Schizofrénia v Shiraze (Irán 4/5)

Autor: Helmut Posch | 17.12.2018 o 7:05 | (upravené 29.12.2018 o 18:42) Karma článku: 6,97 | Prečítané:  2821x

Od mesta Shiraz sme očakávali, že bude najviac náboženským mestom na našej ceste. O to viac nás prekvapilo, keď sme boli ponúknutí vínom a marihuanou. Zároveň sa naše predstavy o náboženskom meste naplnili. Ako to je možné?

Po príchode nočným autobusom z Yazdu a ubytovaní sa sme si mysleli, že si na pár minút ľahneme, no z pár minút bolo niekoľko hodín a ja sa budím až na búchanie druhej polovice našej skupiny na dverách našej izby. Je 12 hodín naobed, spali sme od 6. Rýchlo sa pobalíme a vyrážame.

Dobre vyspatí sa potrebujeme dobre najesť, a tak mierime do prvej reštaurácie, ktorú nájdeme. Na "raňajky" si dávame jahňacie mäso s ryžou. Prekvapí nás ale cena, ktorá bola vyššia ako sme zvyknutí (rozumej nie 2 EUR/porcia ale cca 4 EUR/porcia). Tu zistíme, že nám došla takmer všetka iránska hotovosť. Ešte nás čašník poprosí o fotku a my vyrážame riešiť problém zámeny peňazí.

Ako som písal v prvej časti iránskej série, meniť peniaze v banke je extrémne nevýhodné - dostanete trojnásobne menej peňazí ako na čiernom trhu. Preto sme sa rozhodli ísť na čierny trh. Kde to ale je? To sme netušili ani my.

Dostávame sa na jednu z hlavných ulíc, kde je veľa stánkov a obchodíkov. Prechádzame sa a skúšame hľadať niekoho alebo niečo, čo by nám mohlo napovedať, že tam vieme zmeniť peniaze. Či už obchod s cennými vecami, ako je napr. zlatníctvo alebo podobne. V tom ma ale zastavuje mladý muž v drese FC Barcelona a pýta sa ma, odkiaľ som, čo robím v Iráne a či nepotrebujem pomôcť. Samozrejme, že potrebujem!

Oboznámim ho s našou situáciou a on okamžite zavelí, poďte za mnou! Prechádzame na druhú stranu cesty, kde stojí niekoľko starších, nie zrovna upravených pánov. Náš iránsky kamarát im niečo povie a oni mi ukazujú na mobile z 90tych rokov kurz. Je takmer rovnaký ako sme mali pred pár dňami v Teheráne. Vymieňame asi 100 dolárov. Som značne znepokojený tým, že vyťahujem takéto pre Iráncov obrovské peniaze na ulici, ale nemám inú možnosť. Všetko dopadne dobre. Ešte musíme niekoľkokrát odmietnuť ponuku na ubytovanie, odfotíme sa s naším poradcom a odchádzame s asi 15 miliónmi iránskych rialov.

V Iráne viete platiť aj eurami v hotovosti. Môže ale nastať problém, pokiaľ ide o napr. reštauráciu, kde pokladník "nevie" prijať peniaze bez bločku. Pokiaľ ide o platenie bez bločku, eurá privítajú Iránci s otvorenou náručou. Pre nich je to veľmi cenný papier, ktorý si drží hodnotu. Nie ako ich mena. My už ale míňame známu pevnosť v Shiraze a mierime na stretnutie do Eram Garden.

Eram garden sú záhrady na severe mesta. Dá sa tu v tieni a dobrom vzduchu oddýchnuť od horúčavy a prachu mesta. My sa tu stretávame s Mojim. Ide o asi 25 ročného chalana, ktorého sme spoznali cez Couchsurfing. Ponúkal nám ubytovanie, ktoré bolo ale pre štyri osoby príliš malé, a tak sme ho odmietli. Chcel sa s nami napriek tomu stretnúť. 

