reklama

Kanada V. - Moja kanadská rodina

Piaty diel série blogov o mojich skúsenostiach a zážitkoch v Kanade, kde som dva mesiace študoval a cestoval. V tomto dieli píšem o mojej kanadskej rodine, s ktorou som žil. Článok súvisí hlavne s druhou časťou seriálu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

"Ja by som sa bál u koho budem bývať, či ma neoklamú alebo to nebudú nejakí drbnutí ľudia", "Čo budeš robiť, keď budeš musieť bývať s nejakými psychopatmi?", "Ja by som radšej býval niekde na internátoch lebo boh vie s kým budeš musieť bývať v tej rodine". To boli najčastejšie pochyby, ktoré mi kamaráti podsúvali ohľadom toho, že budem celý čas bývať v rodine, ktorú som nikdy predtým nevidel ani nestretol. Ako jedináčik s plnou starostlivosťou doma som mal ohľadom toho celkom idealizované predstavy a vôbec som nechápal, čo toľko riešia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako som už písal v druhom dieli seriálu príchod do mojej kanadskej rodiny bol pre mňa miernym šokom. Vtedy som si začal pripúšťať, že moji kamaráti mali pravdu a že to nebude také jednoduché. Nebol pre mňa problém vychádzať s ostatnými alebo dodržiavať miestne pravidlá, čo bol pre mňa veľký problém bolo zvyknúť si na miestnu stravu. Doma dostávam jedla koľko chcem a väčšinou aké chcem. Tu som dostal večeru na prídel a pokiaľ mi bolo málo alebo mi to nechutilo, bol to iba môj problém, toto nie je hotel.

Každý večer som teda prichádzal domov s myšlienkami čo asi dnes bude na večeru a pokiaľ som bol moc hladný, tak som prosil aj všetky nadprirodzené entity aby sa to dalo jesť. Po mojom príchode bola večera už vždy pripravená a zakrytá na tanieri na mne vyhradenom mieste pri stole. Marlene - moja kanadská mama chodila do práce na 14 hodinu a tak už na obed musela pripraviť pre nás večeru. Moje prvé kroky doma vždy viedli k môjmu tanieru a okamžite som nazrel pod pokrývku. Väčšinou nasledovali iba dve možné reakcie: "Och bože ďakujem, toto vyzerá v pohode." alebo "Och bože, prečo mi toto robíš?!".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začnime tou druhou reakciou. Tá postupom času, ako som si zvykal na miestne podmienky a naučil som sa vážiť si aj málo, prichádzala stále menej. Ak si ale spomínam, kedy prišla a bola naozaj na mieste tak to bolo keď sme mali krevety s niečim ako plnená paprika, čo tak ale vôbec nechutilo.

Obrázok blogu

Toto jedlo na pohľad možno nevyzerá až tak hrôzostrašne aké vie byť, pokiaľ nie ste skúsený jedák morských plodov. Krevety môžete kúpiť buď bez škrupinky alebo s ňou a následne ju olúpať pred jedením, čo je oveľa lacnejšia možnosť. Problém ale bol, že ja som poznal iba prvú možnosť. Takže som si užil poriadne chrumkavé krevety a nechápal som, prečo by toto niekto jedol. Chutilo to asi ako keby ste jedli konáre so sklom. Dva kusy som dokázal požiť a ďalšie tri skončili eliminované v odpadkovom koši na druhý deň na ulici, pretože doma som si nemohol dovoliť vyhodiť akékoľvek jedlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niekedy sa ale večera naozaj podarila a špeciálne keď naša mama Marlene robila tzv. záhradné párty, kde sa pod záhradnou párty myslelo pečenie mäsa na terase a jeho konzumácia v kuchyni, kde na približne 15 metroch štvorcových jedlo naraz aj 20 ľudí. Vtedy sme naozaj mohli jesť do sýta a dokonca mi občas aj chutilo. Väčšinou sa podával okrem pečeného mäsa losos, ryžové rezance a samozrejme vždy ryža. Ryža bola našim každodenným chlebom aj napríklad k spomínaným krevetám alebo párkom počas prvej večere.

