Po dvoch rokoch v Černobyle, koniec sa blíži

Autor: Helmut Posch | 27.9.2018 o 9:22 | (upravené 28.9.2018 o 15:16) Karma článku: 10,11 | Prečítané:  7120x

V auguste roku 2018 som sa vrátil do zóny po dvoch rokoch. Túžil som objaviť viac, ako zo samotnej zóny, tak navštíviť interiér elektrárne. Vraciam sa dojatý. Aj preto, lebo vidím, že sa blíži koniec.

V tomto blogu opisujem návštevu interiéru černobyľskej elektrárne a aké to je navštíviť černobyľskú zónu po dvoch rokoch. Nevysvetľujem tu základné informácie o príčinách havárie. Venujem sa skôr menej známym faktom a zaujímavostiam. Preto pokiaľ nemáte predstavu o tom, čo sa stalo v černobyľskej jadrovej elektrárni 26. apríla 1986, odporúčam pozrieť si napríklad tento dokumentárny film. Pochopíte z môjho blogu viac :)

"Ty si sa zbláznil! Tam ťa nikdy nepustím!". To bola reakcia mojej mamy, keď som ako dieťa sníval o tom, že sa raz pôjdem pozrieť do černobyľskej zóny. Od detstva to bol môj sen, hrával som sa počítačové hry a pozeral filmy z prostredia zóny.

Veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo tam chcem ísť, čo sa mi na tom páči a či sa nebojím. Sám som do tohto roku nevedel, čo sa mi na tom tak páči. Jednoducho ma tá oblasť fascinovala. Priťahovala ma svojou tajomnosťou.

Na nešťastie všetkých, ktorým na mne až príliš záležalo, som začal zarábať vlastné peniaze a našetril som si na výlet do zóny. Bol najvyšší čas, september 2016. V novembri 2016 bolo naplánované a nakoniec aj vykonané zakrytie starého sarkofágu novým, veľkým a moderným sarkofágom. Bol som presvedčený, že elektráreň stratí veľa zo svojho čara, a preto som to chcel stihnúť ešte predtým. Aj napriek odmietnutiu všetkých kamarátov, ktorí mi sľubovali, že tam spolu pôjdeme sa mi podarilo si sen splniť.

Černobyľská zóna predčila moje očakávania. Bol som extrémne šťastný, že som videl ešte starý sarkofág ako jeden z posledných ľudí na svete, keďže pár mesiacov potom už navždy zmizol pod novým sarkofágom.

Po návrate som opäť dostával otázky, že prečo som tam bol, čo sa mi na tom páči. Stále som nevedel. Vedel som len jedno a to, že sa chcem do zóny ešte vrátiť, pozrieť sa na nasadený nový sarkofág a navštíviť interiér elektrárne, čo sa mi v roku 2016 nepodarilo. Prečo? Neviem, proste som to tak cítil.

Na jar 2018 som si všimol fantastickú možnosť ako tento plán zrealizovať. Chernobyling festival. Ide o postapokaliptický, urbex, street art ... festival, počas ktorého sa organizujú špeciálne výlety do zóny. Navyše, výťažok zo zisku ide ľudom, žijúcim v zóne na zlepšenie kvality života. Ja a naverbovaný kamarát Maťo sme si vybrali výlet do vnútra Černobyľskej elektrárne - môj hlavný cieľ a tzv. Urbex tour. Urbex tour sa skladá z dôkladnej návštevy opusteného mesta Pripiať a oboznámením sa s miestami, kde tzv. stalkeri - ilegálni návštevníci zóny spávajú, prechádzajú a mnoho iného.

Po milión otázkach od kamarátov, prečo sa zase trepem do zóny a navyše priamo do elektrárne, pohodovom letom s Ukrainian Airlines (ktorého sme sa značne obávali vzhľadom na názov leteckej spoločnosti) a ubytovaní v sovietskej bytovke v Kyjeve ľaháme do postele a nevieme sa dočkať zajtrajšku.

O 5 ráno sa stretávame so zbytkom skupiny. Posádka je naozaj medzinárodná. Je nás 9 zo Slovenska, Kanady, Británie, Holandska a Srbska. Prvá časť cesty je presun z Kyjeva do mesta Slavutych. Mesto Slavutych je vlastne novou Pripiaťou. Existovalo už počas černobyľskej katastrofy ale rozrástlo sa až potom, čo museli byť pracovníci elektrárne ubytovaní mimo zóny.

