V Teheráne ako doma (Irán 5/5)

Autor: Helmut Posch | 26.12.2018 o 10:30 | (upravené 27.12.2018 o 11:28) Karma článku: 8,29 | Prečítané:  3941x

Naša cesta Iránom sa pomaly blíži ku koncu. Ostáva nám presun zo Shirazu do Teheránu, kde nás už čakajú naši priatelia, tzv. Sadeghi a Mahdi. Irán ale nezostane nič dlžný svojej povesti a prekvapuje nás do posledných minút.

Ráno si vychutnáme naše posledné regulérne raňajky v Iráne a berieme si Snapp smerom na letisko. Pre tento spôsob dopravy späť do Teheránu sme sa rozhodli kvôli časovej úspore a relatívne dobrej cene - 20 EUR / osoba. Letenky nám ale kupoval Sadeghi cez iránsky portál, kam majú prístup iba Iránci. Pravdepodobne aj preto letíme spoločnosťou, ktorú nepozná ani Flightradar - Caspian Airlines.

Letisko v Shiraze nám pripomína veľkosťou aj stavom to bratislavské. Cez kontroly prejdeme bez problémov a čakáme na boarding. Medzičasom si ako správny paranoik googlim niečo o Caspian Airlines. Keď mi Google predpisuje nasledujúce dve možnosti - "Caspian Airlines fleet" a "Caspian Airlines crash" mám jasné, o ktorú možnosť by som sa radšej nemal zaujímať. Preto si ju vyberám a zisťujem, že pred 8 rokmi spadlo lietadlo tejto spoločnosti letiace z Teheránu do Yerevanu. Všetkých približne 150 ľudí zomrelo. Dôvod? Porucha motora. Ostatným radšej túto skutočnosť zatajujem a nestačím sa diviť, že sa v odletovej hale nedá kúpiť čistá voda. Len rôzne sladené žbrndy. Nakoniec ale nájdem tradičnú fontánku a zachovávam povrchný pokoj pred odletom. A to napríklad vytváraním vraj pekných fotiek ostatným. Keby ste vedeli s kým letíte ...

Konečne, po asi hodinovom meškaní, nás zavolá teta na boarding. Model lietadla je tzv. McDonnell Douglas, čo je pre mňa skôr meno nejakého herca ako lietadla. Pri boardingu si všímam, že má turbíny vzadu a nie pod stredovými krídlami, čo je pre mňa tiež premiéra.

Pamätám si, keď som pred pár rokmi letel prvýkrát s Air Baltic a ich interiér lietadla mi prišiel mierne zastaralý. No v lietadle Caspian Airlines sme sa presunuli do čias Perzskej ríše. Okrem samotného interiéru a pár nedostatkov, ako sú preblikávajúce (alebo aj chýbajúce) upozornenia na zákaz fajčenia alebo povinnosť pripútania sa, ide aj o správanie sa personálu. Po chvíľke fotenia a natáčania ma letuška zahriakne s "no pictures please". Asi má pravdu, keď lietadlo letí s otvorenou kabínou pilota!

Napriek všetkému ale musím uznať, že tento let bol jeden z tých najviac pokojných, ktoré som kedy zažil. Ani jeden náznak turbulencie alebo iného problému. Dokonca sme dostali relatívne chutné jedlo zadarmo.

Jediným problémom bol tzv, "slobodný priestor" na nohy. Viete ako je to so slobodou v Iráne nie ... ?

Ale aspoň sme sa ako tak najedení mohli pokochať výhľadmi z okna, ktoré sú značne rozdielne ako tie, na ktoré sme zvyknutí z Európy.

Pohodlne pristaneme v Teheráne a zisťujem, že moja paranoia bola štandardne len paranoiou. Odbíjame všetkých "mister taxi" podnikateľov a smerujeme na metro. Metro je ešte stále oddelené na ženskú a tzv. neženskú časť. V ženskej časti môžu ísť iba ženy, pričom v neženskej časti môže ísť hocikto. Dokonca aj nástupištia sú rozdelené tak, aby ženy mohli čakať oddelene.