Bohaté jedlo počas záhradnej párty
Bohaté jedlo počas záhradnej párty 

Na obrázku je jedno z mojich najbohatších domácich jedál počas môjho pobytu v Kanade. Ryžové rezance, losos a (pravdepodobne orestované) mleté hovädzie mäso s paprikou. Práve toto mleté mäso bolo mojim najobľúbenejším pokrmom a s ryžou som si na tom vždy pochutil. Našťastie to Marlene robila pravidelne a mohol som tak ďakovať bohu, že dnes hladovať až tak nebudem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Najobľúbenejšia večera
Najobľúbenejšia večera 

Môže to teraz tak vyzerať, že tieto záhradné párty boli pre mňa iba dobrou príležitosťou na najedenie sa. Vôbec to tak ale nebolo. Na párty vždy naša mama Marlene pozvala niekoľko až desiatok kamarátov a kamarátiek, ktoré s ňou chodia do kostola. Všetci boli pôvodom z Filipín, keďže vo Vancouveri a špeciálne v časti kde som ja býval, žije veľké množstvo ľudí z Ázie a teda aj z Filipín. Ich stretnutia boli také ako si ja pamätám u nás doma pred približne 10 rokmi. Zavolali sme kopu známych, pripravili sme im doma pohostenie, hrali sme sa rôzne hry alebo išli spolu niekam na prechádzku.

Dnes už nehrozí aby sme niekoho zavolali k nám a nebodaj sa úprimne tešili z času, ktorý venujeme do príprav našej "záhradnej párty". Pozývame rodinu a známych do dobrých reštaurácií, často aby sme sa ukázali, že na to máme. Potrebujeme byť krásne vyobliekaní aby nás náhodou neohovárali. Musíme si dávať pozor na jazyk a rozprávať sa iba o "dovolených" témach. Rozoberáme neskutočne kvalitné programy slovenských televízií a ďalšie podobne dôležité témy.

K Marlene prišli návštevníci oveľa skôr ako sa malo začať jesť. Pomáhali jej s prípravou jedla, stolov a všetkým naokolo. Po dojedení Marlene oddychovala, niektorí návštevníci umyli riady a odložili jedlo. Marlene bola pritom celý čas v zašpinenej kuchynskej zástere bez výčitiek, čo si o nej budú v kostole myslieť. Jej kamaráti nedošli preto aby zistili, že sú lepší ako ona ale preto, lebo ju majú radi. Možno iba ja mám zlý pocit z našich rodinných stretnutí a možno som sa trafil a tie vaše sú presne také ako by nemali byť ... ako aj tie naše (česť výnimkám).

Na záhradné párty som sa tak netešil len kvôli jedlu ale aj kvôli priateľskej atmosfére a nefalšovanej radosti ostatných z toho, že sa môžu stretnúť, najesť a porozprávať sa. Práve táto príležitosť mi otvorila dvere do toho, prečo je Marlene tak silno veriaca, že aj na chladničke má nálepku Ježiš. Veľa rokov žila vo Vancouveri bez akýchkoľvek priateľov. Klasický veľkomestský život, kde neviete ani kto býva vedľa vás a ona si stále nevedela nájsť žiadne kamarátky. Až dokým neprišla do miestneho kostola a nedostala sa do filipínskej kresťanskej komunity. Odvtedy má koho volať na záhradné párty a zažíva úprimné kamarátstva. Pred prvou záhradnou párty ma prekvapila, keď mi povedala, že príde jej rodina. Stále som sa jej pýtal aká rodina to je, či brat, či otec alebo kto. Ona mi ale stále odpovedala len jedno, je to moja rodina z kostola. Na prvej záhradnej párty som pochopil ako to myslela.

Vtedy mi bolo dosť ľúto, že som ju hodil do jedného vreca s fanatickými kresťanmi predtým než som ju spoznal. Pri viere ostala aj pre to, že jej pomohla byť šťastnou v novej krajine tým, že si vďaka nej našla priateľov. Takže ak niekoho budete nabudúce odsudzovať kvôli jeho vierovyznaniu, dávajte si pozor, že za tým môže byť všeličo.

Naša rodina pred jednou zo záhradných párty (Fredrik, Carlos, Henry, Marlene, Ja, Emjae, Vlastimil, Monika)
Naša rodina pred jednou zo záhradných párty (Fredrik, Carlos, Henry, Marlene, Ja, Emjae, Vlastimil, Monika) 

Viacmenej každý týždeň niekto z našej rodiny odchádzal a niekto nový prišiel. Len občas sa stalo, že tá istá zostava bola spolu viac ako dva týždne.

Mojimi prvými spolubývajúcimi, ktorí mi prirástli k srdcu boli Česi Vlastimil s Monikou. Zo začiatku som bol nešťastný z toho, že so mnou býva niekto, s kým sa pravdepodobne nebudem rozprávať po anglicky. Nakoniec som mal ale tej angličtiny za celý deň tak akurát a porozprávať sa pár minút v češtine bolo príjemným spestrením. Čo ale bolo na Vlastimilovi a Monike výnimočné je to, že sme prišli z takmer rovnakého prostredia a vedeli sme si tak vážiť rovnaké veci, ktoré doma nemáme resp. máme ich v katastrofálnom stave a vo Vancouveri / Kanade sú samozrejmosťou. Často som bol ale z rôznych vecí v Kanade aj negatívne prekvapený, pokým som nepochopil ich širší súvis. Vďaka nim som to ale mal s kým prebrať, keďže majú rovnaké zvyky a často aj pohľad na vec ako ja. Necítil som sa tak ako z iného vesmíru.