Z mesta Slavutych sa do černobyľskej zóny dostaneme vlakom. Linka funguje v pravidelných intervaloch celý deň. Používajú ju výlučne zamestnanci elektrárne, ktorí chodia z / do práce a občasne turisti. Keďže vo vlaku nie sú toalety, snažíme sa využiť ešte tie staničné. Aj toto je bohatý kultúrny zážitok. Nikdy nezabudnem na výraz nášho britského spolucestovateľa, keď pochopil, že to je naozaj záchod.

Prichádzame na nástupište a vlak nás už ćaká. Presne ten vlak, ktorým som išiel pred dvoma rokmi zo zóny a druhé ráno do zóny. Nemyslel som si, že ho ešte niekedy uvidím. Tento raz je ale úplne prázdny. Ideme v dosť zvláštnom čase - na obed. Málo ľudom začína zmena a my teda sedíme vo vagóne úplne sami. Pred dvoma rokmi som išiel v ten najviac žiadaný čas a mali sme si problém sadnúť. Vlastne raz sme si ani nesadli. Nikdy nezabudnem na vtedajší rozhovor s jedným zo zamestnancov, ktorý nám vysvetľoval, že ponuka približne 15 eur na deň a zadarmo bývanie v meste Slavutych je rozhodne dostatočná odmena za to, že riskuje svoje zdravie prácou v elektrárni.

Vlak sa pomaly rozbieha a krajina je stále viac opustená a nezaujímavá. Tento beznádejný pohľad ale prerušuje naša sprievodkyňa. Volá sa Nataša a vie po anglicky približne ako súdruh Lenin po slovensky. Zvládne nám ale vysvetliť, že v čase havárie bývala v Pripiati a bude nám tak vedieť povedať niečo viac autentické z tých časov.

Druhým našim sprievodcom je Saša. Bohužiaľ nie, nie je to mladá a pekná Saša, ale aktuálne profesionálny fotograf, ktorý niekoľko desiatok rokov pracoval na výskume v prostredí elektrárne. Vďaka tomu sa dostal až k tzv. slonej nohe, čo je roztavený materiál vo vnútri štvrtého, zničeného reaktoru. Málo komu sa niečo takéto podarí a preto sa pýši svojimi fotkami, aby nám skrátil frustrujúcu cestu vlakom. Saša nevie po anglicky ani zaťať, a preto sa začínam obávať, kto nám bude robiť sprievodcu v elektrárni.

Vlak križuje aj bieloruské územie a po chvíli už z okienka vidíme to, kvôli čomu sme prišli. Od 5 nedostavaného bloku, cez prvý, druhý, tretí a následne aj štvrtý reaktor spolu s novým sarkofágom.

Po vystúpení z vlaku nasleduje prechod pasovou kontrolou, radiačnou kontrolou a naskočenie do pripravenej dodávky. Tá nas odvezie priamo pred vchod do elektrárne.

Okrem psa na obrázku k nám okamžite dobieha pán okolo 50tky a príjemným ruským prízvukom nás zdraví po anglicky. Najprv si pomyslím, že to je vrátnik. Za pár sekúnd nám ale vysvetľuje miestne pravidlá, prideľuje osobné dozimetre a odoberá všetko, okrem mobilov, foťoaparátov a pasov. Vtedy sa nám predstaví ako pán Stanislav, ktorý je našim dnešným sprievodcom elektrárňou. Za jeho angličtinu s ruským prízvukom som vďačný potom, čo som pár minút počúval Natašu. Tá nás tak troška naštastie opúšťa.

Prechádzame pasovou a osobnou kontrolou. Miestny "vojak" kontroluje zhodu prihlásených účastníkov a ich pasov naozaj podrobne. Zaujímavosťou je, že najnáročnejšie bolo získať povolenie pre nášho sprievodcu Sašu. Bohužiaľ po tých rokoch práci v prostredí elektrárne toho vie príliš veľa, aby bol opätovne vítaný.

