Deň, ktorý som takmer neprežil

Autor: Helmut Posch | 18.2.2018 o 7:58 | (upravené 2.8.2019 o 9:59) Karma článku: 10,23 | Prečítané:  13633x

"Helmut! Si v pohode?", počujem kričať Tomáša, ktorý je očividne šťastný, že ma vidí. Keďže bol jediný, kto videl ako som sa zrazu stratil v priepasti, vedel o čo išlo. "Áno, len ma bolí ruka!", odpovedám mu v šoku.

Laurence, môj belgický kamarát, so svojou priateľkou Sarou prišli na predĺžený víkend na Slovensko a chceli zažiť dobrodružstvo. V momente mi bolo jasné, že ich beriem do Vysokých tatier - na Téryho chatu na turistiku. Pridali sa aj moji tradiční spolucestovatelia Tomáš a Lubo.

Po príchode do Tatier a prehliadke ľadových sôch na Hrebienku zasadáme za večeru a diskutujeme zajtrajší program. Najprv ich upozorňujem, že to môže byť naozaj náročné kvôli množstvu snehu, vetru a zime. Radím im, čo si obliecť a zobrať na jedenie. Následne diskusia prechádza do neustálych vtipov, že slovenské dobrodružstvo neprežijú a bude pre nás musieť prísť vrtuľník. Počkať ... ten vlastne nepríde lebo má byť dosť zlá viditeľnosť, takže tam zomrieme. Nezabúdame uštedriť pár vtipov o Čechoch v Tatrách. Laurence usudzuje, že musím Čechov neznášať lebo si z nich stále robím srandu. Uvádzam to na pravú mieru a naštastie nám ešte príde na rozum ráno sa zastaviť požičať snežnice, aby bola cesta hore ľahšia.

Ráno pomaly vyrážame z postelí a následne bytu zháňať snežnice. V prvej požičovni nás pán majiteľ vysmieva so slovami, "Snežnice?! To možno niekde v Nórsku! Tu ste na Slovensku, požičiate snežnice a už ich nikdy neuvidíte!". Zmierený s tým, že sa budeme brodiť snehom odchádzame na lanovku na Hrebienok a nakoniec nás prichytí iný muž, ktorý nám poradí, kde si vieme snežnice požičať. Čuduj sa svete, ale požičali sme si snežnice aj na Slovensku! Cítiac sa ako správni Nóri odchádzame so 6 pármi snežníc na lanovku.

Cesta hore prebieha bez problémov, viac menej držíme stabilné tempo a nebrodíme sa. Až prichádzame k strmému úseku smerom k Téryho chate. Jedná sa asi o posledný kilometer pred Téryho chatou.

Ostávam posledný za Sarou, ktorá ide pomalšie ako ostatní. Stúpanie je naozaj strmé a na to, že idem na Téryho chatu štvrtýkrát v zime, to ani nespoznávam. Postupne začína mať Sara problémy so šmýkaním sa pri každom druhom kroku. Začínam uvažovať, či sa s ňou radšej neotočím ale nakoniec usudzujem, že ju nechcem obrať o ten pekný moment, úspešného splnenia cieľa a sama chce pokračovať ďalej.

Ideme už naozaj z kroku na krok až si všímam, že Sara sa predomnou začína šmýkať nie jednou nohou ale obidvoma. Nebrzdí v snehu lebo je príliš zľadovatený na to, aby sa do neho zaborila. Inštinktívne ju chytám za ruku v poslednej sekunde a jediné na čom vysíme je moja noha zaborená do snehu. Nachádzame sa asi v 40% klesaní a okolo nás nie je okrem zľadovateného snehu a približne 100 výškových metrov pod nami nič. V tom momente si všímam, že Sara má absolútne zmrznuté ruky až do fialova. Ostávam v šoku, prečo nemá rukavice, vraj ich má Laurence, ktorý šiel popredu. Stabilizujeme svoju polohu tak, že Saru dotiahnem za ruku smerom k chodníku, ona si zaborí nohy do snehu a postupne sa dostane späť na viac menej vyšľapaný chodník.

V tomto momente som si uvedomil, že sme prekročili hranicu medzi dobrodružstvom a hlúposťouAle tu to všetko len začalo.

