Keď si myslíš, že ťa už nič neprekvapí (Irán 2/5)

Autor: Helmut Posch | 18.11.2018 o 9:20 | (upravené 3.12.2018 o 12:56) Karma článku: 5,21 | Prečítané:  2006x

Postupne si zvykáme na to, ako veci v Iráne (ne)fungujú, na teplo a sucho. Čaká nás druhý deň v Teheráne a následný presun do Isfahánu. Tam zažijeme asi najabsurdnejší sled udalostí v našich životoch. 

Keďže sme po predchádzajúcich dňoch celkom zničení, dnes nás po opätovnej rannej obžieračke a diskusii zoberie naša hostiteľka na zaujímavé, oddychové miesto - Darband. Je to útočisko tých, ktorí chcú utiecť zo smogu a tepla Teheránu. Ide o podhorskú oblasť na severe mesta.

V obedných hodinách nasadáme do jej novo vyzerajúceho SUVčka, ktoré nasvedčuje tomu, že naši hostitelia patria do vyššej vrstvy spoločnosti. Bežné autá v Teheráne a aj celom Iráne majú desiatky rokov a neuveriteľne smrdia. SUVčko je značky, ktorú ani nepoznám.

Po asi hodine státia v kolónach Teheránu sa dostávame na úpätie doliny Darband. Mahdi - naša hostiteľka nám vysvetluje, že pôjdeme lanovkou hore, tam posedíme a pôjdeme späť pešo. Kupujeme sebe a aj Mahdi lístok na lanovku (asi 1€). V zápätí dostávame školenie ako nasadnúť a vysadnúť na / zo sedačkovej lanovky, ako keby sme v Európe jazdili iba na raketoplánoch. Moja paranoja opäť začína fungovať a predsudky sa mi začínajú spájať s mojim strachom z výšok - dnes v televíznych novinách: "Štyria mladí Slováci zomreli pri zrútení lanovky v Iráne". Neznervózňujem skupinu, nasadám a vezieme sa asi 10 minút nad mesto.

Dorazíme hore, no výhľad na mesto nemáme. Kvôli horúcemu vzduchu nad mestom je veľmi zlá viditeľnosť. V meste je asi 35 stupňov (ha, keby mi za pár dní povedali, že 35 stupňov, dám si aj mikinu). Kráčame kúsok ďalej k miestu, kde by sme si mali sadnúť a vychutnávať príjemnú teplotu a tieň. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje, všade je prach a slnko mi vypráža mozog.

Našťastie sa pomaly začínajú objavovať stromy a my začíname ísť dole kopcom do doliny. Všímam si, že Mahdi má veľký problém, aby sa nešmykla. Ako správny gentleman pribieham k nej a podávam jej ruku nech sa ma chytí. Mahdi na mňa mierne prekvapivo pozrie a v tom si to uvedomím. Ja ako muž, ktorý nie som v manželskom vzťahu s Mahdi, by som sa jej rozhodne na verejnosti dotýkať nemal. To je predsa v Iráne trestné!

Či? Takéto niečo som počul asi miliónkrát. Pred mojim výletom do Iránu, ale aj po návrate. V nedávnej minulosti to tak bolo, ale postupne sa režim v Iráne zvoľňuje a dnes je relatívne bežné stretnúť hlavne mladších ľudí držať sa za ruky. Tak isto nám to potvrdila Mahdi so Sadeghim a skúšali sme to aj v našej skupine. Či už v Teheráne alebo aj ďalších mestách. Samozrejme v Iráne sú veľmi silno nábožensky orientované dediny či mestečká. Tam by to mohol byť problém. Nie ale zákonný, skôr v rámci kontaktu s miestnymi. No napriek tomu sa cítim mierne exoticky, keď držím jednu z najkrajších Iránok, čo som doposiaľ stretol za ruku :)

Postupne zostupujeme a následne sme sa konečne po tejto kopcovitej púšti dostali tam, kam sme mali namierené. Obklopujú nás zrazu samé stromy, všade je tieň a tečie tu celkom bohatý potok. Je tu asi o 10 stupňov menej.