Po úvodnom small talku - ako sa nám páči v Iráne, kde sme už boli, odkiaľ sme a čo robíme obracia na oveľa liberálnejšie témy. Spomína nám ako bol včera na párty a vypil príliš veľa vína a necíti sa úplne dobre. Na naše prekvapenie nám potvrdzuje, že svetoznáme víno Shiraz je z tohoto mesta. Pýta sa nás, či fajčíme marihuanu.

Toto všetko nám nesedí na to, že by sme mali byť v najviac náboženskom meste na našej ceste, a preto sa ho pýtame, ako to vlastne s týmito vecami v Shiraze je. Ako je možné, že odtiaľto pochádza víno, keď je tu alkohol zakázaný? Mesto Shiraz je špecifické tým, že sa pomyselne delí na dve časti - severnú a južnú. Južná časť je veľmi silno nábožensky orientovaná, bývajú tam hlavne starší ľudia. V severnej časti je to presne naopak. Je to jedna z najviac liberálnych oblastí v Iráne. Môžeme tu nájsť miesta, kde ženy nenosia hidžáb alebo sa predáva alkohol (samozrejme nie oficiálne).

Moji nám ponúka, že nás na takéto miesta môže zobrať a my súhlasíme. Ešte pred odchodom nás ale upozorní na jednu vec. Pokiaľ sa nás hocikto spýta, odkiaľ sa poznáme, tak máme povedať, že sme sa stretli na predchádzajúcom výlete. V žiadnom prípade nemôžeme povedať, že sa poznáme z Couchsurfingu, pretože ten je v Iráne zakázaný. Vláda má pocit, že prichádza o peniaze a nemá prehľad o pohybe cudzincov. Mojiho už raz za to zadržali a mohol by mať veľký problém, ak by sa to opakovalo - od povinných prác až po väzenie.

Berie nás do nenápadnej ale trojposchodovej reštaurácie. Každé poschodie je malé - asi pre 20 ľudí. My ideme na to najvyššie a objednávame si niečo, po čom moje srdce túžilo odkedy som 20-krát jedol kebab - cestoviny.

Trvá neskutočne dlho kým nám ich donesú a Moji sa nám tak stihne zdôveriť s problémom, ktorý aktuálne má. Chcel si rozbehnúť prvú vegetariánsku reštauráciu v Shiraze. Našetril si peniaze, vybavil priestor, začal ho rekonštruovať a budovať. Väčšinu už mal hotovú, keď prišli nové americké sankcie kvôli vypovedaniu jadrovej dohody Donaldom Trumpom. To má za následok obrovskú devalváciu meny, kvôli ktorej sa hodnota Mojiho našetrených peňazí stratila a on si nemôže dokúpiť posledné veci do svojej plánovanej reštaurácie. Ostala mu tak na polovicu rozrobená kuchyňa a "pár eur" v iránskych rialoch. Niektorý z jeho zahraničných známych mu poradil Kickstarter - platforma, kde sa ľudia môžu prihlásiť so svojimi nápadmi a zbierať na ich realizáciu peniaze od bežných ľudí. Moji sa potešil, vytvoril si účet, uviedol svoj nápad a vyzbieral niekoľko stoviek eur. Vyzeralo to super, až dokým mu jedného dňa neodstránili účet s tým odôvodnením, že je z krajiny, ktorá nemá právo používať Kickstarter. Prišiel tak o všetky vyzbierané peniaze.

Nestačíme sa diviť, keď nám vysvetlí jeden z hlavných dôvodov, prečo sa chcel s nami stretnúť. Chcel spoznať prvých "normálnych" Slovákov, ktorí ho kontaktovali. Zatiaľ hostil len jediného a nechcel si na Slovensko vytvoriť názor len kvôli nemu, pretože to bol človek prepojený na vysokú politiku. Chválil sa mu s tým, na akých podvodoch zarobil a to sa Mojimu nepáčilo. Povedal nám aj meno a po chvíli googlení sme zistili, že tento človek naozaj je vo vedúcej pozícii v štátnej správe. Našťastie ale povedal, že o Slovensku bude mať len dobrý názor vďaka nám.

