reklama

Hlavné mesto bizáru (Myanmar 3/8)

Z Yangonu sme sa presunuli do hlavného mesta Nay Pyi Taw. Človek by očakával, že v hlavnom meste to bude najviac žiť. No opak je pravdou, vítajú nás zväčša prázdne ulice. Najlepší čas naučiť sa jazdiť na motorke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Človek si hlavné mesto v Ázii predstaví asi ako Bangkok. Smrad, kopu áut, motoriek a ľudí. Nay Pyi Taw je asi jediné hlavné mesto Ázie, čo zväčša nespĺňa ani jednu vec.

V roku 2005 bola vybraná prázdna oblasť v strede krajiny a vojenská junta rozhodla, že tu vytvorí nové hlavné mesto. Bude sa volať Nay Pyi Taw, čo je v preklade "Bydlisko kráľa". Pre nás by to bol asi poriadne zvláštny názov mesta. V tejto krajine je ale možné všetko.

Navyše, toto mesto je obrovské. Jeho rozloha je takmer štvornásobná oproti Londýnu. Žije tu ale len okolo milióna obyvateľov, zatiaľčo v Londýne okolo 10 miliónov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Postavené je extrémne nadčasovo, pretože "mocní" očakávali (alebo očakávajú), že sa postupne bude rozrastať a vytvorí sa nová metropola. Za približne 15 rokov svojej existencie im to asi nejako nevychádza. Na šesťprúdových diaľniciach dnes prejde pár áut a medzitým ju križujú kravy. Málokto sem ale má záujem prísť žiť, pokiaľ nemá dočinenia s vládou. 

Idea vybudovania tohoto mesta bola hlavne z dôvodov bezpečnosti a budúceho rozšírenia. Yangon bol príliš zastavaný a preplnený na to, aby v ňom boli budované nové štátne objekty. Neraz v ňom vyčíňal aj cyklón.

Tiež nemá dobrú strategickú pozíciu. Leží na rozhraní dvoch štátov (v našom ponímaní krajov alebo provincií), ktoré nie sú zrovna kamaráti na život a na smrť. Teda na smrť by asi aj boli. Navyše leží aj pri mori. Z dôvodu, že Myanmar má veľmi zaostalé námorníctvo sa vláda obávala útoku po mori. Preto bolo hlavné mesto presunuté do vnútrozemia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mesto je rozdelené do oblastí. Vojenská oblasť, hotelová oblasť, diplomatická zóna a podobné nezmysly. Naši súdruhovia by vedeli rozprávať, keď idea Petržalky ako veľkého "len" sídliska mierne nevyšla. Tu je ešte veľa z týchto oblastí iba pomenovaných, stoja tu cesty, infraštruktúra, ale takmer žiadne budovy.

Obrázok blogu

Ráno absolvujeme raňajky so švédskymi stolmi a ázijským jedlom. Pomaly sa na mňa chytá miestna kultúra a dávam si opekané rezance. Sme v asi 5-poschodovom hoteli so stovkami izieb, ale na raňajkách je iba pár ľudí.

Nezávisle od mojej prvej skúsenosti s rezancami na raňajky musím použiť toalety vo vstupnej hale a sú také obrovské, že by tam mohlo cvičiť jogu 20 ľudí naraz. Samozrejme prázdne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aktuálne máme na pláne prehliadku mesta, ktorá bude prebiehať skôr náhodne, popritom ako budeme hľadať stanicu, kde si kúpime lístok na autobus do mesta Bagan. My by sme si ho mohli kúpiť na recepcii, no ja chcem byť veľký a samostatný, takže si to vybavím sám. Veď nech je nejaké dobrodružstvo. Máme ho málo.

Nachádzame sa v meste, kde sú obrovské cesty a málo áut. Iba idiot by tu jazdil taxíkmi za diplomaticko-turistické ceny, keď si môžeme požičať motorku. Je tu jeden problém a to, že sme nikto v živote poriadne na motorke nesedeli. Teda toto je jeden problém, ktorý si uvedomujeme. Reálne je ich o dosť viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Požičiavame si dve motorky, no ideme traja. Viac motoriek niet. Ja pôjdem s Kačkou a Maťo pôjde sám.