Našu ženskú časť skupiny - Žofku posielame vyskúšať ženskú sekciu. Po miernych rozpakoch súhlasí, veď predsa len, táto sekcia by mala byť bezpečnejšia. My nastupujeme do neženskej časti tak, aby sme k tej ženskej boli čo najbližšie a mohli sledovať, ako sa Žofke darí.

Miestne metro má povesť chaosu, ale pre mňa je to úplne obyčajné metro, asi aj kľudnejšie ako napríklad v Londýne. Určite porovnateľné s tým v Kyjeve. V našej neženskej časti sa hrajú ľudia na telefónoch alebo si čítajú noviny. V ženskej časti je tzv. "tma". Drvivá väčšina žien je zahalená v čiernych čádoroch a Žofka medzi nimi značne vytŕča.

Zrazu ale začujeme z ženskej časti krik a vidíme, ako sa dve Iránky fackujú. Jedna v čádore a druha iba s prehodeným hidžábom. Bola by to riadna sranda, keby sa to nedialo priamo pred Žofkou. Z nej cítime stres aj na tých 20 metrov. Po chvíli všetko utíchne a my sa nikdy nedozvedáme, čo bolo predmetom sporu. Našťastie spolusediaca Žofky ju ukludnila, že sa nemusí báť. V neženskej časti ale panuje pohoda.

Vystupujeme a hľadáme spoj vedúci pod Milad Tower. Vyhliadkovú vežu podobnej CN Tower v Toronte, ktorú sa nám nepodarilo dobyť počas našej prvej návštevy Teheránu. Naše európske mozgy nedokážu pochopiť, ako môže zástavka Milad nebyť pod Milad Tower. Po chvíľke kombinovania mapy, plánu metra a našej vysoko nadpriemernej inteligencie si berieme Snapp. Keďže som ale hovoril, že teheránske metro nie je až taký chaos, problém bol asi niekde inde.

Úspešne sa ale dostávame na Milad Tower a po bezpečnostnej kontrole až na jej vrchol. Naozaj až tu si uvedomujem, aký je Teherán obrovský. Koniec mesta vidíte len na severnej strane vďaka pohoriu, na ktorého úpätí sme boli druhý deň nášho výletu. Okrem prachu a pekelnej horúčavy len nízke domy, cesty a pár stromov.

Po pár minútach praženia sa na slnku ale ideme na večeru v miestnom obchodnom dome. Všetci si dávame jedlo istoty - pizzu. Konečne sme dobití energiou a smerujeme na návštevu k našim prvým ubytujúcim v Iráne - Sadeghimu a Mahdi. Dlžíme im ich SIM karty, ktoré sú napísane na ich meno a oni nám ich požičali. Navyše nás chcú vyspovedať, ako sme sa mali a pomôcť nám v prečkaní času do 5 rána, keď nám letí lietadlo do Kyjeva.

To by som ale nemohol byť idiot ... no nezabudol som si snapback resp. hygienicke vrecúško pod stolom, kde sme jedli? Keďže tam mám nejakú časť peňazí, ostatným zahlásim, že sa stretneme pri hlavnom východe, že pre neho rýchlo zbehnem.

Samozrejme ho tam ale už nenachádzam. Snažím sa pýtať upratovača a ten ma posúva za strážnikom. Ten po krátkom rozhovore s vysielačkou vyzerá, že vie o čo ide. Zoberie ma zo 6. poschodia nákupného centra postupne eskalátormi až na 3., kde si ma preberie ďalší ochrankár. Ten ma vedie mimo obchodných priestorov až prichádzame do kancelárie, kde sedí jeho kolega za stolom. Samozrejme padne otázka "Why you bag there?". Angličtino-ruštino-peržštinou mu vysvetlujem, že som si ten ruksak len zabudol a že som nechcel ohroziť nákupné centrum. Po otázkach odkiaľ som a prečo som v Iráne, strháva z môjho hygienického vrecúška nejaký papierik s nápisom, chce nazrieť dnu a púšťa ma.