Všetci sme boli šokovaný z toho, že vodič autobusu vás pri nastúpení pozdraví, prípadne sa vás spýta ako sa máte. Keď vidí niekoho staršieho, počká kým si sadne a nerozbehne sa hneď ako na pretekoch. Ak je to bezpečné, je vám ochotný otvoriť dvere aj mimo zastávky ak potrebujete stihnúť napríklad iný autobus. Nikdy vám nezavrie pred nosom a pomaličky neodchádza. Asi najviac bizarná vec je, že pasažieri sa pri vystupovaní z autobusu ďakujú vodičovi za odvezenie, pokojne aj nahlas cez celý autobus. Trvalo mi týždne, kým som sa to naučil robiť prirodzene aj ja. Tak isto nás šokovalo, keď sme si všimli, že vo Vancouveri ľudia stoja v rade na autobus alebo metro bez akýchkoľvek pokynov a nákresov na zemi či na stene ako to je v niektorých európskych metropolách, kde to aj tak nikto nedodržiava. Nikto sa nepredbieha ani netlačí. Veci, ktoré po príchode z Česko-Slovenska vstrebávate ešte týždne.

Niektoré veci mi dokonca zo začiatku vadili. Videl som to ako zbytočné zdržovanie. Neskôr som ale pochopil, že všetko je to súčasťou Vancouverskej a asi aj všeobecne západo-severo-americkej kultúry, že málokto sa stresuje alebo naháňa na ulici a v MHD. Proste budeme tam o 2 minúty neskôr a čo. Nakoniec toto bola jedna z vecí, ktoré sa mi najviac páčili v porovnaní Vancouver - Bratislava.

Monika (druhá zľava), Henry (tretí zľava) a Vlastimil (tretí zprava)
Monika (druhá zľava), Henry (tretí zľava) a Vlastimil (tretí zprava) 

Po odchode jedného z mojich prvých spolubývajúcich - Henryho prichádza chalan menom Simen. Pri prvom stretnutí v kuchyni bez trička ma mierne šokuje, keď mi povie, že je z Nórska. Na prvý pohľad jednoznačne vyzerá ako aziat. Neskôr sa viac skamarátime a vysvetľuje mi, že sa síce narodil v Južnej Kórey ale adoptovali si ho do Nórska a z Južnej Kórey si nič nepamätá.

Keďže som ani nie rok dozadu v Nórsku bol, mám na neho kopu otázok ako to tam funguje a hovorím mu, ako sa mi v Nórsku páčilo. Simen je atlét a naozaj super si rozumieme. Opäť sa mi potvrdzuje teória, že športovci z celého sveta majú v DNA niečo, čo ich spája. 

Jeden večer sa spolu vyberáme na film Čeluste, ktorý budú premietať v parku na veľkom plátne. Po ceste opäť rozoberáme celkom osobné témy až ma Simen šokuje s tým, čo práve doma rieši. Prechádza procesom výberu do dobrovoľnej armády v Nórsku. Vraj chce byť svojej krajine osožný, keď to bude potrebné. Chce ju brániť v prípade potreby. Dobrovoľne. Dodáva, že nevie, či je dosť dobrý na to aby ho vybrali na tak dôležitú činnosť ako je slúženie štátu. Chvíľu sa mi nechcelo mu ani veriť, ale nakoniec ma presvedčil. V tom si predstavujem, koľko ľudí v jeho veku by chcelo dobrovoľne brániť Slovensko.

Keď už on mi povedal niečo neuveriteľné tak som mu nechcel byť nič dlžný. Viem, že Nóri pokiaľ povedia, že niečo je také nórske, tak tým myslia, že je to dobré alebo kvalitné. Toto mi potvrdil aj Simen. Ale Slováci keď povedia, že je niečo také slovenské, tak tým myslia, že je to fakt na nič. Toto mi zasa nechcel veriť on ale tiež po pár príkladoch musel uveriť.

Marlene mala úžasný talent - vystihnúť správny moment na fotku. Simen a ja pro ceste z umývania zubov pred spaním.
Marlene mala úžasný talent - vystihnúť správny moment na fotku. Simen a ja pro ceste z umývania zubov pred spaním. 