Po prechode kontrolou a pár chodbami dostávame ochranný oblek. Podľa informácií, ktoré nám Stanislav dal, v priestoroch elektrárne nie je žiarenie nijak zásadné. Ochranný oblek je kvôli miestnym predpisom, či už hygienickým alebo bezpečnostným. Jediné miesto, kde budeme potrebovať rúška, rukavice a čapice kvôli rádioaktívnemu žiareniu resp. časticiam je priestor turbínovej haly tretieho reaktoru, ktorý sa nachádza priamo vedľa štvrtého, zničeného reaktora.

Prechádzame radiačnou kontrolou a dostávame sa do dlhej chodby spájajúcej všetky riadiace haly reaktorov, turbínové haly a nakoniec aj samotné reaktory. Táto dlhá chodba sa volá "zlatá ulička". Je to kvôli obloženiu, ktoré je tu všade naokolo. Stretávame tu rôznych zamestnancov, ktorých pohľady na "amerických turistov" nie sú zrovna príjemné a je mi ich ľúto.

Jedna zo spojníc zlatej uličky je na jednu stranu presklená. Vďaka tomu nám môže Stanislav vysvetliť, na čo sa používa to obrovské množstvo potrubia v okolí elektrárne. Drvivá väčšina sa používa ako vodovodné potrubie či už na chladenie alebo ako úžitková voda alebo na prietok nafty. Áno, v jadrovej elektrárni nafta. Černobyľská elektráreň disponuje veľmi výkonným diesel agregátom, ktorý by v prípade výpadku elektriny mohol poháňať všetky nevyhnutné elektronické zariadenia.

Posúvame sa zlatou uličkou ďalej až prichádzame k dverám riadiacej haly tretieho bloku elektrárne. Práve tento blok fungoval najdlhšie, až do roku 2000. Stanislav prikladá prístupovú kartu, zadáva kód, telefonuje s operátorom a nakoniec sa dvere otvárajú.

Tým, že riadiaca hala tretieho bloku bola "donedávna" používaná je veľmi zachovalá. Všetky okolité prístroje vyzerajú, že by pokojne mohli fungovať ďalej. Stanislav nás upozorňuje, že nemôžeme nič chytať, pretože niektoré zariadenia sú stále spustené.

Ukazuje nám dve najzaujímavejšie časti riadiacej haly. Veľké množstvo povedzme tlačidiel, ktoré sú rozmiestnené do tvaru reaktoru. Každé tlačidlo predstavuje jednu tyč v reaktore (ktorá svojou mierou zasunutia / vysunutia reguluje rýchlosť jadrovej reakcie v reaktore). Pokiaľ sa s tyčou niečo dialo, príslušné tlačidlo to zobrazilo.

Druhým zaujímavým zariadením je tlačidlo pod ochranným krytom. Toto tlačidlo je možné použiť na okamžité zastavenie reaktoru. Samozrejme len dočasné, v prípade núdze. Stanislav nám ešte vysvetlí ako fungovala spolupráca v riadiacej hale a kto mohol ktoré zariadenia obsluhovať.

Nasadzujeme si čiapky, rukavice a rúška. Odchádzame z riadiacej haly tretieho bloku na najbližšie verejnosti dostupné miesto k štvrtému reaktoru. Zo zlatej uličky smerujeme strmými schodmi k turbínovej hale tretieho bloku.

Je tu citeľne iný vzduch až vyslovene zápach. Dostávame sa až k očividne novej stene s pamätníkom Valeryho Khodemchuka. Valery bol seniorný operátor v štvrtej reaktorovej hale. Do haly vošiel kvôli bežnej kontrole, no po vstupe okamžite zistil, že sa deje niečo veľmi zlé. Niekoľko desiatok až stoviek ton ťažké veká reaktorových tyčí vyskakovali do vzduchu. Okamžite sa rozhodol zahlásiť problém v riadiacej hale. Keďže ho ale v telefóne nikto nepočul, chcel do nej dobehnúť osobne. To sa mu už bohužiaľ nepodarilo a reaktor explodoval. Jeho telo nikdy nebolo nájdené a pravdepodobne je súčasťou magmy vo vnútri reaktoru. Práve preto je jeho pamätník na tomto mieste. Bol prvou obeťou katastrofy.

Za stenou, na ktorej je pamätník sa nachádza samotný štvrtý zničený reaktor. Táto predstava je pre mňa naozaj vzrušujúca. Opúšťame tento zaujímavý priestor a ideme späť do zlatej uličky.