S radosťou prichádzam pred hlavný vchod. Jasné, ostatní nikde. Volám im - Žofka vypnutá, Maťo nezdvíha, Matej vypnutý. Veď napíšem im na Messenger ... aha, veď nemám internet. Po pár prechodoch obchodných centrom mi ale zrazu zavibruje mobil - došla mi správa na Messengeri. Automaticky som sa pripojil na Matejov hotspot, no on nikde. Okamžite odpisujem nech sa nehýbe, že som na neho pripojený. V tom mi ale poklepe na rameno a ja - dieťa internetovej doby - som vyslobodený z prípadného ohrozenia offline komunikácie s mojimi perspektívnymi záchranármi. Konečne sa ale môžeme vypraviť na oddychové posedenie k Sadeghimu a Mahdi.

Úspešne dorazíme do bytu Sadeghiho a Mahdi a cítime sa tu ako doma. Bezpečná zóna pred všetkým tým šialenstvom, čo sme za posledný týždeň prežili. Na stole je čaj, melón a oriešky. Idylka ... až dokým nám Sadeghi nepovie, že má nových hosťov - 4 Čechov. Problém to je preto, lebo sme si z Čechov mierne uťahovali, keď sa nás Sadeghi pýtal, ako s nimi vychádzame. Po pár minútach sa prídu zoznámiť s nami aj oni a pár minút vedieme tradičnú bratskú slovnú prestrelku.

Našťastie prechádzame k normálnym témam. Vraj boli pozvaní nejakou Iránkou na párty večer do mesta. Tak tam idú. My mierne závidíme, takéto pozvanie sme nedostali, možno za to môže Žofka ... stihnú nám povedať, že si chcú požičať auto, prejsť iránsky vidiek a vyjsť na najvyššiu horu Iránu (5610 m.n.m) bez akéhokoľvek vybavenia. No chlapci, hádam o vás nebudeme počuť v správach. Pre istotu sa ešte odfoťme, nech mi kamaráti veria, že som vás poznal.

Po odchode našich českých bratov si ide Žofka na chvíľu ľahnúť, aby si oddýchla pred odletom. Ostávame so Sadeghim v obývačke sami a on zatvára dvere na spálni, kde okrem Žofky spí aj Mahdi a jej dcéra.

Teraz začína celkom zaujímavá diskusia so Sadeghim. Pýta sa nás, či by sme si vedeli predstaviť život v Iráne. Odpovedali sme mu úprimne a to že nie, vo veľkej miere kvôli obmedzenej slobode. Diskusia sa otáča ešte zvláštnejším smerom, keď sa nás pýta, aké drogy berú ľudia v Európe. Ja, čo nepijem, mu musím vysvetliť, aké je to byť opitý, pretože to očividne nepozná. Rozdiely medzi stavmi po užití marihuany a alkoholu sú pre neho úplným otvorením nových obzorov. Rozprávame mu o snahách legalizácie marihuany a nie veľkej popularite iných drog v strednej vrstve. On nám rozpráva, aké drogy berú ľudia v Iráne - predovšetkým metamfetamín. Pýta sa nás, čo zo zakázaných drôg sme už skúšali a aké to je. Nakoniec po príchode Žofky vytiahne z kuchynskej linky plastovú fľašu naplnenú vínom. Vraj pijú alkohol pravidelne, ale musia si ho samozrejme kúpiť ilegálnou cestou. Ochutnáme, mne chutí, keďže je sladké.

Medzitým dorážajú naši českí bratia mierne sklamaní. Bohužiaľ, párty, na ktorú boli pozvaní, neboli žiadne orgie, boli to náboženské ceremónie k Muharramu.

Vybavíme formality a Sadeghi nás odprevádza o 3 ráno na Snapp. Kvôli nám nešiel spať. Keďže po iránskom výlete som lepší v hraní Tarufu, vyhrám duel a vnútim mu 20 EUR za to, že sa o nás postaral viac ako by bolo nutné. Možno si hovoríte, že je to málo, ale v Iráne to je aktuálne veľa peňazí.

Dorážame na letisko a niekoľko desiatok metrov dlhá rada na bezpečnostnej kontrole a následne aj check-in pulte nás ničí a absolútne vyčerpaní sa musíme modliť, aby sme nemali príliš ťažkú batožinu kvôli nakúpeným kobercom.

