Kanada II. - Prvé dojmy: Vancouver

Autor: Helmut Posch | 7.4.2018 o 20:39 | (upravené 17.4.2018 o 15:51) Karma článku: 4,10 | Prečítané:  1506x

Druhý diel série blogov o mojich skúsenostiach a zážitkoch v Kanade, kde som dva mesiace študoval a cestoval. V tomto diely píšem o mojích prvých zážitkoch po príchode do Vancouveru. Článok nadväzuje na prvý diel seriálu.

ENGLISH VERSION BELOW

Len pár dní pred odletom si vyhľadávam moju "kanadskú mamu" na sociálnej sieti a zisťujem, že je silno kresťansky orientovaná. V tom momente som mal pred očami moju babku a jej: "Musíš veriť v Boha!", "Nikto si nemôže dovoliť spochybňovať Boha!", "Musíš ísť v nedeľu do kostola, to sa proste musí!". Ak ma toto čaká nasledujúce dva mesiace, asi to nezvládnem. Začínam pochybovať, či to bol dobrý nápad.

So slzami v očiach od vzrušenia nastupujem do lietadla AirCanada a absolvujem prvú časť cesty do Toronta. Po deväť aj pol hodinovom lete musím čakať na ďalší päť hodinový let do Vancouveru. Je mi zle pri predstave ďalších piatich hodín v lietadle a preto sa prechádzam po letisku. Priebežne stretávam páry rovnakého pohlavia, ľudí všetkých existujúcich vierovyznaní a farieb pleti. Opäť som vo svete, kde spolu všetci vedia vychádzať a zmocňuje sa ma ten "nedefinovateľný pocit".

Mňa tu čaká prvá lekcia, keď do lietadla so mnou nastupuje niekoľko desiatok moslimov, ktorý sa v priebehu letu veľmi často a zvláštne prehádzajú po lietadle. Naháňa mi to strach ale nakoniec sa nič nestalo. Moje predsudky dostávajú prvé rany a to nevedia, že sú na začiatku svojho konca.

Po prílete do Vancouveru ma už čaká môj dohodnutý odvoz - asi 100 kilogramová, 150 centimetrov vysoká černoška so slovami: "Ahoj Helmut! Čaká ťa dobrodružstvo, si pripravený?". Vtedy som ešte netušil, aké veľké to dobrodružstvo bude ale odpovedám jej: "Jasné, poďme na to!". Vedie ma rýchlym krokom cez parkovisko k dodávke, kde ma už čaká vodič Jeff a ďalšia študentka zo Švajčiarska. Prehodíme pár slov odkiaľ kto je a nasadáme do dodávky. 

Vraj budem vystupovať ako prvý. Cez Google street view som si pozrel, kde budem bývať, aby som nezažil šok z niečoho príliš dobrého alebo príliš zlého. Takže viem do čoho idem. Vystupujem z dodávky na mieste môjho pobytu. Otáčam sa k domu s terasou, basketbalovým košom a záhradou. Tento dom by podľa Google street view mal byť ten, kde budem nasledujúce 2 mesiace bývať. V tom na mňa zakričí Jeff, že dom je na druhej strane ulice. Nemôžem uveriť tomu, že to myslí vážne.

Okná zaplátané doskami, dom ošarpaný, bohvie čo bude vo vnútri. Dúfam, že sa Jeff pomýlil a tento dom nie je ten správny. Zvoníme a dvere mi otvára osoba, ktorú som si našiel na sociálnej sieti. Marlene z Filipín ma pozýva dovnútra a hneď od začiatku si všímam dve veci: všade naokolo kresťanské symboly a pravidlá správania sa nalepené kde bolo miesto. Zvnútra dom vyzerá oveľa lepšie a to ma trocha ukludní.

Po ukázaní mojej izby dostávam asi pol hodinový príhovor o pravidlách správania sa v tejto rodine. Pri niektorých sa zamýšľam, čo mi tým chcela Marlene povedať: "Po použití musíš záchod spláchnuť", "Ak omočíš dosku alebo zem, utri to", "Nejedz jedlo z tanierov ostatných, pokiaľ ti to nedovolia". Aktuálne budem bývať s piatimi ďalšími študentami z Francúzska, Brazílie, Česka a Mexika. Marlene má aj jedného syna Emjaea.

Asi toho bolo na mňa príliš veľa naraz a preto sa rozhodnem ísť sa prejsť po okolí. Ulice naokolo sú  pekné a nachádzam aj 7-Eleven a pumpu v blízkosti domu. Super, tu budem môcť nájsť stravovaciu záchranu keď bude veľmi zle.