V tom si ale vedľa nášho stola sadajú tri mladé baby s jedným chalanom. Najprv si to neuvedomím, ale neskôr mi to vyrazí dych - všetky majú zložené šatky. Dokonca jedna z nich dala pusu prítomnému chlapcovi. Niečo, čo je v Iráne zakázané zákonom. Sme práve v liberálnej časti mesta, kde sa veci až tak neriešia. Mojiho na to upozorňujem a ten sa nad tým ani nepozastaví. Navrhuje ale, že mi ukáže inú vec a to túžbu Iránok po európskych mužoch. Navrhuje, aby sme si prisadli ku hociktorému stolu, kde sedia dievčatá a predostrieme, že si hľadám ženu a že som z Európy. Vraj bez ohľadu na čokoľvek iné by som si mohol vyberať. Už len kvôli morálnosti som Mojiho ponuku neprijal :)

Samozrejme je to aj o tom, že vidia svoj život v slobodnej a bohatej Európe. Sú tam ale aj ďalšie veci ako napríklad to, že mne ako Európanovi je jedno, či by daná žena bola pannou alebo nie. Iránskym mužom, hlavne tým veriacim, na tom často záleží tak, že nechávajú ženu pred svadbou vyšetriť. Samozrejme veľa z nich už pannami nie je, a preto s tým majú problém. Chodia na drahé a ilegálne operácie, aby svojho budúceho manžela presvedčili.

Áno, nemanželský sex je podľa Mojiho samozrejmosťou ako v celom svete, tak aj v Iráne. Len tu sa musíte viac skrývať. Pokiaľ by vás prichytili pri čine, resp. nemanželský pár v jednom byte / dome osamotených, čelí muž ukameňovaniu, bez ohľadu na to, či je to Iránec alebo Európan. Musíte si dávať pozor, akými kanálmi komunikujete, kto vás vidí vchádzať do domu a podobne. Vlastne ako keď idete spáchať trestný čin. Musím ale uznať, že by sa nám to možno trocha hodilo aj v Európe, aby sex nadobudol väčšej hodnoty.

Od Mojiho ešte dostaneme pozvánku na zajtrajšiu večeru u neho doma a sadáme na taxík, pretože chceme stihnúť navštíviť ešte náboženský areál Shirazu, kde sa nachádza viacero mešít. Taxikár nás ale vysadí asi kilometer odtiaľ pred davom ľudí oblečených v čiernom. Vraj ďalej sa nedostane a musíme ísť pešo. Zrazu sa cítime ako štyri lienky v mravenisku a len čakáme, či nás mravce ušľapú alebo nás pokojne nechajú prejsť.

V tom mi to dôjde, preboha veď dnes začína Muharram! Muharram je druhý najsvätejší mesiac pre moslimov po Ramadáne. Označuje začiatok nového Islamského roku. Islamský kalendár sa riadi lunárnym kalendárom, takže tieto ceremónie sa konajú vo vždy iný "náš" mesiac. Práve 10. deň mesiaca Muharram v roku 680 sa odohrala udalosť, ktorá je definitívnym rozdelením moslimskej obce na šiitov a sunitov. V tento deň došlo k bitke medzi veľkou armádou kalifa Jazída a iba 70-člennou armádou imáma Husajna, ktorý bol vnukom proroka Mohameda. V tomto nerovnom boji zomrel Husajn so svojou rodinou aj armádou. Husajn bol blízky práve šiitom, keďže ho považovali za priamu rodinu s nástupcom proroka Mohameda. Práve preto sa šiiti ("iránski moslimovia") cítia týmto sviatkom dotknutí viac. Suniti ho za priameho nástupcu nepovažujú, a teda neberú tento sviatok na tak veľkú váhu.