Český pár vymenil pár brazílsky. Zo začiatku mi to je ľúto ale po chvíli na všetko zabudnem. Vystriedali Vlastimila s Monikou ako moji ranní spolucestovatelia do školy aj ako výmena pohľadov na Vancouver pri večeri. Pripomínali mi ich aj keď sme sedeli so Simenom po večeri a rozprávali sa o pozitívnych a negatívnych stránkach života v našich krajinách. S Brazílčanmi som sa neraz zhodol pri problémoch v školstve, zdravotníctve alebo ochrane prírody. Ja som zase ocenil Európu, keď mi popisovali aké nebezpečné je ísť v Brazílii večer do parku a niekedy aj na ulicu. Vo Vancouveri boli z toho vzrušení, že sa nemusia po večeroch báť a ja som to bral ako bežnú vec. Simen sa často iba pozeral s pootvorenými ústami, že z ktorého vesmíru sme prišli. Nikdy nezabudnem na odpoveď na otázku, že ako sa mu žije v Nórsku. Vraj je to príliš jednoduché a každý má všetko čo chce, jeho to tam nebaví.

S podobným úžasom na mňa pozerala Marlene, keď som jej povedal, že na Slovensku sa liečiaci onkologický pacient musí čakať aj 8 hodín v čakárni, kým príde na rad. Ako zamestnankyňa nemocnice si to vie dobre predstaviť.

Konečne som sa aj dozvedel, prečo som musel platiť toľko peňazí, keď som bol v Nórsku a chcel som si kúpiť vodu v obchode. Vraj v Nórsku je extrémne nezvyčajné kúpiť si vodu v obchode, pretože voda je pitná z drvivého množstva zdrojov aj v prírode. Práve preto majú Coca-Colu lacnejšiu ako vodu.

Marlene, Miriam, Ja, Carlos, Simen, Yoban
Marlene, Miriam, Ja, Carlos, Simen, Yoban 

Simena vystriedal Nemec Beno. Keď som sa dozvedel, že k nám pride bývať Nemec tak som zalamoval rukami. Všetci Nemci, Rakúšania a Švajčiari, ktorých som doposiaľ poznal sa neboli ochotní príliš kamarátiť s nikým iným okrem nemecky hovoriacich ľudí. Po zistení, že sa volám Helmut, sa často dali so mnou do reči. Keď som im ale povedal, že po nemecky neviem nič a že som Slovák tak okamžite stratili záujem. Beno taký nebol a tváril sa, že sa kľudne môžeme kamarátiť. S radosťou som mu dal rôzne tipy a triky na miestny život - doprava, strava a podobne. 

Práve sa v slovenských médiach riešila kauza eurofondov na ministerstve školstva, keď mi Beno hovoril, ako by chcel ešte viac pomáhať menej rozvinutým krajinám či už v EÚ alebo vo svete. Vraj v Nemecku je zbytočný prepych a nie je dôvod sa s ním nepodeliť s tými, ktorí to potrebujú. Najprv som s ním súhlasil, lebo vidím koľko nám peniaze z EÚ pomohli ale neskôr som mu prerozprával príbeh s našimi rozkradnutými eurofondami a to už takú radosť nemal.

Ako Nemec ale neostal dlžný svojej povesti až toľko, pretože vždy keď som sa ho spýtal, čo robil cez deň, často som dostal odpoveď, že bol so svojimi nemeckými kamarátmi vonku. Ako suvenír som si nechal svoju kanadskú zástavu podpísať každým, koho som si chcel zapamätať (a nezabudol som). Vždy som chcel aby tam napísal ten človek hocičo ako chce aby som si ho zapamätal. Beno mi na zástavu napísal len to, že ďakuje za moju pomoc po príchode do Vancouveru. Bola moja pomoc dôvodom nášho kamarátstva?

Posledný týždeň môjho pobytu som býval u Marlene sám. Predtým, než som prišiel do Vancouveru som si myslel, že tak by to bolo úplne najlepšie. Maximálne pohodlie. Vôbec to tak ale nebolo. Chýbalo mi zoznamovanie sa s novými ľuďmi a rozprávania sa po večeroch.

Nakoniec to, čím ma veľa ľudí najviac strašilo hodnotím ako jednu z najlepších skúseností z Kanady. Naučiť sa žiť s národnosťami z celého sveta, spoznávať ich kultúru, zvyky a problémy mi pomohlo uvedomiť si ako iní a zároveň rovnakí sme všetci bez ohľadu na vek, pohlavie, farbu pleti alebo národnosť. Pritom som si mohol ešte viac zlepšiť svoju angličtinu a nadviazať nové priateľstvá. Často som si aj uvedomil, že problémy, ktoré máme my na Slovensku majú aj úplne na opačnej strane sveta, prípadne ich problémy sú ešte oveľa horšie.

Ďalší diel: Kanada VI. - Toto ako "bežný" turista vo Vancouveri neodhalíš

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu