A to predovšetkým tromi vecami - jej ťažkou minulosťou, kultúrno-etnickým prienikom medzi Indiou a "Áziou" a v neposlednom rade tým, aká je turisticky nepopulárna.
Celú históriu tejto krajiny sprevádzajú občianske vojny, zmeny nadvlády, nástup socializmu a vojenské junty. Krajina po jej sformovaní z veľkého množstva etnických skupín v oblasti patrila pod Britské impérium, počas 2. svetovej vojny pod Japonsko a následne po občianskej vojne opäť pod Britániu. Z jej nadvlády sa dostala vytvorením socialistickej strany, ktorá zakázala akékoľvek iné politické hnutia. Nakoniec stranu zvrhla až armáda a nastavila vojenskú juntu.
Dnes už je Myanmar prezidentskou republikou s 30 ministrami z víťaznej strany vo voľbách. Väčšina z nich ale má minulosť v armáde a je to z veľkej časti len formálna zmena oproti predchádzajúcej vojenskej junte.
Doteraz sa v krajine bojuje. Predovšetkým na hraniciach s Bangladéšom a Čínou. Povstalci bojujú za väčšiu samostatnosť štátov, z ktorých sa Myanmar skladá. Myanmarská vláda to nechce dovoliť a obviňuje predovšetkým Čínu z podporovania týchto rebelov.
Časť územia Myanmaru je začlenená do tzv. Zlatého trojuholníka - oblasti, kde sa pestuje mak na výrobu ópia a je ovládaná narkomafiou. Produkuje sa tu až 25% svetovej produkcie ópia, takže táto oblasť je strategicky dôležitá pre rôzne skupiny.
Myanmar patrí k najchudobnejším krajinám v JV Ázii. Počas britskej nadvlády to bola ekonomicky silná krajina, ale nástup socializmu a neúspešné zoštátnenie všetkých sektorov ju doviedlo na kolená. Aj preto dnes ekonomika stojí na jednoduchom poľnohospodárstve a o priemysle tu moc hovoriť nemôžeme.
Podľa počtu mníchov je Myanmar najviac budhistická krajina na svete. No existuje tu aj tzv. budhistický terorizmus a to predovšetkým voči moslimom, ktorých sa snažia odstrániť z krajiny akýmkoľvek spôsobom. Najváženejšie je to práve na hraniciach s Bangladéšom.
Keďže hlavne kvôli financiám si miestni nemôžu dovoliť cestovať, často nemajú prístup k internetu alebo televízii, tak sú pre nich bieli turisti zázrakom. Skoro 40% ľudí tu žije za hranicou chudoby. Niektoré územia sú stále neprístupné hlavne z vojenských dôvodov.
Ja som sa chcel ísť pozrieť, ako to vyzerá v takejto krajine, kde ľudia naozaj majú právo byť nešťastní. Na miesta, kde chudoba neznamená dôchodok 400 EUR a hlad, že som nemal večeru, ale že chudoba je obmedzená dostupnosť k pitnej vode, jedlu a kde malé deti musia pracovať, aby sa rodina uživila.
Ešte predtým nás ale čakalo pár dní v modernom Bangkoku.
Po minuloročnej návšteve Iránu som si myslel, že ma už žiadne teplo nezaskočí. Keď sme vyšli z letiska v Bangkoku, zaskočilo ma.
V Iráne síce bolo cez 40°C, ale vlhkosť bola skoro nulová. Tu je tých 38°C a vlhkosť okolo 70%, takže sa cítim ako prvýkrát v saune. Tomu nepridáva ani hra na mačku s myšou, ktorú hráme s Grabistom, ktorý nás má vraj vyzdvihnúť na 8. poschodí cesty pri letisku. Neskôr zisťujeme, že myslel 8. východ, ale to mi už suché podpažie nevráti.
Kto to je Grabista? Grab je ázijský Uber. V Bangkoku a aj neskôr v Myanmare sme zistili, že Grab je síce drahší ako taxík (pokiaľ idete podľa taxametru alebo si dohodnete dobrú cenu), ale nemusíte nejakému domorodcovi, čo často nevie ani slovo po anglicky, vysvetlovať, kam chcete ísť. Pokiaľ idete na naozaj známe miesto, tak sa vyplatí ísť taxíkom, inak je to škola nervov a posunkovej reči.
Je ale jedno či idete Grabom alebo taxíkom. Budete stáť v zápche. Istotne. Kedykoľvek. Kdekoľvek.
Ak sa hovorí o New Yorku, že je to mesto, ktoré nikdy nespí, tak Bangkok je potom mesto s chronickou hyperaktivitou. Frézovanie, kosenie trávy, betónovanie a zápchy na hodiny aj o tretej nad ránom. Pretože cez deň je také teplo, že sa nedá prežiť. Aj toto je súčasť života v tomto šialenom meste.
Čo ma ale naozaj príjemne prekvapilo, je kultúra na cestách. Bangkok sa nedá porovnať napr. s Teheránom. Tu sa zastavuje na červenej, väčšinou dáva aj prednosť jazde, ba dokonca jazdí v pruhoch.
Ale to nie sú tie najväčšie rozdiely ... naozaj málo sa tu trúbi a tlačí. Oproti Iránu, kde je trúbenie absolútne esenciálnou súčasťou akejkoľvek činnosti v aute, sa v Bangkoku trúbi naozaj len keď vodič vidí potencionálne riziko resp. potrebuje na seba upozorniť, lebo sa obáva, že ho niekto nevidí. S tlačením je to podobné, bezdôvodne sa tu nikto netlačí. V Iráne ako keby pri každej životnej činnosti potrebovali trocha adrenalínu.
Presne vtedy, keď som si toto uvedomil, som sa zamyslel nad tým, aký vidím rozdiel v ľuďoch - moslimami (šítmi) v Iráne a budhistami v Thajsku. Korelujú presne s mojim pohľadom na tieto náboženstvá.
Budhisti ako pokojní, vždy nad vecou a moslimovia energickí a impulzívni. Alebo sú to len predsudky a je to len o kultúre v danom meste / krajine? Ja som presvedčený, že platí - ako sa ľudia správajú na ceste, tak sa správajú aj v živote a tu mi to jednoznačne sedelo. Až dokým sme neprišli do Myanmaru, ale o tom neskôr ...
Všetci mi o Bangkoku hovorili ako o meste plnom podvodníkov a vytvorených atrakcií len kvôli turistom. A áno, je to tak, ak chodíte tam, kde všetci ostatní turisti.
Na Wat Pho (asi najvýznamnejšom budhistickom chráme v Thajsku) sme sa nechali skoro udupať ostatnými turistami, aby sme si pozreli ležiaceho 46 metrového budhu, umreli skoro od tepla a ešte sme si za to zaplatili asi 5 EUR.
Ešte predtým, ako sme sa ale do Wat Pho dostali, tu doobeda bola návšteva krála, čiže Wat Pho bol pre verejnosť uzavretý. Hneď pri vstupe sa na nás ale hodili rádoby zamestnaci a odporúčili nám ísť na plavbu kanálmi Bangkoku, kde by malo byť vidno veľa zo "starého Bangkoku". Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v ťukťuku a smerovali sme do prístavu.
Tam nás privítala tetuška s tým, že hodinová plavba stojí 40 EUR. Keď videla môj výraz a nadhodil som jej, že je to kúsok veľa, tak zľavnila na 30. Keďže sme už nemali moc čo robiť, zobrali sme to.
Musím ale uznať, že tie peniaze stáli za to. Naozaj plavba išla malými kanálmi pomedzi staré drevené domčeky, kde bolo vidno plno života miestnych. Na šňúrach viselo v rukách opraté prádlo, sem tam sme zacítili neidentifikovateľnú vôňu asi variaceho sa obedu a všeobecne sledovali život miestnych pri kanáli.
To sa ale nedá povedať o "plávajúcom trhu" Damnoen Saduak. Tripadvisor mi ho odporúčil ako jednu z najlepších atrakcií, no vzhľadom na to, že bol asi 50 kilometrov od Bangkoku sa mi tam vážne nechcelo. Bral som ako vyšší signál, keď nás taxikár vezúci na hadiu farmu oslovil, či tam nemáme záujem ísť. Okrem lichôtok, že sme pekne upravení a čistí nám ponúkal aj ženy na večer - vraj čisté, či tým myslel špinu alebo choroby, bohvie. Ukecal nás a zobrali sme nakoniec tie ženy ... ale nie, išli sme na ten trh.
Keď sme sa bavili o cene za cestu, povedal, že nech dáme toľko, že budeme spokojní. Tak som mu navrhol cenu asi o polovicu nižšiu ako nám odhadol Grab. Povedal, že keď zaplatíme mýto navyše (čo nebolo veľa, ale aj tak mu predsa len hocikoľko nestačilo), tak môže byť. Celkom spokojní sme sa klimatizovaným autom za relatívne lacno viezli na okraj Bangkoku.
Keďže moja asi najviac používaná otázka nielen v Ázii je "how much?" (slov. koľko), tak taxikár ma namiesto môjho mena volal "haumač". Aj on túto otázku odomňa dostal niekoľkokrát.
Samozrejme, padli namotávačské reči ako "haumač is maj frend" alebo "ju nid grlfrend, aj hev van najs for ju", ale keďže sme sa moc nechytali na jeho čisté prostitútky, poslušne stíchol.
Vyhodil nás rovno pred vstupom na trh. Tam nás čakala nemilá informácia. Vstup pre jedného je takmer 60 EUR. Nikdy v živote som nezažil v Ázii tak odmietavý postoj k zjednávaniu ako u tohto pána. Aspoň som vyjednal, že môžeme platiť kartou bez poplatku. Jasné, mohli sme sa otočiť a odísť, ale tento trh bol vlastne v strede ničoho, takže by sme tam aj tak nemali čo robiť. Škoda peňazí za taxík.
Plavba trvala asi hodinu aj pol a celý čas to bolo o jednej jedinej veci. Loďka pripláva k obchodíku na vode, vy si môžete niečo kúpiť a idete k ďalšiemu obchodíku. Všade predávajú to isté, budhov, korenie, nádobky, čajníky, pohľadnice, obrazy, ale aj meče, mačety a umelé penisy.
Ešte horšie je, že sa cítime ako americkí turisti z domova dôchodcov. Ujo nás na loďke dovezie k obchodíku, tam nám ponúkajú hocičo, len aby sme si niečo kúpili, my krútime hlavami a ideme ďalej. A znova, znova a znova. Niektoré predovšetkým staršie ženy sú aj dotieravé ba až citovo vydierajú. Tvrdia, že náš vodič je unavený a máme mu kúpiť vodu. Po tom, čo som mu zaplatil turistickú cenu, určite na vodu bude mať.
Jediné, čo mi robí radosť, je chlad od vody, tieň od pálm a občasne zábavná rýchla jazda kanálom. Inak to bolo asi najviac vyhodených 60 EUR za posledné obdobie.
Toto ale zďaleka nie je celý Bangkok. Stačí sa stratiť o pár ulíc vedľa a úplne zabudnete, že ste v turisticky najnavštevovanejšom meste na svete.
Presne tak, ako sa nám to stalo na jednom menej známom trhu počas dňa. Vtedy tam boli predovšetkým domáci na bežných nákupoch, keďže turisti chodia väčšinou na tie väčšie nočné trhy. Omylom sme zabočili do tmavej uličky, kde sme objavili niekoľko žehliarní za sebou. Všade zapácha záchodový smrad a behajú tu potkany. V 40°C tu desiatky Thajcov žehlili čokoľvek vás napadne. Pozerali na nás ako na zjavenie a my zase na nich, ako môžu takúto prácu zvládať v týchto podmienkach. Niektorí spali medzi zmenami na zemi a niektorí sa potili nad žehličkami. To je čo povedať, keď vidíte Thajca spoteného - tam, kde ja som dosahoval maximum potenia, oni ani nezačínali.
Podobne to vyzeralo aj v malej, slepej uličke trhu, keď sme si niečo kúpili a tetuška sa nás kostrbato spýtala odkiaľ sme. Podarovali sme jej magnetku zo Slovenska a už dlho som nevidel takú detskú radosť na tvári približne 60 ročnej ženy.
Thajci vedia byť veľmi dobrí ľudia aj keď im nejde o biznis. Aj to sme zistili vďaka mojej nešikovnosti v nie turistickej časti Bangkoku, kde sme bývali na apartmáne. Pri vystupovaní z taxíku mi vypadli peniaze z vrecka. Išli sme smerom k nášmu apartmánu, keď nás po chvíli zastavil strážnik. Ukazuje mi moje peniaze a naznačuje, že sú naše. Hodnota bola približne ako jeho minimálne mesačná výplata. Peniaze si ale nenechal a utekal za nami, nech nám ich vráti.
Posledným cieľom bolo ochutnanie durianu. Je to ovocie, čo vyzerá asi ako ananás a je extrémne nechutné. Mne to pripomínalo kombináciu manga a ananásu. Ale až potom, čo ste to nechali týždeň na slnku. Proste zhnité. Malo by to aj dosť smrdieť, no to som ja nezachytil. Osobne som zvládol dva hlty a tretí už musel ísť von, inak by šiel von celý obsah žalúdka.
Večer nás už ale čakal odlet do metropoly Myanmaru - mesto Yangon. Mali sme už celkom dosť preplneného Bangkoku a pretlaku nielen turistov. Nevedeli sme sa dočkať, čo nám Myanmar ponúkne. Ponúkol nám presne to, čo sme čakali, cestu späť v čase o minimálne 30 rokov.
Ďalšia časť: Učiteľom angličtiny na dobročinný úväzok (Myanmar 2/8)
Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.