Najväčším problémom pre nás je, že sviatok sa "oslavuje" sebatrýznením - rezaním sa a bičovaním. Nevyhnú sa tomu ani deti. Našťastie sa u nás pristavuje policajt, pýta sa kam chceme ísť a poradí nám cestu. Priamo cez dav ľudí, vraj sa ale nemáme báť. Po chvíli míňame epicentrum "osláv" a vidíme v reále to, čo sme zatiaľ len počuli. Udieranie sa reťazami pri neustálom čítaní koránu, bubnovaní a výkrikoch všetkých zúčastnených. 

Po ceste nás zastaví jedna z miestnych a dáva nám do ruky niečo ako rizoto. Keďže nie sme dosť dobrí v hraní Tarufu (prejav slušnosti - aspoň trikrát musíte ponúknuť / odmietnuť pred tým, než to myslíte vážne) ostanú nám dve porcie v ruke. Keďže do toho ale naozaj nemám chuť, rozhodnem sa, že to dám jednému zo žobrákov kúsok ďalej. To, že aj on so mnou hral Taruf som bral ako najväčšiu mieru slušnosti, ktorú som kedy zažil. Vyhral som a on sa do rizota s radosťou pustil.

My sme sa ale už bezpečne dostali pred vchod do náboženského areálu Shahecheragh. Vchod je rozdelený na mužskú a ženskú časť. Žofka sa musí obliecť do čádoru a prejsť sama vchodom pre ženy. My ideme vchodom pre mužov. Všetci prechádzajú bezpečnostnou kontrolou ako na letisku, no nás si jeden z miestnych strážnikov odchytí a berie nás bokom. Obídeme všetky kontroly, prehodíme klasický small talk a povie nám, že máme počkať na sprievodcu. Žofku k nám dovedie jeden z ďalších strážnikov celú vystrašenú, keďže sama niekoľko minút čakala v prúdiacom dave ľudí a nevedela kde sme. V čádore sa ale začína cítiť značne nekomfortne, keďže je stále okolo 25 - 30 stupňov. Ako to môžu tie ženy nosiť počas najväčších horúčav?!

Po asi 15 minútach prichádza sprievodca, ktorý vie pekne po anglicky a vysvetľuje nám základné informácie o tomto mieste. Pôsobí ako ja, keď by som mal na ZŠ na hodine angličtiny niekomu niečo vysvetliť - hlavne nech to už mám z krku. Primerane tomu ho aj (ne)počúvame a všímame si obrady, ktoré sa konajú kvôli prebiehajúcemu Muharramu.  Najviac ma teší Maťova reakcia na celú túto situáciu, ktorú prednesie s úsmevom na tvári: "Mama mi dobre hovorila, naozaj by som sa mal s tebou menej kamarátiť". Na nezaplatenie sú šokované pohľady domácich a ich neustále prosby o selfie s nami.

Sprievodca nás prevedie hrobkou dvoch bratov, ktorí utiekli počas exekúcie šiitskych moslimov v meste. Je naozaj prekrásne vyzdobená zrkadlovými sklami, striebrom a zlatom. V tejto miestnosti musíme byť všetci vyzutí.

Je asi 12 hodín v noci, no napriek tomu nás sprievodca vedie do kancelárie medzinárodných vzťahov. Tam nás už víta sympatický Iránec, sediaci za stolom. Posadíme sa, ponúknu nás čajom a my sa potíme ako psy, pretože tam majú hrozné teplo a nedýchateľný vzduch. Sme zaplavení obrovským množstvom otázok, predovšetkým na to, odkiaľ pochádzame, prečo sme v Iráne, čo si o Iráne myslia v našej krajine, čo si myslíme my o Iráne a ako sa nám Irán zatiaľ páči. Niekedy strácam orientáciu, či sme na výsluchu alebo nám chce pán niečo obohacujúce povedať. Sám spomenie Petra Sagana alebo naše rozdelenie s ČR v roku 1993.

Po miernej neistote sa ale všetko vyjasní. Po tom ako mu povieme, že na Slovensku si veľa ľudí myslí, že Irán je nebezpečná krajina podporujúca terorizmus, nám dáva do ruky dva letáky a prosí nás o ich šírenie doma. Vraj si je vedomý toho, že takáto mienka u nás o Iráne je.