Stanislav nám zrazu ukáže, že ho máme v zlatej uličke počkať a vojde do jedných z dverí. Toto sa predtým ešte nestalo. Po chvíli nás volá do vnútra miestnosti. Zaujímavé je, že viac menej táto miestnosť nemá nič spoločné s černobyľskou elektrárňou. Ide o centrálnu kontrolnú miestnosť celej rozvodnej siete v Ukrajine. Jednotlivé hodnoty sa tu kontrolujú a zapisujú. Ak nastane problém v rozvodnej sieti, toto bude jedno z prvých miest, kde sa na to príde. Zaujímavosťou je, že v tejto miestnosti je dovolené fajčiť.

Už to vyzerá na koniec exkurzie, keď nás Stanislav odvádza do podzemia, kde sa nachádza kryt pre zamestnancov elektrárne. Obsahuje všetko čo typické kryty - postele, zdravotné pomôcky, naftový agregát a podobne. Neštandardnou výbavou je miestnosť na dekontamináciu, veľký počet rôznych typov dozimetrov a LED displej s aktuálnou hodnotou radiácie v kryte.

Následne vstupujeme do najzaujímavejšej miestnosti krytu. Ide o zasadaciu miestnosť riaditeľstva elektrárne. Práve tu zasadal krízový výbor aj počas katastrofy. Prišli sem vtedajší ministri aj premiér. Diskutovali o možných riešeniach a nakoniec sa rozhodli pre zaliatie vybuchnutého reaktoru pieskom, betónom a olovom. To, čo sme do roku 2016 poznali ako sarkofág štvrtého reaktora.

V tejto miestnosti sa doteraz nachádza funkčný telefón, ktorý je priamym spojením na premiéra. Bol by využitý výlučne v krízovej situácii. Teda keby nastala opäť vážna nehoda v černobyľskej elektrárni. Aktuálne je tento telefón za pancierovými dverami.

Naša prehliadka elektrárne končí pasovou, radiačnou a osobnou kontrolou. Ďalším kultúrnym zážitkom je obed v jedálni pre zamestnancov elektrárne. Ja som už v tejto jedálni pred dvoma rokmi obedoval. Okrem záchodov v dezolátnych stavoch si pamätám, že sme jedli polosurový parížsky rezeň. Som zvedavý, čo nám donesú tento krát.

Wow! Budova jedálne je zvonku zrekonštruovaná a dokonca aj záchody už spĺňajú bežný štandard. Nikdy nezabudnem na miestne splachovanie dva roky dozadu ponorením ruky do nádržky s vodou. No jedlo ostáva to isté ...

Parížsky rezeň a boršč! Tento krát je obed celkom dobre spravený (mäso nie je surové, boršč nie je studený). Ukrajinský zákon určuje aké množstvo akých živín musia v závodných jedálňach elektrárni podávať. Preto sa môže zdať obed veľmi honosný. No tú chuť by som vám neprial. Opäť ma pobavili reakcie niektorých členov našej skupiny, ktorí nezažili tradičné postsocialistické jedálne a báli sa vypiť tradičnú jedálenskú malinovku. Mňa zasa prekvapil kompót v pohári, ktorý neobsahoval žiadne ovocie, len hustý kompótový nálev.

Pokračujeme prehliadkou elektrárne, ale tento krát z vonku. Stojíme pri pamätníku priamo pred štvrtým blokom a okamžite vidím obrovské množstvo rozdielov oproti dvom rokom dozadu. Reaktor je zakrytý obrovským, novým sarkofágom a má znížený, tak symbolický komín. V okolí je hádam stokrát viac oplotenia, kamier a ostnatého drôtu. Tieto veci ma robia smutným skôr ako veselým. No výborné správy ukazuje dozimeter. Pred dvoma rokmi som tu nameral približne 10 mikro sievertov, no dnes už len 3. Toto spôsobil hlavne nový sarkofág.

Pokračujeme prehliadkou informačnej miestnosti pre turistov. Je tu model vybuchnutého reaktoru a rôzne náučné filmy o tom, ako jadrová elektráreň funguje, ako bol postavený nový sarkofág a podobne. Na stene je plagát s údajmi, koľko ktorá krajina prispela na výstavbu nového sarkofágu. Očividne si v našej krajine ten, kto o tom rozhodoval, uvedomoval, ako blízko sa nachádzame a prispeli sme vzhľadom na veľkosť našej krajiny celkom veľkým balíkom peňazí - dva milióny eur. Prispeli sme dvakrát toľko, čo Austrália a desaťkrát toľko čo Maďarsko.

Toto je záver exkurzie po černobyľskej elektrárni a my sa vraciame do mesta Slavutych vlakom, spolu so stovkami pracovníkov elektrárne. Máme problém si sadnúť, pretože si vzájomne držia miesta tak, že na ne položia hracie karty. To je samozrejme dôvod, prečo chcú sedieť spolu. Tu sa hrajú karty, trend smartfónov ešte nedorazil.

Ďalší deň vyrážame na už spomínanú Urbex tour. Mikrobusom smerujeme z Kyjeva na prvú vstupnú kontrolu do zóny, ktorá sa nachádza 30 kilometrov pred elektrárňou. Pamätám si, ako sme pred dvoma rokmi pol hodinu pred vstupom do zóny absolútne nikoho nestretli ani nevideli. Jedine vojaka, ktorý nás kontroloval pri vstupe. Dnes je situácia úplne iná. Keďže je víkend, v zóne je 500 - 600 turistov a pred vstupom do zóny stretávame desiatky áut, chodcov a turistických mikrobusov.

Ešte väčšie sklamanie ma čaká na kontrolnom stanovišti, pri vstupe do zóny. Je tu novo postavený kiosk s nápisom "Tourist center". Predávajú v ňom magnetky, pohľadnice a ďalšie suveníry. Predavač dokonca hovorí po anglicky. Toto sa nedá porovnať so situáciou dva roky dozadu, keď sme tu boli jediný mikrobus a naokolo nebolo nič.

Máme veľmi šikovného sprievodcu, ktorý chodieval do zóny aj ako stalker. Berie nás najprv do Pripiati, ktorá je štandardne ukončením návštevy zóny, aby sme sa vyhli ostatným turistom.

Navštevujeme tie najviac známe miesta mesta. Na drvivej väčšine som už druhý krát a preto si všímam predovšetkým rozdiely oproti dvom rokom dozadu. A tie sú jasne viditeľné. Všetko je viac zničené a v horšom stave. Vzhľadom na to dostávame od sprievodcov oveľa viac zákazov kam nesmieme ísť. Nedostávame sa ani na strechu žiadnej budovy, ako dva roky predtým.

Naštastie svetoznáme ruské kolo ostáva nezmenené aj keď hot spot (miesto s výrazne vyššou radiáciou), ktorý bol pred ním už neexistuje. Možno bol odstránený práve kvôli prítomnosti stále viac turistov.

Veľa z vás si možno myslí, že v Pripiať je veľmi zamorená. Nie je to však tak. Sovietskí architekti brali do úvahy aj možnú katastrofu v černobyľskej elektrárni. Práve preto postavili mesto Pripiať v protismere väčšinového prúdenia vzduchu. Naštastie v osudnú noc fúkalo tak ako zvyčajne a jadrové palivo odfúklo zväčša na druhú stranu - červený les.

Veľmi známe boli aj vyše dvoch metrov veľké sumce, plávajúce vo vodnom kanáli elektrárne. Bohužiaľ, dnes je ich už minimum. Práve kvôli tomu, že ich ľudia začali ilegálne loviť a sumce nestihnú dorásť na takú veľkosť.

Podobne to je aj pri radare Duga alebo tzv. Černobyľ 2. Radar slúžil na včasné varovanie prípadného bombardovania Sovietskeho zväzu niektorou z krajín "hnusných imperialistov". Fungoval od roku 1976 do roku 1989, pričom jeho fungovanie bolo ukončené práve kvôli jadrovej katastrofe. Mal obrovskú spotrebu energie a je možné, že výstavba černobyľskej elektrárne bolá uskutočnená z veľkej časti práve kvôli tomuto radaru. Signály, ktoré vysielal, často narušovali napr. vysielanie amatérskeho rádia a ľudia začali špekulovať o tom, že Sovietsky zväz experimentuje s prístrojom na ovládanie mysle alebo riadenie počasia. To sa samozrejme nepotvrdilo a zistilo sa, že sa jedná o radar na detekciu vystrelených rakiet.