Celá ulica je ale zrazu plná rôznych ázijských obchodov odkiaľ vychádza neskutočný smrad. V týchto obchodoch predávajú potraviny? Och, prosím nech tu Marlene nenakupuje. Sadám si na lavičku a pýtam sa sám seba, ako tu mám vydržať? Vancouver som si predstavoval inak ako špinavú ázijskú ulicu plnú smradľavého mäsa.

Zhrozený sa vraciam do domu, spoznávam mojich spolubývajúcich a idem skoro spať, keďže som po tomto všetkom extrémne unavený. Na druhý deň doobeda idem s mojou kanadskou mamou kúpiť "električenku" a umyť auto. Marlene spoznávam ako milú ale prísnu ženu, ktorá mi hovorí to, čo všetci: moja angličtina je dobrá, ale strašne rýchlo rozprávam a potom mi nie je rozumieť. Na moje prekvapenie, nepadá žiadne poučovanie ohľadom viery v Boha. Hm, už teraz je iná ako moja babka ...

Po návrate dostávam obed, kukuricová polievka a k tomu tri kuracie nugetky asi 2x5 centimetrov. Ostávam sedieť pri stole, pretože očakávam, že príde aj druhé jedlo. Po 15 minútach hrania sa na telefóne to pochopím a polo-hladný odchádzam na autobus smerom do centra mesta. Začínam zisťovať, že na stravu miniem oveľa viac ako som pôvodne plánoval. Neskôr mi to Marlene vysvetľuje, vraj v Kanade je zvykom obedovať iba malé jedlo a hlavné jedlo dňa je večera. Tak si hovorím, super aspoň sa večer dobre najem.

Keď dorazím do centra Vancouveru ostávam uchvátený príjemnosťou okolitých ľudí, zeleňou v centre mesta a hlavne neskutočným Canada Place. Je to miesto, kde kotvia obrovské výletné lode v pozadí s horami nad severným Vancouverom. Na tomto mieste som odvtedy bol každý deň, lebo pohľad z neho bol neopísateľný. Zastavím sa ešte v Subwayi zaplniť prázdne miesto v žalúdku a smerujem "domov". Prvý krát nazvem moje prechodné bydlisko vo Vancouveri domovom, čo sa mi ešte nikde na svete nestalo. Práve preto o samotnom meste Vancouver spravím samostatný diel tejto série.

Po príchode "domov" si ľahnem ešte do postele dospať časový posun, až kým ma nezobudí Marlene s večerou. Mierne oťapený prichádzam k stolu s nádejou veľkej večere a teda hlavného jedla dňa. Pohľad na môj tanier ma mierne šokuje a žalúdok po absolvovaní časového posunu má čo robiť, aby toto hlavné jedlo dňa zvládol :).

Večera je za mnou a ja som plný očakávaní, aké ďalšie prekvapenia a šoky mi pripraví ďalší deň, môj prvý v škole ILAC ...

Ďalší diel: Kanada III. - Škola ILAC Vancouver, ako to tu funguje?

 

Canada II. First touch: Vancouver

DISCLAIMER: Please, do not find anything from this text as offensive to you. These are my true feelings at that time. All people I met during my stay in Vancouver were super friendly and kind. We are just different by our personalities and cultures. So there are things I was shocked about, because I had never experienced so multiculture environment. Two months spent in Canada probably were the best two months in my life, so if you were part of it, THANK YOU!

Only a few days before leaving my country I search for my "Canadian mom" on social network. I found that she is very strongly christian oriented person. At that moment I imagined my grand mom and her: "You must believe in God", "Nobody can make doubts about God existence", "You must go on mass on Sundays, you just must!". If I'm supposed to face this for next two months everyday, I will kill myself. I started to doubt whether all this was a good idea.

Excited with tears in my eyes I'm getting inside of AirCanada aircraft and fly from Prague to Toronto. After nine and half hours I have to wait for my next five hours long flight to Vancouver. I'm really upset I have to fly next five hours so I walk around on the airport in Toronto. Just to stretch my legs. I can see same sex couples, people of all nationalities, religions and colors of skin. Again, I'm in the world where everybody can live with anybody else without judging him because of his sex, religion or color of skin. I can feel that "undefined feeling" again.

At this time the first lesson of canadian life happens to me when a lot of muslim people is getting inside of my plane and they will fly with me to Vancouver. They walk through the plane during whole flight but nothing happens. I was pretty scared because it was kind of suspicious. My prejudices got first hit and they don't know this is start of their end. 

After landing in Vancouver my prearranged shuttle to homestay is waiting for me. Realy big black woman (100kg, 150cm) and she is telling me: "Hi Helmut! It is going to be adventurous, are you ready?". At that time I had no idea how big the adventure will be, but I answer her: "Yes of course, let's do it!". I follow her fast walking pace through airport to parking house where my driver Jeff with anouther student from Switzerland is waiting for us. They welcome me to Canada and we are leaving airport in pretty old but stylish van.

I should get off as the first one. I checked my homestay house on Google street view, just to prevent any surprises in good or bad meaning. So I know what where I will live for next two months. I get off from the van in front of my expected homestay house. I stand in front of house with big patio, small basketball field and garden. At that moment Jeff is shouting at me that my homestay house is on the other side of the road. I hope he is just joking.

Windows are fixed just by some wooden stuff, house is kind of seedy and who knows what is inside. I hope that Jeff is wrong and this house is not right one. We ring the bell and doors are opened by person I found on social network. Marlene from Philippines invites me inside and I immidiately noticed two things: Christian symbols and rules of behavior everywhere around. House is very nice from inside, so I'm calming down a little bit.

Marlene shows me my room and explains me for half an hour rules of behavior in this family. There are some of them I'm not sure what Marlene means, like: "After using a toilet you must flush it", "if you piss out of toilet you must cleen it", "Do not eat from others plates without permition". For next few weeks I will live at this homestay with five next students from France, Brazil, Czech republic and Mexico. Marlene has one son Emjae who lives here as well.

I feel it was too many new experiences in a short while so I decided to hang out around my homestay house. Streets around are awesome, full of trees, grass and green stuff. There are beautiful houses as well. I find 7-Eleven and gas station close to my homestay house. Great, there I can find food in case of emergency.

Suddenly whole street is full of asian grocery stores and horrible smell is going out of them. In these stores they sell food?! Eh, I hope Marlene doesn't buy anything here. I sit down on the bench and I'm asking myself, how I want to survive here? I imagined Vancouver much different than dirty asian street full of smelling meat. 

I come back at homestay shocked. First time I meet my homestay mates and I go sleep early because I'm exhausted after all what happened today (even yesterday because I did not sleep last night). Next day I go with my "Canadian mom" to buy permanent ticket for mass transit. By our way we are stopping at car wash. I found Marlene to be very nice and kind person but I can feel she is very strict. She tells me the same as everyobody: my English is not bad but I'm speaking too fast and then nobody can understand me. Surprisingly she doesn't try to convince me about God existence or something similar. Hm, even now she is so different to my grand mom ...

After we arrived "home", I got lunch. Corn soup with two chicken nuggets approx. 2x5 centimeters. I'm waiting for main meal but after 15 minutes I get that nothing more is coming. Now I found I will spend much more money on food than I expected. Almost hungry I'm leaving homestay and going to Vancouver downtown. Later, Marlene explained me that in Canada main day meal is dinner so lunch is smaller portion of food. Great, I look forward to dinner!

I arrived to Vancouver downtown and I'm so amazed. All people around are so nice and there is too much green stuff in the city center. The special place is Canada place, where huge ferries stop and you have awesome view on mountains above North Vancouver. I has visited this place everyday since I arrived to Vancouver. I stop in Subway to eat my "lunch" and I go "home". It is first time I call any other place home than my real home. I will publish blog post especially about Vancouver because there is too many things to see or experience.

After I had came "home" I laid down to bed. I wanted to take a nap due to my jet lag after yesterday flight. Suddenly Marlene is waking me up with prepared dinner. Still in "sleepy" mode I'm going to kitchen hopefully to find there a huge portion of the main meal of the day. After seeing what is on my plate I'm pretty surprised and my stomach has a lot of to do to absorb everything due to my jet lag :). This is exactly what I want to experience. Different culture, different seeing of world, different life.

I ate my first Canadian dinner and I'm obsessed by expectations, what surprises and shocks await me during my first school day at ILAC ...

Next part: Canada III. - School ILAC Vancouver, how does it work here?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fico nepripustil chyby, viní Kisku a médiá

???????My nikam neodchádzame, povedal Robert Fico na sneme Smeru v Častej- Papierničke.

KOMENTÁRE

Ficovi už nepomôžu ani dva kamene

Niet dôvodu si myslieť, že Smer a Fico budú robiť niečo iné, ako robili doteraz.

DOMOV

Začali hlásiť potraty cudziniek, stúpli takmer päťstonásobne

Mediklinik z Levíc začal zverejňovať počet potratov, ktoré urobil Poľkám.


Už ste čítali?