Usádzame sa do jednej zo sedačiek, ktorá je vlastne fúziou sedačky a stola. Prinášajú nám dve príchute vodnej fajky, čaje, cukor a príjemná atmosféra sa môže začať.

Pozorný čitateľ si možno všimol, že som spomenul cukor, no ten na fotkách nie je. Iránci do svojho čaju (ktorý je ale absolútne všade rovnaký) nepoužívajú klasický cukor. 

Prvou možnosťou je biela hmota pripomínajúca náš kockový cukor, ale oveľa menej sladšia. Položíte si to na jazyk a cez to si nalievate do úst čaj. Druhá možnosť je niečo ako karamelizovaný cukor na paličke. Tento cukor sa namočí do čaju a následne sa vytiahne (keď ho tam zabudnete dostanete v momente cukrovku ako ja). Dnes dostávame karamelizovaný cukor.

Niekoľko desiatok minút sa rozprávame s Mahdi, užívame si konečne normálne počasie, zaplatíme pár eur a ideme pešo dole.

Počas cesty k autu počujeme prvýkrát od Mahdi, že začíname mať problém s tým, aby sme stihli autobus do Isfahánu. My sme ale poriadne hladní, a preto sa chceme zastaviť na obede. Prichádzame k autu, v ktorom je asi 90 stupňov a rýchlo vyrážame preč.

Zastavíme sa na pizzu v jednom z obchodných domov. Pizza je štvorcová, celkom dobrá. Čo ma ale sklame je to, že každý z nás dostal tzv. set plastov - plastový nožík, vidlička, lyžička, slamka a navyše v plastovom obale. Ekológia je jedna vec, nebolo by ale aj pre podnik lacnejšie umývať kovový príbor? Mierne sklamaní, ale konečne najedení opúšťame obchodný dom.

Keďže deň sa začal pomalšie, Alah sa rozhodol zvýšiť obrátky. Autobus aktuálne už stíhame naozaj len na sekundu presne. Ak vôbec. No v tom luxusné SUVčko neštartuje. Mahdi volá manželovi Sadeghimu a nakoniec po pár minútach naštartuje. To už Sadeghi vyletel z bytu na svojom aute, aby prišiel pre nás, pomohol nám stihnúť autobus a nespravil si hanbu. Stretávame ho idúceho naproti. Po príchode domov rýchlo zbalíme veci, rozlúčime sa a dohodneme sa na bojovom pláne. My ideme na Snapp smerom na autobusovú stanicu. Sadeghi nám, dokým prídeme do Isfahánu, objedná ubytovanie a pošle nám na neho kontakt. Plánuje to objednať cez iránsky portál, kde my ako turisti nemáme prístup. Super.

Sedíme v Snappe a už meškáme asi pol hodinu. Iránske autobusy ale meškajú permanentne, a preto stále veríme, že by sme ho mohli stihnúť. Stojíme v zápche a zrazu nám zvoní telefón, volá nám iránske číslo. Ozýva sa operátor autobusovej spoločnosti, či majú na nás čakať, za koľko prídeme. Angličtinou na úrovni A1 im vysvetlujeme, že sme v Snappe a budeme tam za 10 minút. Vraj počkajú.

Zrazu sa objavíme v oblasti s veľkým počtom autobusov, no stále stojíme v kolóne. Zrazu niekto príde k nášmu autu a takmer nám otvorí dvere na aute. Po Iránsky nám niečo vysvetľuje a vodič chce zaplatiť. Ak očakávate, že vedieme pokojnú diskusiu, ste na omyle. Navzájom sa všetci prekrikujú, nie ale v zlom, je to proste bežný spôsob komunikácie. Zaplatíme vodičovi a zrazu nás vedie pán v košeli nevieme kam. Pýta sa nás odkiaľ sme a po klasickom iránskom small talku vchádzame dovnútra autobusovej stanice. Operátor nás predáva zamestnancom autobusovej spoločnosti a tí po zistení koľko meškáme slušne vyjadria, že sme úplní blbci, ak si myslíme, že autobus ešte neodišiel. Od telefonátu s operátorom to bolo značne viac ako 10 minút kvôli kolónam. Vystavia nám lístok na ďalší autobus, ktorý ide asi za hodinu. Zadarmo.

Ideme si kúpiť nejaké jedlo a pitie na cestu a hľadáme miesto, kde by mal náš autobus zastaviť. Vyzeráme zmätene a to aj sme, keďže nepoznáme znaky Peržštiny. Prichádza k nám muž v saku a pýta sa nás, či nepotrebujeme pomôcť. Super, Alah nám zoslal pomocníka, keď už sa hral s naším osudom pri neštartujcom SUVčku.

Pán vie celkom dobre po anglicky (na iránske pomery), takže mu vysvetlíme, čo potrebujeme. Horšie je, že on sám nevie to, čo mi potrebujeme vedieť. Najprv sa teda pýta v autobusovej spoločnosti, potom vodičov iných autobusov a ja sa cítim ako šarkan nejakého iránskeho podnikateľa. Po desiatich rôznych odpovediach nás postaví k prázdnemu parkovaciemu miestu pre autobus. Vraj sem ten náš dorazí.

Ako to už ale býva, za pomoc chce odmenu, nie sme v Afrike, takže nie peniaze, ale chce len niečo počuť o nás. Prehodíme teda pár slov o tom, prečo sme v Iráne, niečo o našom povolaní a odkiaľ sa poznáme. Pán v saku nakoniec nie je podnikateľ, ale ITčkár. To vysvetľuje jeho nadpriemernú angličtinu. Čo je ale trošku nepríjemné, že celý čas drží naše lístky na autobus v ruke a my teda nemôžeme odísť len tak, ale musíme s ním dokonverzovať a potom si slušne vypýtať lístky naspäť. Nakoniec mu slušne naznačíme, že by sme už išli a on skoro odíde aj s naším lístkom.

Pre nás našťastie sa vráti a lístok nám podá. V tom sa medzi nás natlačí niekto, koho som tam ani nečakal a ani nechcel. Asi 140 cm vysoká čierna postava - nie čierna pokožkou, ale oblečením, má oblečený čádor, čo je čierny oblek zakrývajúci všetko okrem tváre. Jedná sa o bezdomovkyňu s dieťaťom na rukách. Úprimne, vyzerajú ako keby práve dohrali hru kto je lepší krtko - obidvaja sú špinaví, spotení a smrdia. Žena nám podáva do ruky papier s textom v Peržštine. Náš záchranca - poradca nám vysvetľuje, že je to žobráčka. Text napísaný na papieri je modlitba, ktorá sa splní, keď jej za to dáme peniaze. Ona sa zatiaľ o nás obtiera a snaží sa zaujať blabotaním si v Peržštine. V jej intonácii cítim, že mi nechváli moju celkom novú košeľu, ale že ma vidí inak - ako chodiacu bielu peňaženku.

Sadeghi - náš Teheránsky hostiteľ nám tieto žobráčky opisoval ako afgánske a sýrske utečenkyne. Žijú síce bez peňazí, ale v bezpečí. Čo je na tom pravdy ťažko povedať. Iránci sú veľmi hrdí na svoju vlasť a pochybujem, že by sa k ním priznali.

S pomocou neznámeho iránskeho pomocníka ich odháňame. Ja ešte idem rýchlo otestovať staničnú toaletu - och bože ... a nastupujeme do autobusu. Až sem za nami príde dieťa niektorej zo žobráčok, stojí pri našich sedadlách s natiahnutými rukami a čaká, že vytiahneme peniaze. Nakoniec pochopí realitu a odíde. Toto je asi moja najhoršia skúsenosť s Iránom. Čakali by ste niečo horšie však?

Možno máte teraz predstavu, že sedím v autobuse podobnom tomuto ...

... a budem vám rozprávať, aký tam bol smrad a teplo. Nie, nie je to tak. V Iráne sú minimálne dve triedy autobusov - štandardná a VIP. My sme chodili vždy VIP triedou. Nie preto, že by som sa chcel cítiť ako francúzsky prezident pri návšteve Bratislavy, ale preto, že ich pomer cena výkon je neuveriteľná. Cesta z Teheránu do Isfahánu nám trvala okolo 5 hodín a zaplatili sme asi 3 eurá. Je to aktuálna cena predovšetkým kvôli extrémnej inflácii, ktorú Irán zažíva kvôli americkým sankciám. A ako teda vyzerá takýto VIP autobus?