Maťov stroj
Maťov stroj 

Keď nám pán z recepcie odovzdáva motorky a ja sa na ňu neviem ani posadiť, tak mi to príde poriadne trápne. Keď to už ale zvládnem a pridám plyn na neutrále s tým, že čo to nejde, tak zistí aj on, že toto bude zlé. Zaradí mi jednotku a zavelí "Go mistr!"

Teraz si spomínam na všetkých, čo mi hovorili ako si hlavne nemáme požičať nič iné ako motorku s automatickou prevodovkou, inak nás (a aj motorku a aj majiteľa) porazí. No stalo sa. Neviem čím sa radí hore, čím sa radí dole, neviem, kde je pomaly ani brzda, no celé zle. Prvé metre aj s Kačkou na chrbte sa cítim ako samovražedný atentátnik.

Ledva, ledva sa odpraceme spred hotela nech zmizneme majiteľovi z očí a zahajujeme s Maťom štúdium jazdy na miestnej prázdnej ceste. Už dlho som sa necítil tak nekompetentný na cestnej komunikácii.

Nakoniec na to prídeme. Pravú nohu mám na niečo ako motorovú brzdu a tiež si tam viem podradiť. Ľavá noha slúži na zaradenie vyššieho prevodového stupňa. Brzdy sú na riadidlách tak, ako na bicykli a plyn pridávam klasickým otočením.

Už len tá prax. Pripomína mi to moju prvú jazdu v autoškole, keď inštruktorovi vždy utrhlo hlavu, keď som podradil. Kačka sa našťastie nehnevá a toleruje moje (ne)schopnosti.

Vydávame sa po dvojprúdovej betónovej ceste, kde prevažne stretávame iba nejaké zmutované kadiace kravy, tetušky pri domčekoch a kde tu nejakého motorkára.

Prázdna diaľnica, ja a Kačka
Prázdna diaľnica, ja a Kačka 

Z nej nás ale Google za chvíľu posiela doprava na miestnu šotolinovú "diaľnicu". Našťastie na motorke som sa už ako tak zasedel a zvládame to živí a zdraví.

Takto som si hlavné mesto nepredstavoval
Takto som si hlavné mesto nepredstavoval 

Hneď po východe na normálnu cestu sa ale zrazu objavujeme v oveľa viac modernej, udržiavanej a rušnej časti mesta. Už sa tu vyskytujú aj autá a stoja betónové domy. Obrubníky sú vzorne natreté do pásikového vzoru desiatky kilometrov. V strede cesty je zelený ostrovček so stromami, ktorý je aj napriek vrcholiacej dobe sucha a tepla naozaj zelený. Desiatky miestnych tieto stovky kilometrov polievajú a vidíme to počas celého dňa.

Obrázok blogu

Popri jednom z týchto bizarne zelených stredových ostrovčekov sme sa blížili k (prvej) autobusovej stanici, keď zrazu na mňa niekto máva z krajnice. Na tom by v Myanmare nebolo nič zvláštne, pokiaľ by ten pán nemal policajnú uniformu a nemáva s tým cieľom, že mám zastaviť.

Poslušne zastavujeme a pán policajt mi oznámi približne niečo ako "fasuri dasumi". Hm, tvárim sa ako hotentot, ujo zopakuje, ja stále hotentot, ujo to pochopí a zmení rétoriku na "drifing lisns". No! Veď poviem hneď.

V tom momente mi to nenapadlo, ale pre Krista, tu chodia na motorkách šiesti ľudia naraz aj s dvoma bábätkami alebo tri ovce priviazané na riaditkách a on po mne chce vodičák? No vysoko rúbe!

Vytiahnem doklady, samé bankové karty a dostávam sa k stránke, kde mám mať občiansky a vodičák. Mám tam ... občiansky. Vodičák nikde. 

Helmut, prečo si len taký (ne)zodpovedný. Ešte v Bangkoku som si ho vyložil do tajného vrecka vo veľkom ruksaku, spolu s nejakými záložnými peniazmi, aby keby sa niečo stalo s mojím príručným ruksakom, som to vedel aspoň nejako uhrať na veľvyslanectve. Úplne som na to zabudol a vodičák si oddychuje na hoteli.

Pred policajtom to ale zvládam s ľadovým pokojom, vyťahujem občiansky a podávam mu ho s tak sebavedomým výrazom, že aj Trump by utiekol. Pán policajt si pozrie prednú stranu, teraz sa zasa on tvári inteligentne ako Isaac Newton, podá mi občiansky späť a zahlási "gut, mistr".

Taký som rád, že nerobí problémy a som hrdý na svoju duchaprítomnosť, že si rozdáme pár úsmevčekov, pochválim Myanmar a oni (spoločnosť mu robí ďalších asi 5 policajtov a policajtiek) sa nás spýtajú odkiaľ sme - očividne čítali občiansky (teda vlastne vodičák) pozorne. Ešte dostanem odporúčanie, že si mám dofúkať gumu, keď sme na motorke dvaja (samozrejme neverbálne) a lúčime sa s úsmevom. 

Dorazíme úspešne na stanicu a z chuti sa zabavíme na tejto precíznej kontrole. Bizarná ako celé mesto. Policajtov podozrievame, že len chceli prísť s nami do kontaktu.

Preplnená autobusová stanica
Preplnená autobusová stanica 

Po pár minútovom bezradnom krúžení na prázdnom parkovisku v asi 40°C nachádzam okienko nejakej autobusovej spoločnosti. Na mape tete predavačke ukazujem kam chceme ísť - do mesta Bagan na severozápad. Tetuška zakýva hlavou vo vodorovnom smere a to nemusím byť expert na neverbálnu komunikáciu, aby som vedel, že ma posiela do zadku.

Nech máte kde sedieť, keď vám bude meškať autobus. Čo bude!
Nech máte kde sedieť, keď vám bude meškať autobus. Čo bude! 

Nakoniec sa chvíľu rozkrikuje po okolí a povie nám, že tam nejaký autobus ide, ale z inej autobusovej stanice. Tú nám aj ukáže na mape, život gombička. Takže tentokrát nevyšlo - ideme na sever, takže stanica bude na severe.

Po ceste na stanicu prechádzame absolútnym centrom mesta - teda trhom, kde prvýkrát počas nášho pobytu v Myanmare vypadávajú domácim očné bulvy, keď vidia dvojmetrového ryšavého Maťa.

Okrem toho je tu aj značne rušnejšia premávka a to mne ako panicovi na poloautomatickej motorke fakt nerobí pokoj na duši. Niekedy sa stane, že zaradím o dva stupne viac namiesto jedného menej, brzdím motorom namiesto podradenia a podobné lahôdky. Kačka na mojom chrbte občas lieta ako šarkan. Podstatné je, že nenadáva ... možno má vybitý dych.

Medzi časom ale narážame na mierny problém. Dochádza nám obom benzín. Dnes som pumpu ešte nevidel. Keďže zatiaľ teda nemáme kde tankovať, tak tento problém odsúvame na neskôr.

Smerujeme k druhej stanici, máme GPSko, žiadny problém. Nie v Myanmare.

Obrázok blogu

Dôjdeme na miesto a stoja tu chatky podobné tým na začiatku dnešného dňa. Teta odbehne od kydania hnoju pozrieť sa na troch stratených belochov. Usmeje sa tak úprimne, že mi spraví radosť na ďalšiu hodinu, aj napriek tomu, že teplo je naozaj úmorné. 

Obchádzame blok budov dookola, míňame ovečky, prasiatka a iné autobusu nepodobné objekty a na poslednú chvíľu si všímam výklenok s fotkou autobusu. Na ulici tu dve tetušky telefonujú asi na nejakú ústredňu a objednávajú lístky na autobusy.

Ja som celkom zničený, a tak si sadám do klimatizovanej čakárne s pripravenou Coca-Colou a vodou na opláchnutie .. len fatamorgána, sadám si do výklenku na niečo medzi lavičkou a pňom hneď vedľa tetušiek autobusáriek a tlačím európske keksy.

Samozrejme. Dobieha pán z vedľajšieho stánku s vodou a chce nám pomôcť s kupovaním lístku. To, že je riadne zbetelovaný je jeho vec, ale prosím, nepľuj na mňa tie kúsky orechov a červené sliny pri každom druhom slove!

Ak ste nezachytili, čo je to betel, odporúčam predchádzajúci diel série.

Zrovna do anglického "Páli vám to!" by ísť nemohol, ale vie po anglicky dostatočne na to, aby sme mu za 20 minút vysvetlili kam, kedy a ako chceme ísť. Podarí sa a tetušky nám cez telefón kúpia lístky.