V nasledujúcich dvoch galériach vám zverejňujem poskytnuté letáky. Prvý z nich je naozaj prínosný, plný zdravého úsudku a súhlasím s nim. Ten druhý je oveľa viac ofenzívny, konšpiračný a neviem sa s ním plne stotožniť. Bohužiaľ obidva sú v angličtine.

Po tomto všetkom asi usúdia, že nie sme americkí špióni a pustia nás voľne sa prechádzať. Ešte chvíľu sa kocháme ceremóniami, ktoré sprevádzajú začiatok Muharramu a ideme spať.

Ďalší deň v Shiraze bol tzv. povinný. Ráno sme ešte nalačno navštívili asi najviac turisticky zaujímavé miesto v Shiraze a tým je mešita Nasir-ol-molk. Je známa predovšetkým svojou krásnou farebnou mozaikou na oknách, ktoré v ranných hodinách presvecuje slnko a vytvára tak pestrofarebný obraz na zemi a stenách mešity. Toto je miesto, kde sme stretli asi najviac turistov v celom Iráne. Je to pekný pohľad, ale viac ako 5 minút by som tu rozhodne nestrávil ... ak nerátam radu, ktorú si musíte vystáť s japonskými turistami, ak sa chcete odfotiť.

Po raňajkách nasledoval program, ktorý je pre niekoho dôvodom ísť do Iránu. Pre mňa to bola "povinná" zastávka - Perzepolis a Nekropolis. Persepolis je staroveké mesto, ktoré bolo domovom perzských kráľov a nakoniec bolo pravdepodobne vypálené. Nekropolis sú hrobky vytesané v skalách predovšetkým pre dôležité osobnosti Perzskej ríše. 

To, že ma toto obdobie histórie až tak nezaujíma je jedna vec. Problémom ale bolo, že sa tieto miesta nachádzajú v princípe na púšti, kde bolo minimálne 40 stupňov a takmer žiadny tieň. Roky, mená panovníkov a spôsoby ich smrti, ktoré nám vysvetľoval sprievodca, mi boli asi tak ukradnuté ako Iráncom výrub stromov v Tatrách. Jediné čo ma zaujímalo bol tieň a voda. Keď som ho našiel, prečítal som si z internetu, kde vlastne som a čo jednotlivé miesta znamenajú a bol som spokojný. Keby som sa mal teraz rozhodnúť, túto "povinnú" návštevu ani neabsolvujem.

Cestou späť nášho sprievodcu poprosíme, aby nás odviezol na iné miesto ako je naše ubytovanie, kde nás pred tým vyzdvihol. Máme namierené k Mojimu na večeru. Sprievodca sa nás po chvíli začne pýtať zvláštne otázky. Prečo ideme tam kam ideme? Ako sa volá ten s kým sa máme stretnúť? Odkiaľ ho poznáme? Po zastavení na mieste nám ešte navrhne, že počká s nami na nášho kamaráta, keďže tu ešte nie je. To odmietame. Moji nám neskôr vysvetluje, že oficiálni sprievodcovia sú tí, ktorí najviac bojujú proti Couchsurferom a možno práve preto bol taký zvedavý.

Úspešne sa ale stretneme s Mojim, ktorý nám predstaví svoju mamu (asi 50 ročnú plnoštíhlu ženu v hidžábe), otca (ťažko sa pohybujúceho pána vo veku 60 - 70 rokov) a svoju sestru. Okrem Mojiho nikto z nich nevie po anglicky, a preto komunikujeme len cez neho.

Sedíme na sedačke v obývačke, kde pred nami je len veľký priestor bez stola. Zamýšľam sa, kde asi tak budeme jesť, keď tu nie je žiadny stôl. V tom ale Mojiho mama prestiera na koberci na zemi. Moji nám vysvetľuje, že toto je tradičný spôsob večerania v rodinách. Často sa večeria neskoro v noci a klebetí sa. Sadneme si teda do tureckého sedu a púšťame sa do ryže, ryžových rezancov, hranoliek a nejakej zeleniny, ktorá nahradzuje mäso v "soté".