Najhoršie je za nami, Sara stojí na vlastných a ja jej požičiavam rukavice. Niesom v Tatrách prvýkrát a preto mám v ruksaku náhradné. Sara nevydá ani náznak strachu alebo vôle ísť späť a pokračuje ďalej. Viem, že by sme sa mali otočiť a skončiť s riskovaním. Nechcem ale Sare pokaziť zážitok, je tu asi prvý a posledný raz v živote. Predbieha nás skupina českých turistov a ja si zas uťahujem ...

Nakoniec sa úspešne dostávame na Téryho chatu a ja velím smer výdavné okienko a cesnaková polievka. Cítim sa trocha ako v českých Tatrách a nie Vysokých, pretože všade okolo nás sedia naši západní susedia. Ich prítomnosť si ale reálne užívam viac ako tú slovenskú.

Dojeme a vyrážame dole. Rozhodli sme sa upnúť si snežnice na chrbát, pretože plánujeme ísť dole cez päty, čo sa nám vždy oplatilo. Keďže máme iba tri držiaky na snežnice, ja, Tomáš a Laurence berieme po dvoch pároch snežníc. Púšťam Go Pro, ktorú mám na hlave a celý čas smerom hore som nenatáčal, lebo mám asi deravú hlavu.

Začínam klesať za Lubom, Magdou a Tomášom. Začíname najstrmším úsekom hneď pri Téryho chate a všímam si, že sneh je naozaj nepríjemne zľadovatený. Zrazu vidím Tomáša ako čupí pri skale asi 15 výškových metrov podomnou a kričí, "Pozor Helmut, šmýka sa to! Ja som sa zastavil iba o skalu!". V tom momente mi aj napriek predchádzajúcemu zážitku príde na rozum jediné. Ten chalan istotne vymýšľal, kĺzal sa a takto dopadol. Nič, idem pomaly a všetko bude v poriadku. Beriem to krížom cez zákrutu. Nerozmýšľam. Chcem byť čo najskôr dole. Bol to moment, kedy ma namiesto snehu nepodržalo nič a zrazu som stál na skle z ľadu, ktoré tam po ceste hore absolútne nebolo.

Začal som sa nekontrolovane kĺzať smerom k Tomášovi. Brzdil som všetkými silami ale nedialo sa absolútne nič a tam kde Tomáš stál som sa ja iba rozbiehal.

Letím okolo Tomáša a v panike kričím, "chyť ma!". Tomáš ale nemá šancu a iba sa prihliada ako miznem smerom do neznáma z útesu.

Jediné čo som zo začiatku videl boli skaly okolo mňa. Následne iba sneh v očiach a potom tma, kvôli tomu, že som oči zavrel. Asi som nechcel ani vidieť, čo ma čaká. Jediné na čo čakám je silný náraz do skaly alebo niekoľko sto metrový pád do rokliny.

Naraz prichádza mierny náraz kostrčou do niečoho tvrdého a následne prichádza let. Netrvá viac ako 2 sekundy. Mne to príde ale ako večnosť. Dopadám do mäkkého a cítim, že noha sa o niečo obtrela, čo ma dostalo do kotrmelcov v hlbokom snehu. V tom momente som dostal nádej. Možno sa zastavím. Možno to prežijem. Všetkými silami sa snažím zastaviť kotúlanie až sa mi to podarí.

Vyskočím na nohy. Chcem sa nadýchnuť. Nemôžem. Mám plné ústa snehu. V momente vypľúvam všetko čo mám v ústach a príde nádych. Som pri vedomí. Stojím. Som ale v neskutočnom šoku.

Celý pád si pamätám. Viem, na ktorý smer som letel ale nie je mi úplne jasné, kde je Tomáš a ktorým smerom by som sa mal vydať. Kríčím, "Pomoc!", "Chalani, tu som!". Jediná odozva je ale ozvena v blízkych skalách. To ma začne poriadne znervózňovať.

Neskôr na zázname nájdem, že som spadol / kĺzal sa 60 výškových metrov a približne 120 metrov, čo sa týka vzdialenosti. Dosiahol som rýchlosť nad 20km/h.