Áno, autobus má aj klimatizáciu. Musí ju mať! Je to nariadenie a pokiaľ ju nemá, máte právo na vrátenie peňazí. Štandardnou triedou sme nešli, ale z vonku mi pripomínala našich vnútroštátnych dopravcov.

Sme radi, že sedíme v normálnej teplote, môžeme mať kúsok času pre seba, odpovedáme na sociálnych sieťach, oddychujeme a hodnotíme doterajší priebeh. Navyše dostávame adresu ubytovania v Isfaháne, ktoré nám zariadil Sadeghi. Autobus ide po ceste pripomínajúcej diaľnicu a v našej skupine vládne pohoda. Nakoniec prídeme na to, že je fantastické, ako nám veci zatiaľ vychádzajú na to, že sme v prostredí, na ktoré absolútne nie sme zvyknutí. Ani sme netušili, že nás asi počúva Alah a spraví nám to o niečo zábavnejšie.

Dorážame do Isfahánu asi o 1 nad ránom, autobus nás vysádza na ceste pred autobusovou stanicou. Pri vystupovaní sa cítim ako Cristiano Ronaldo, pretože vystupujem do davu ľudí. "Kto títo ľudia sú?" pýtam sa sám seba. Žeby jeden z nich je človek, ktorý nás má ubytovať?

Keď začujem klasické zaklínadlo "Mister taxi?", tak je mi to jasné. Vzhľadom na pokročilú hodinu sa rozhodujeme taxík využiť a jednému z taxikárov ukazujeme na mobile, kam sa chceme dostať. Ako už býva zvykom, v momente je okolo nás skupina ľudí, ktorá sa snaží pomôcť, priživiť alebo ukradnúť si nás pre seba. Jednoznačne najviac originálny je pán, ktorý pribehne s baterkou a zasvieti ňou na displej mobilu. Asi očakával, že tam bude niečo viac vidno, pravdepodobne s mobilom ešte do kontaktu neprišiel ...

Nakoniec to ale pochopia a jeden z taxikárov nás nakladá do jeho typického žltého Peugeota. Od začiatku si hovorím, aké je to auto rozhrkané a staré, lebo mám pocit, že ideme aspoň 100km/h no podľa tachometra len 50km/h. Zrazu si ale všímame, že pri rozbiehaní zo semafóra ručička vybehne na 50km/h, my stále zrýchľujeme, no ona to ignoruje a ostáva na 50tke. Zaujímavý trik, bohvie na koho. Za to približne euro, ktoré sme zaplatili taxikárovi po 20 minútach jazdy, sa to oplatí :).

Nachádzame sa v tmavej uličke Isfahánu v noci a nikto nikde. Mali by sme byť ale pred domom, kde máme rezervovaný apartmán. Voláme Sadeghimu, aby dal vedieť tomu, kto nám má apartmán sprístupniť. Keďže Sadeghiho angličtina zrovna nie je pripravená na podstúpenie skúšky na Cambridge, musíme si trocha domýšľať. Nakoniec ale zistíme, že sme asi na zlej adrese, pretože sú dve ulice s takýmto menom v Isfaháne. 

Prichádzame teda na hlavnú cestu, mávame rukou a za pár sekúnd u nás zastaví taxikár, ktorý ako tak vie po anglicky. Dávame mu Sadeghiho na telefóne, aby sa dohodli, kam nás má dostať. Po dotelefonovaní spraví asi 100m, otočí sa a vráti nás na rovnaké miesto. "Sme tu!". V momente mi naskočí, že žiadne peniaze nebudú. Taxikár sa ospravedlňuje, a že si myslí, že sme na správnej adrese. Nechce od nás žiadne peniaze.