Po večeri Moji s rodinou vymyslia naozaj neštandardný program, hádanie veku jeho rodičov. Našťastie to končí celkom presnými odpoveďami a nezažívame žiadnu trápnu situáciu.

Pred tým než sa úplne rozlúčime sa nám ešte Moji rozhodne ukázať miestny park a chce, aby sme ochutnali vraj slávnu shirázsku zmrzlinu. Park je plný napriek tomu, že už je asi 10 hodín večer. Je to naozaj tak, že Iránci sú nočné tvory. Nie len dospelí, ale hrajú sa tu aj malé deti s loptou. Okrem toho ma prekvapuje, keď si Moji v jednom zo stánkov kúpi dve cigarety. Tu pre mňa zrazu informácia "Kusový predaj cigariet zakázaný" nadobúda zmysel. Mne kúpi vodu a odmieta si za ňu nechať zaplatiť, napriek tomu, že pre mňa je to smiešna suma.

Z jednej časti parku ale vidíme prúdiť silný dym. Ide o stánky s jedlom, konkrétne prevažne jahňacím mäsom. Vonku je okolo 30 stupňov a surové mäso tu leží zakryté alobalom a čaká na svojich zákazníkov. Moji nás Tarufom donúti ochutnať, a tak sa začína príprava druhej večere.

Po niekoľkých minútach absolútneho zadymenia okolia grilovaním našej porcie si sadáme k miestnemu stolíku a Moji každému pripraví malú porciu "iránskeho" chleba spolu s kúskom mäsa. Vzhľadom na svoje nedávne črevné problémy posúvam svoju porciu Matejovi a ten si druhú večeru veľmi chváli.

Po tomto nás Moji presvedčí ešte aj na dezert v podobe tradičnej shirázskej zmrzliny. Po ceste na ňu zastavujeme v jednom z miestnych obchodíkov, ktorý má na oknách nakreslené samé ovečky. Po vchode dnu sa Moji začne rozprávať s predavačom, ktorý zrazu vytiahne z pod pultu lebku ovce. Čo je naozaj obrovská špecialita v Shiraze? Netradičné raňajky v podobe jedenia hlavy ovce. Každému chutí niečo iné - oči, jazyk, mozog ... na (ne)šťastie už je večer, takže všetko je predané a nemáme možnosť túto delikatesu zažiť.

Zmrzlina to ale vynahradí a je úplne iná ako sme zvyknutí. Shirázska zmrzlina vyzerá a mne aj chutí asi ako ľadové rezance. K tomu nám pridávajú klasickú zmrzlinu, ktorá ale tiež nie je pre nás klasická. Ma oveľa hustejšiu konzistenciu ako naša zmrzlina. Je to z toho dôvodu, že v Iráne vyrábajú zmrzlinu s čerstvým ovčím mliekom. Je oveľa sýtejšia a ja nevládzem ani dojesť všetky tie kopčeky.

Po tomto všetkom sa musíme s Mojim rozlúčiť, pretože zajtra ráno musíme vstať a stihnúť odlet do Teheránu. Moji nám priblížil Irán v tých menej dostupných oblastiach ich života. My sme mu na oplátku pomohli zriadiť inú crowdfundingovú kampaň na jeho reštauráciu, cez alternatívneho poskytovateľa ku Kickstarteru. Aj z vďaky a súcitu Mojimu posielam niekoľko eur osobne, o to viac mi je ľúto, keď mi po pár mesiacoch peniaze prídu späť na účet, pretože jeho účet museli zrušiť kvôli americkým sankciám.

Ďalšia časť: V Teheráne ako doma (Irán 5/5)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.

Bödöra dali do väznice, ku ktorej sa Bonul nedostal

Oligarchova SBS služba má zmluvy s viacerými ústavmi.


Už ste čítali?