Zrazu ale vidím skupinu turistov asi 50 výškových metrov pod sebou a kričím na nich. Hovoria mi, že mám isť k nim, že je to schodné. Vyberám si z ruksaku doklady a mobil, pretože ruksak so snežnicami je ťažký a v prípade potreby ho plánujem nechať tam. Postupne sa plazím smerom dole až vidím Luba, ktorý pozerá z chodníka na mňa. Bol jediný. ktorý počul moje volanie takže ho to značne vystrašilo, keďže ma nevidel ani padnúť vzhľadom na to, že bol vpredu.

Plaziac sa dole k Lubovi si všímam aké pokračovanie by mal môj let, pokiaľ by som sa nezastavil. Nazvem to fatálne. Už ste boli pri Grand Canyone? Ja nie, ale takto si to asi predstavujem.

Nakoniec sa k nemu dostávam a možno prvýkrát vidím Luba mierne vystrašeného. "Helmut, si v pohode?", odpovedám mu v šoku, "Hej, ale letel som asi 20 metrov dole". To som bol ešte naivný a nevedel som, koľko veľa to bolo.

Lubo uteká oznámiť ostatným, že ma našiel a že som v pohode. Zrazu cítim silné pnutie na zápestí. Opúcha mi palec a časť dlane. Možno je to zlomené. Ale to je moj najmenší problém. Ponáram to do snehu a krokom idem spolu s Lubom dole. Lubo mi berie ruksak so snežnicami, lebo sa bojím urobiť čo len jeden väčší krok.

"Helmut! Si v pohode?", počujem kričať Tomáša, ktorý je očividne šťastný, že ma vidí. Keďže bol jediný, kto videl ako som sa zrazu stratil v priepasti, vedel o čo išlo. "Áno, len ma bolí ruka!", odpovedám mu v šoku.

Postupne sa dostaneme do bezpečných úsekov a ja som absolútne vystrašený a v šoku. V jednom momente som dokonca prišiel za Tomášom a objal som ho okolo ramien. Bolo to spontánne. Uvedomil som si, že som sa druhýkrát narodil a bol som rád, že ich všetkých vidím.

Tomáš sa snaží situáciu odľahčiť a dúfa, že bude môj pád vidieť aj na zázname z aktivity. A v tom mi to dôjde. Kamera! Ja to mam na kamere! Chytím sa za hlavu a jediné čo tam nájdem je moja čiapka. Kamera ostala tam. Je to škoda ale vrátiť sa už určite nechcem.

Zo šoku sa dostávam až večer, po zjedení večere a hraní belgických kariet. Dokážem sa usmiať a prestať myslieť o tom, čo sa všetko mohlo stať. Až teraz mi to dochádza.

Ak som sa v tento deň niečo naučil, tak je to to, že v horách sa zomiera na nepripravenosť a podcenenie. U nás to bola kombinácia. Snežnice neboli dostatočná pomôcka na ľadové podmienky. Ja som zasa extrémne podcenil zradný úsek. Keby som sa v momente, keď som videl Tomáša zastavil a premyslel si svoje ďalšie kroky, určite by som sa dostal dole bezpečne.

Išlo možno o 5 sekúnd zastavenia sa. Ja som ale už bol mierne unavený, uzimený po odchode z teplej chaty a myšlienkami už na večeri. To ma skoro stálo život. Nakoniec aj palec bol schopný pohybu a dnes už nie je ani opuchnutý. Iba pobolieva.

Našťastie, v tento deň som jeden život možno zachránil a niečo sa mi odvďačilo tým, že mi dalo druhú šancu začať si vážiť život vlastný.

Čo mi zachránilo život okrem mojej dobrej karmy v ten deň? Ruksak. Počas celého kĺzania som išiel na ňom. Zachránil ma pri nálete na kamene a skaly. nakoniec som na neho aj dopadol. Plastové fľaše a púzdro na jedlo, ktoré boli vo vnútri vyzerali ako po prejdení traktorom.

Jedna vec, čo mi ale život skomplikovala boli snežnice. Keďže boli veľmi ťažké, tak pri začiatku kĺzania som nabral veľkú zotrvačnosť a bolo ťažké zastaviť. To je podľa mňa dôvod, prečo sa tam nikto iný, okrem mňa s Tomášom nešmykol tak fatálne.

 

Záznam aktivity na STRAVA: https://www.strava.com/activities/1391511384

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?