Dnes je pred vstupom do areálu radaru doslova parkovisko mikrobusov a kontrola vstupu. Pred dvoma rokmi sme tu boli úplne sami a nikto si nás ani nevšimol prísť. Na konštrukcii chýbajú rebríky a základy radaru začínajú dosahovať svoju životnosť.

Pre mňa jedným z mála nových a veľmi zaujímavých miest, ktoré sme navštívili, je jedna z najbližších bývalých dedín elektrárne. Túto dedinu museli doslova vypáliť a zrovnať so zemou kvôli obrovskému zamoreniu radiáciou. Dnes tu ešte vidíme tehlové zvyšky budov, odstavené bágre, ktoré sú obrastané stromami. Čo je tu ale najzaujímavejšie je odstavený autobus. V tomto autobuse prespávajú stalkeri deň pred vstupom do Pripiate. V autobuse majú pripravené postele a stolík. Kvôli tejto skutočnosti zámerne nespomínam názov dediny.

To, že tu stalkeri prebývajú, vie väčšina sprievodcov. Taktiež väčšina sprievodcov ich nerieši a nesnaží sa na nich volať políciu ani nič podobné. Sú dva typy stalkerov - tí dobrí a tí zlí. Dobrí stalkeri sa snažia pomáhať zóne - upratujú a udržujú zónu v čo najlepšom stave. Zlí stalkeri chodia do zóny s cieľom veci ničiť a kradnúť. Cez deň väčšinou spia a v noci sa premiestňujú. Trvá im niekoľko dní kým sa z okraja zóny dostanú až do Pripiate. Hrozí im len zopár vecí - divá zver, stratenie sa, nemožnosť piť ani jesť nič zo zóny, pokuta a doživotný zákaz legálneho vstupu do zóny. A ešte jedna drobnosť - radiácia. Tá hrozí ale predovšetkým neskúseným stalkerom, ktorí nepoznajú miesta, kade sa dá bezpečne prejsť.

V momente, keď odchádzame od elektrárne a následne zóny sa s ňou podvedome lúčim už navždy. Nie preto, že by som nechcel znova prísť. Preto, lebo to už nemusí byť možné. Pripiať je v takom stave, že čaká na pád ďalšej budovy (už spadla jedna stena školy). Pokiaľ sa tak stane, Pripiať sa zatvori turistom kvôli bezpečnosti. Presne tak to je aj s radarom Duga. Čo potom bude s celou zónou je otázne. Uvažuje sa o otvorení 30 kilometrového územia zóny a ponechania len užšej 10 kilometrovej časti. Preto každému odporúčam tam ísť ihneď. Nie je už na čo čakať. A áno, je to bezpečné, pokiaľ tam idete legálne a dodržiavate pokyny. Nie ako ja pred dvoma rokmi, čo vyústilo do črevných problémov.

Moja druhá návšteva mi nepriniesla len zmiešané pocity z veľkého množstva turistov v zóne a dezolátneho stavu budov, ale aj poznanie, čo ma na zóne fascinuje. Celý príbeh černobyľskej elektrárne, od jej výstavby, prevádzku, personál a celý ekosystém sú obrazom nefunkčnosti režimu, ktorý vládol v Sovietskom zväze. Zamestnanci za cenu udržania si bytu v modernej Pripiati počúvali nadriadených - diktátorov, ktorých cieľom bolo dostať sa na vyššiu pozíciu či už v strane alebo pracovnej kariére. Presne ako Anatolij Ďatlov, ktorý bol zodpovedný za test, ktorý mal byť vykonaný v osudnú noc. Aj kvôli jeho autoritatívnosti a osobným cieľom nasmeroval reaktor tam, kde sa nemal nikdy dostať. Ak by ho podriadení neposlúchli, prišli by o pekný život v Pripiati. To im bolo bohužiaľ prednejšie. Na ochranu Ďatlova musíme ale povedať, že elektráreň nebola postavená v súlade s plánom, s ktorým on počítal. Plán nebol dodržaný kvôli tomu, že Sovietsky zväz chcel čo najskôr ukázať novú modernú jadrovú elektráreň a pýšiť sa ňou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Orbán nahneval „obyčajného Maďara“. Konečne

Pred parlamentom zase stoja zátarasy.

DOMOV

Rusko sa rozhodol vypovedať, od rána ho vypočúva NAKA

Ruska od rána vypočúvajú vyšetrovatelia NAKA.


Už ste čítali?