V tomto všetkom pri nás dynamickým spôsobom zastavuje biely Peugeot so zatmavenými zadnými sklami, vystrčí sa ruka z okna ako keby tam sedel sám Rytmus a kývne na nás - poďte za mnou. Taxikár sa nás spýta záľudnú otázku, "Viete kto to je, veríte mu?", no my máme jasno, "Nie, ale choďte za ním!".

Po chvíľke nás zavedie táto prenasledovacia misia pred presne rovnaký dom ako sme stáli pred pol hodinou a Sadeghi nám tvrdil, že nie sme na správnom mieste. Ja dávam taxikárovi asi euro - musíme chvíľu hrať hru "chcem to prijať, ale musím sa chvíľu tváriť, že nechcem" - tzv. taruf, čo je súčasťou iránskej kultúry a aplikujú to aj v bežnom živote. Pokiaľ odmietne človek viac ako trikrát, naozaj nemá záujem. Pokiaľ na tretíkrát prijme, bol to len taruf. Ide o prejav slušnosti.

Z druhého auta vystupuje asi 100 kilový Iránec s mužskou kabelkou a berie nás do apartmánového domu. Neprehovorí s nami ani slovo, pretože nevie a/alebo nechce hovoriť po anglicky. Po príchode na apartmán si od nás vypýta dve veci - zaplatenie celej sumy a dva pasy. Pasy mu dávame hneď a peniaze začíname počítať. Medzi tým si ale on dá naše pasy do kabelky. Určite nechcem ostať v Iráne bez pasu a nedám ho do kabelky nejakému pseudo Rytmusovi v strede noci. Preto sa ja začínam sústrediť hlavne na to, aby s našimi pasmi neodišiel. 

Za ubytovanie máme zaplatiť 8 miliónov rialov. Tzn. počítanie je naozaj dlhé, keďže najvyššia nominálna hodnota bankovky, ktorú máme, je 100 tisíc. Najprv mu podávam do ruky ja jeden balík - cca dva milióny a druhý balík - asi štyri milióny držím v ruke. Prvý balík si prepočítava a v tom si všimne, že počítame ďalšie peniaze na stolíku, pretože ja nemám na zaplatenie dosť. Moje cca dva milióny si zoberie a odchádza k stolíku, kde už máme zrátanú kompletnú sumu. Tú si prepočíta, medzi tým vykrikuje na niekoho z okna po iránsky a ja začínam chytať paniku, či nás tu niekto neokradne, nezabije a prípadne neznásilní. Pokladám preto môj druhý balík peňazí na kuchynskú linku, zatváram dvere a idem si dávať pozor na to, aby neodišiel s našimi pasmi.

Peniaze dopočíta, je spokojný, no my mu dávame telefón k uchu - na druhej strane je Sadeghi s jeho manželkou Mahdi, ktorí sa mu snažia vysvetliť, že nie sme ochotní ho nechať odísť s našimi pasmi. Najprv to odmieta a tvári sa, že je to bežná prax, no my nechceme ustúpiť. Dohodneme sa nakoniec na výmenu pasu za občianský a víťazoslávne ho púšťame z jeho vlastného apartmánu.

Neboli sme zabití, znásilnení a konečne môžeme ísť spať. Lahám si na chvíľu na pohovku, aby som si dal dokopy čo sa všetko stalo, idem si poskladať veci a poď ho spať. No v tom si všimnem, že vrecko kde som mal všetky peniaze, ktoré som vytiahol pri platení, je prázdne. Jasné! Ešte som nechal jeden balík peňazí na kuchynskej linke, keď sme sa dohadovali o pasoch. Prídem do kuchyne a balík tam nie je. To som už naozaj tak unavený?!

Chvíľu po ňom pátram, ale potom priznám to, čo som nechcel - ten chlapík nás okradol. Zobral si moje obidva balíky peňazí - asi 6 miliónov rialov a k tomu 8 miliónov, ktoré sme zaplatili pri stolíku. Keďže som sa venoval pasom, nestihol som si s ostatnými overiť, koľko mu kto zaplatil a navyše si svojvoľne zobral peniaze ležiace na kuchynskej linke. Je to však chyba našej roztržitosti a toto by sa mohlo stať hocikde na svete.

Smutní, okradnutí, šokovaní a unavení ideme spať - sú asi 4 hodiny nad ránom. Ja sa zobúdzam ale už o 7 na pocity, ktoré fakt neznášam - kŕče v bruchu. Odchádzam oťapený na toaletu a močím cez iný otvor ako by som mal. Uf, hádam to prejde. No neprechádza. Dokým sa zobudia ostatní, trpím bolesťami, močením cez nesprávny otvor, triaškou a rozmýšľam prečo zasa ja, veď sme všetci jedli to isté!

Ráno už je solídna horúčava a ostatní idú nakúpiť raňajky a niečo na otlaky na päty, keďže jeden z nás platí daň za nové tenisky. Medzi tým si ja ešte pospávam a chodím na záchod, až dokým ma nebudí zvonček od brány. V apartmáne sa mi zobrazí na monitore priestor pred bránou. Vidím tam extrémne bradatého muža oblečeného v čiernom. V tom mi to príde - je so mnou koniec. Istotne to tu vystrieľa, okradne ma a odíde. No hrám hrdinu a telefón zdvihnem s mierne netaktickou prvou vetou "Hello, do you speak English?". Medzi tým už píšem závet a kontaktujem ostatných, že nech prídu čo najskôr späť. Môj návštevník na mňa spustí záplavu slov v peržštine a odíde. Neviem, či ma to ukľudnilo alebo ešte viac vystrašilo. Správa od zbytku skupiny "veľa šťastia" mi tiež zrovna nepomáha. No idem si ľahnúť, lebo sa mi ťažko stojí na nohách.

Za niekoľko minút sa ostatní vrátia aj s raňajkami. Ja nasilu tlačím zopár suchárov a rozhodujem sa, že pôjdem s nimi aspoň do jednej mešity, ktorú som chcel v Isfaháne vidieť. Potom si zoberiem taxík domov a oni môžu pokračovať. Pribaľujem si prvú pomoc - kvapky na žalúdok, Endiex, pohotovostný sáčok a vyrážame.

Našim cieľom je tzv. Šáhova mešita, ktorá leží na južnej strane hlavného námestia, na ktorom sa nachádza viacero náboženských budov. Toto námestie sa volá aj Emámovo a je jedno z najväčších na svete - podľa môjho vizuálneho odhadu to môžu byť tak 4 Václavské námestia dokopy.

Sám neviem, čo som vo vnútri mešity čakal, ale sú to prázdne miestnosti s neskutočne detailne vypracovanými stenami a stropmi. Nie sú tu ale všade náboženské symboly ako je to napríklad v kresťanských kostoloch. Sú tu všade koberce tzn. miesta na modlenie.

Mešita ma možno troška sklamala, pretože namiesto desiatok turistov (čo je v Iráne naozaj veľa) som očakával skôr viac náboženský nádych.

Určite viac ma ale trápi to, že už ledva kráčam od bolesti brucha a musel som využiť aj "šlapák" v priestoroch mešity (Alah ďakujem!). Vychádzame z mešity a ja sa už teším na to, ako nastúpim do taxíka a pôjdem si domov oddýchnuť. Predsa len, vonku je krásnych 35 - 40 stupňov bez jediného obláčika. V tom sa opäť veci začínajú komplikovať, keď nás osloví mladší Iránec s klasickými otázkami - odkiaľ sme, prečo sme v Iráne a pod. Vie ale celkom pekne po anglicky a navyše tvrdí, že pozná Slovensko a má slovenského kamaráta. Dokonca má od neho vzácny darček zo Slovenska, ktorý nám môže ukázať v jeho obchodíku so šafránom. Ja so slzami v očiach a kŕčmi v bruchu pristupujem na nazretie do jeho obchodu, aby bola koza celá a vlk sýty. 

Očividne som ale poriadne naivný, keď uverím tomu, že návšteva Iránca bude na chvíľu. Samozrejme nás usádza, ponúka šafránovým čajom a začína nám vysvetľovať o šafráne všetko, čo ľudstvo vie. Možno aj to, čo nevie. Ukazuje nám rôzne kvality šafránu - podľa toho ako pomaly sa horúca voda začne zafarbovať po vhodení šafránu do nej, tým je šafrán kvalitnejší.