Našťastie nás ale neopúšťa nálada vtipkovania a okolití ľudia si o nás môžu myslieť všeličo. Našťastie sa ale dočkáme, natlačíme burger, ako skoré raňajky, a nasadáme do lietadla Ukrainian Airlines. Na palube okamžite všetky ženy skladajú hidžáby a celú našu skupinu únava vypína až do príletu do Kyjeva.

Kyjev je pre mňa jedno z najviac cestovateľsky zaujímavých miest, v ktorých som kedy bol a som tu už tretíkrát. Ukrajina je určite pre nás, Slovákov, tá najbližšia "exotika".  Napriek tomu ale tentokrát neplánujeme žiadny aktívny program, keďže sme po posledných 10 dňoch poriadne vyčerpaní.

Nezačíname vôbec dobre, a to zmiznutím mojej karty v útrobách ukrajinského bankomatu a chybou Internet Explorera. Po pár minútach bojovania s bankomatom a volania na servisnú linku to vzdávam a kartu blokujem. Našťastie po dlhom čase od Slovenskej Sporiteľne počujem niečo iné ako "to sa nedá".

Keďže Matejovi na raňajkách v miestnom motoreste padá hlava do jeho praženice, rozhodneme sa pre tajomný plán. Ideme do kina, kde sa môžeme vyspať alebo pozerať film, každý podla chuti. Neskôr v kine zisťujeme, že ani jeden film nemá anglické titulky ani anglický dabing. Všetko v ukrajinčine, žiadna kapitalistická angličtina! 

Snažím sa okolitých ľudí pýtať sa na nejaké oddychové miesto v miestnom obchodnom dome, no z 5 opýtaných malo 5 ľudí reakciu na angličtinu ako ja, keď sa ma niekto spýta niečo po japonsky :) Teraz sa zamýšľam, prečo som to neskúsil svojou A0 ruštinou ....

Prechádzame teda k ďalšej alternatíve a tou je najlacnejšie ubytovanie, ktoré nájdeme. Neobjednávame cez internet, ale vydávame sa priamo na adresu. Len tak pre istotu, aby sme to aspoň predtým videli. Uber nás dováža pred dom, ktorý vyzerá ako kombinácia Luníka IX a Pentagonu. (Našťastie) to vyzerá, že tu nikto žiadny hostel neprevádzkuje.

V Iráne sme mali medzi 30 - 40 stupňami, v Kyjeve je asi 15, no neostáva nám nič iné ako rozprestrieť Žofkin suvenír z Iránu - čádor - v Ševčenkovom parku a tváriť sa, že je to deka. Plán celkom vychádza a okrem pre nás ukrutnej zimy trávime čas oddychovaním.

Nasleduje už len obed v tradičnej ukrajinskej reštaurácii, horúca čokoláda a let do Viedne.

 

Fakty na záver (pre zvedavcov)

Cena nášho výletu pre jedného: cca 700 EUR (v cene sú už aj veľké výdavky ako koberec za 150 EUR, letenka za 295 EUR, výlet do púšte za 50 EUR)

Bežná cena obedu (polievka, hlavné jedlo, pitie, dezert): 2 - 4 EUR

Bežná cena ubytovania (nesnobské): 10 - 20 EUR / noc

Bežná cena jazdy Snappom (v trvaní 45 minút): 1 - 2 EUR

Bežná cena jazdy VIP autobusom (cca 5 hodín): 3 EUR

Použitý kurz 150 000 IRR / 1 EUR

 

Počet Slovákov / Čechov, ktorých sme stretli v Iráne: 0/9

Počet prežitých / zažitých teroristických útokov: 0/0

Počet situácií, kedy sme sa báli o život: vysoko individuálne, u mňa 0

Počet Irániek, ktoré sa mi páčili / ktoré som stretol: 0 / cca 10 000

Počet nezabudnuteľných zážitkov

 

Aplikácie vhodné pre cestovanie Iránom: Couchsurfing, Snapp, maps.me

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.

Bödöra dali do väznice, ku ktorej sa Bonul nedostal

Oligarchova SBS služba má zmluvy s viacerými ústavmi.


Už ste čítali?