Nakoniec nám informácie o autobuse ujo vypíše na papierik, po anglicky a aj po myanmarsky, aby sme to mohli niekomu ukázať, keby sme sa stratili. Síce sme opľutí ako chodník pred nočným klubom, ale hygienické zábrany sme stratili už pár dní dozadu. Autobus nás vraj vyzdvihne tu. Akože v tejto záhradke, no OK.

Do GPS hádžeme najbližšiu pumpu a dúfame, že tam motorky nebudeme tlačiť.

Takmer na každej križovatke míňame policajné búdky. Toľko policajtov, čo som videl tu, som nevidel v celej Ázii dokopy. Len sa modlím, nech ma znova nezastavia.

Nakoniec sa nám podarí za pohonu motora dôjsť na benzínovú pumpu. Tam nás už čakajú dve tety, no keď si dáme dole prilby, zblednú od trémy na belošky aj ony.

Vraj nám natankujú a ukazujú mi, že mám otvoriť nádrž. Čo prosím? A to je kde? Našťastie ma zachránia a ukážu mi to. Natankujú, dajú mi pitnú vodu a zaplatíme asi 2 eurá za plnú nádrž. Tety sa popod fúz (možno aj doslova) usmievajú. Majú z nás radosť.

V tom ale prichádza na pumpu "motorkársky gang" s asi "najtvrdšie" vyzerajúcim motorkárom, ktorého som kedy videl. Má asi 140cm, 40kg a je nami absolútne fascinovaný. Tiež nás mierne opľúva orechmi a červenými slinami, no ale sklam ho. Maťo je dobrák a rád sa s ním odfotí.

Obrázok blogu

Mňa ujo ešte objíme, no na Kačku si nedovolí. Opäť sa presviedčam, akí sú ľudia vo svete "zlí". My kývajúc ako traja králi odchádzame z pumpy. Na obed.

Sme poriadne zodretí hlavne z toho úmorného tepla a jediné, v čo dúfame, je klimatizácia a dačo do žalúdka. Nakoniec nachádzame podľa Googlu nejakú reštauráciu na hlavnom ťahu.

Inak, ako si predstavujete hlavný ťah v Nay Pyi Taw?

Už pred dverami nás víta personál. Okamžite nám berú z rúk prilby, ruksaky a odvádzajú nás o poschodie vyššie. Do súkromnej a klimatizovanej miestnosti. 

Ja si dávam sladko-kyslé kura, ktoré je skôr sladké kura. Fakt, Colu používam ako riedidlo na tú sladkú omáčku. Je mi to ale jedno, oddýchol som si, troška sa schladil a zaplatili sme asi 10 EUR za všetkých.

Náš obed
Náš obed 

Poobedný program volíme oddychovejšie. Plánujeme sa ísť prejsť do parku a následne si tam oddýchnuť v tieni.

Už vstupná brána do parku je veľká ako do nejakého parlamentu galaxie. Za necelé euro na osobu vstupujeme a ja mám z tohto parku dojem, ako keby som bol niekde v Central Parku. Je obrovský a plný chodníčkov a jazierok. Navyše tu nie je nikto. A keď poviem nikto, tak je to ešte menej ako štandardne nikto, lebo sme v Nay Pyi Tawe.

Kúsok sa prejdeme a uchýlime sa na lavičku do tieňa. Pozeráme sa na jazierko, občas zbadáme nejakého prechádzajúceho sa človeka a rozoberáme jednu osobnejšiu tému ako druhú.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ja som síce taký prevarený, že skôr len počúvam Maťa s Kačkou, ale tvárim sa prítomne. V takýchto debatách čas rýchlo uplynie a my sa musíme poberať, nech stihneme vrátiť motorky, navečerať sa a chytiť autobus.

Na moje prekvapenie, ani v parku nebadáme žiadne komáre. Zatiaľ sme s nimi nemali vôbec dočinenia.

Tento park mal byť pôvodne plný fontán, no všetky sú vypnuté. Asi kvôli nedostatku vody. Pri odchode ale na jednu narážame a ja sa cítim ako africké dieťa, keď vidí prvýkrát po troch dňoch vodu. Maťo ju vyslovene víta s otvoreným náručím.