Konečne sa dozvedám aj to, prečo je šafrán taký vzácny - okrem toho, že jeho pestovanie vyžaduje určité podmienky, veľmi ťažko sa zbiera - ide o pipľavú prácu, ktorú nevieme automatizovať. Navyše z jedného kvetu je iba veľmi malé množstvo využiteľného materiálu. A tu sa dostávame k cene ... samozrejme, že nám toto všetko nechcel ukázať zadarmo. Ponúka nám kúpu šafránu na pamiatku. Zhodneme sa, že si každý nejaký ten gram kúpime. Ja vytiahnem peniaze a čakáme kým sa náš šafrán naváži a vloží do krabičky.

Moje črevá ako keby boli zrazu kludnejšie, keď nás pán predavač ponúkne druhou várkou šafránového čaju. Zo slušnosti ho vypijem, aj keď cítim, že mám žalúdok na vode. Samozrejme silná chuť šafránového čaju v mojich ústach bola zásadná chyba. Rýchlo strčím peniaze do ruky niekomu inému, schmatnem záchranný sáčok a viem, že čaj pôjde von rovnakým otvorom ako prišiel. Po vyletení z obchodíku je predomnou ale reštaurácia. V Iráne si na reštaurácie a podobných miestách dávajú záležať, takže sú čisté a upravené. Tu to nemôžem vykonať.

V tom momente si všimnem panáčika, ktorý sa kreslí pri záchodoch. Ďakujem ti, Alah! Utekám tam, no počas tejto akútnej situácie si nedostatočne všímam, že panáčik má sukienku. Vlietam na záchod a rovno vo vstupnej miestnosti predomnou stojí staršia žena v čiernom čádore. V tom momente to na mňa ale príde a ja časť svojho žalúdka presuniem do záchranného sáčku. Žena kričí, ja sa jej stíham ospravedlniť, vybieham von zo záchodov a v rohu dokonávam svoju akútnu potrebu.

Za mnou sa ešte niekoľko desiatok sekúnd ozýva krik, nariekanie a ja rozmýšľam, koľko úderov bičom dostanem za vchod na ženské toalety. Po utíchnutí sa nenápadne otočím, aby som preskúmal okolie a vyzerá to, že aktuálne si ma nikto nevšíma. Odhadzujem sáčok do kontajnera a rýchlo sa vraciam do obchodu so šafránom. Tam na mňa všetci vysmiatí pozerajú, či sa pridám na selfie. Samozrejme!

Po vyprázdnení žalúdku je mi lepšie, a preto pozvanie do kobercového obchodu prijímame, keďže jeden z nás ešte koberec nemá a mne sa moc na verejnosti ukazovať nechce. Opäť si prechádzame iránskou groteskou vyhadzovania všetkých možných kobercov sveta pod naše nohy, pitím čaju, zjednávaním ceny a nakoniec podávaním rúk a bankoviek.

Kupujúci koberca - Maťo, kúpil veľmi pekný kúsok, takže pokojne smerujeme domov. Ostatní ma odprevadia na apartmán a pokračujú v návšteve ďalšej mešity. Ja ostávam na izbe, vylučujem zo svojich čriev čo sa dá a odpočívam.

Trápi ma totižto jedna vec, zajtra máme pred sebou 2 hodinový presun do iného mesta a potom celý deň a noc strávenú na púšti. Nebol by to až taký problém, keby nebolo viac ako 40 stupňov a ja nemám problém v sebe udržať akékoľvek jedlo alebo pitie. Ako toto chcem preboha zvládnuť?

Ďalšia časť: Púšť, Izrael, ISIS a prostitúcia v Iráne (Irán 3/5)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Orbán nahneval „obyčajného Maďara“. Konečne

Pred parlamentom zase stoja zátarasy.

DOMOV

Rusko sa rozhodol vypovedať, od rána ho vypočúva NAKA

Ruska od rána vypočúvajú vyšetrovatelia NAKA.


Už ste čítali?