Obrázok blogu

Po ceste na hotel si všímam ešte viac policajtov popri ceste ako predtým. Väčšina sa schováva pod stromami na zelených ostrovčekoch. Všetko mi docvakne, keď ide oproti asi 10-členná kolóna policajno-vojenských áut. Síce som tam nikdy nebol, ale extrémne mi to pripomína KĽDR. Prázdna cesta, no papaláši potrebujú mať zabezpečené všetky križovatky a tri obrnené vozidla okolo seba.

Kolóna ale prejde, zas je všade až strašidelný pokoj a my sledujeme kravičky pasúce sa pri diaľnici.

Zrazu ale začínam cítiť, že mi nejako pláva motorka. No ujo policajt mal pravdu. Zadná guma je skoro úplne prázdna. Sme asi 5 kilometrov od hotela a samozrejme počet dostupných možností ako tu opraviť defekt je nula.

Takže Kačku presádzam na Maťovu motorku držať sa statnejšieho chlapa ako som ja a ja pomaličky idem na prázdnej gume po diaľnici. Našťastie je to iba rovno. Na to, že ráno som na motorku ešte nevedel vysadnúť, drift v zákrute pred hotelom si celkom užívam. Na hoteli si z toho ťažkú hlavu nerobia a len mávnu rukou.

Dáme si večeru na našom bizarnom hoteli v prázdnej reštaurácii a zatiaľ Maťo zisťuje, že aj keby som mal so sebou vodičák, oficiálne je mi na nič. Za prvé, v Myanmare potrebujete medzinárodný vodičák (to som vedel už predtým, ale veď hádam odo mňa v Myanmare nebudú chcieť vodičák!) a za druhé, automaticky pridelené vodičské oprávnenie na motorku je na Slovensku pre motorky do 125 kubických centimetrov (to by sme splnili), ale iba s automatickou prevodovkou.

Hm, ešteže som ten vodičák nemal. Neskôr sme zistili, že ani keby sme splnili všetky tieto podmienky, je nám to na nič, ale o tom neskôr.

Relatívna istota neštipľavej večere - opekané rezance.
Relatívna istota neštipľavej večere - opekané rezance. 
Prázdna reštaurácia v hoteli.
Prázdna reštaurácia v hoteli. 

Dojeme, poslednýkrát použijem obrie toalety a na recepcii si objednáme taxík na základe textu, ktorý nám napísal pľuvajúci ujo, keď nám kupoval lístky na autobus. Mal by tam byť názov stanice a autobusu, ktorým máme ísť.

Tetuška na recepcii nám síce taxík objedná, ale snaží sa nám vysvetliť, že nepôjdeme tam, kde sme lístok kupovali a už vôbec nie na danú hodinu, ale niekam úplne inam, kam ten autobus dôjde o pol hodinu neskôr. Vraj je to tak lepšie. Ta keď vravíš.

Za pár minút si sadáme do taxíka a vyrážame. Vonku už je skoro úplná tma. Veľmi rýchlo sa tu z "poobedia" stane "noc". 

V tme vyzerá toto mesto ešte zvláštnejšie ako počas dňa. Absolútne žiadne svetlo, len tmavá rovná cesta do tmy. 

Akurát prednášam svoje obavy, že tento taxík nás asi bude stáť veľa, keďže sme ho na turistov objednávali cez hotel. V tom taxikár strhne auto pozdĺž celej šírky cesty a naspäť. Keďže sedím priamo za ním, netuším čo sa stalo. Počujem len nejaké jeho brblanie. 

Spamätám sa a Maťo hovorí, že prešiel hada, ktorý sa plazil cez cestu. Snažil sa mu vyhnúť, ale nestihol to. Vodič sa niekoľkokrát predklonil so spojenými rukami na znak ľútosti a očividne smutný pokračoval ďalej. V Európe by sa takto niektorí netrápili ani keby zrazili človeka.

Keď už si myslím, že len nastúpime do autobusu a bude pokoj, tak nám taxikár hovorí: "Sme tu". Čo prosím? Ako sa sem ten autobus má vôbec dostať? To mi nevychádza a neskôr aj zistím prečo ....

Ďalšia časť: Prečo lokálne autobusové linky (ne)využívať (Myanmar 4/8)

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu