Prečo lokálne autobusové linky (ne)využívať (Myanmar 4/8)

Autor: Helmut Posch | 26.6.2019 o 8:11 | (upravené 11.8.2019 o 16:58) Karma článku: 3,62 | Prečítané:  1474x

Po motorkárskom bláznení v Nay Pyi Taw sme sadli na autobus smerom do mesta Bagan. Nečakali sme ale, že cesta do a z najturistickejšieho mesta krajiny bude taká náročná.

Začíname na "autobusovej stanici" v Nay Pyi Taw, kde nás vyložil taxikár, ktorý zrazil hada a skoro sa za to sám ukameňoval po ceste z nášho hotela. 

Predstavte si, že vás taxikár vyloží na trhovisku na Miletičke a povie vám, že sem pre vás príde ten autobus. No to každému, kto má všetkých päť pokope nejako nevychádza. Miestnym preto ukazujem lístok na náš spoj písaný myanmarskými hieroglyfmi, ktorý nám dali na recepcii. Tí si ma podávajú až sa dostávam k nejakej búdke, kde mi ujo hovorí, že ten autobus sem fakt príde. Už mi to dáva väčší zmysel, keďže cesta sa tu z chodníka rozšírila na uličku v centre Bratislavy. Ale to stačí.

Len tak medzi rečou mi hodil ešte jednu informáciu. Autobus bude troška meškať. Asi hodinku.

Zatiaľ sa teda prechádzame po trhovisku a sledujeme fakt dobre vyzerajúcu zeleninu a ovocie. Samozrejme, kde tu nejaké to surové mäso dusiace sa v aktuálnych asi 35 °C. Napriek tomu, že je asi 8 hodín večer. Je tu kopa ľudí, hrá tu hudba, behajú tu psy a jašterice. Rozhodne jedno z najživších miest v Nay Pyi Tawe.

Čakáme už na náš spoj, keď sa pomaly vytáča v úzkych uličkách jeden autobus za druhým. Väčšina z nich sú skôr mikrobusy, majú romantické záclony opraté naposledy približne počas nežnej revolúcie a dokorán otvorené okná. Niežeby som bol pohodlný, ale to znamená jedinú vec - klimatizácia v nich nehrozí.

Už-už mám chuť vypustiť slzičku, ale nádej je zachránená, keď prichádza obrovský, moderný autobus. Nie je náš. Čakáme ďalej. To, či je daný autobus náš, alebo nie zistím len tak, že sa idem spýtať vodiča. Vlastne nepýtam sa nič, len ukazujem papierik. Párovanie hieroglyfov na nápisy na autobuse fakt nefunguje.

Nečakane náš autobus prichádza presne hodinu po tom, čo mal. Záclony sú, no má zatvorené okná. Vďakabohu. Nedá sa hovoriť o snobsky modernom autobuse, ale videli sme už aj horšie kúsky. 

Asi 15-16 ročný chlapec nám berie batožinu, vchádza do autobusu a niekde ju odprace. Ukáže nám miesta a mne to hneď proporčne nevychádza.

Priemerný Barmanec má asi 160 centimetrov, a tak sú robené aj tieto miestne autobusy. Že aj Barmanci sa tlačia. Ja s mojimi 178 centimetrami si zarazím kolená do sedačky pred sebou, odhrniem záves a vychutnám si provokáciu od Kačky: "Veď si chcel spoznávať miestnu kultúru." Nechápem, ako týchto asi päť hodín prežil dvojmetrový Maťo.

V autobuse nie je jediný turista okrem nás, a tak sme terčom všetkých očí. Je tu ale jedno pozitívum, fúka tu niečo ako klimatizácia. Nie je to síce chladnička, ale dá sa tu vydržať.

Hneď ako si poviem, že je to celkom fajn, ozve sa grganie. Nie raz, ani trikrát. Ale pri každom nádychu. Tetuška, ktorá sedí hneď za mnou. Pri každom jednom nádychu si grgne. Po 15 minútach je to už naozaj nezvládnuteľné a ja sám mám pocit, že sa z toho pogrciam. Pričom to znie ako keby tá pani za mnou mala k tomu oveľa bližšie.

Pri tom obzeraní za seba si všímam, že kompletne celý zadok autobusu je až po strop natlačený aj našou batožinou. Korunu tomu dáva vodič autobusu, keď aj uličku zaplní vreciami s nejakým neznámym materiálom.

Cesta je celkom divoká, zákruta strieda zákrutu a jedna jama druhú. Navyše, nepochopil som preblikávaniu diaľkových svetiel autobusárom. Často z diaľky vyblikával protiidúceho, samozrejme, aby si aj on vypol diaľkové. Keď tak spravil, tak ho v miernejšom tempe vyblikával ďalej. Najväčšia láskavosť od neho ale bola, keď vždy, keď protiidúci bol tesne pred nami, pustil diaľkové pekne naplno. V štýle: "A nažer sa!"

Po pár hodinách zastavujeme na odpočívadle, kde je poriadne živo napriek tomu, že je asi 11 hodín večer. Radšej nič nejeme, iba si odskočíme na záchod popri intuitívne vytvorenom sklade prevažne plastového odpadu. Ale chodník je čistý, ta čo aký problém?

Počas čakania na ostatných sa nám prvýkrát v Myanmare stáva tzv. citové vydieranie chodiacich peňaženiek, keď miestni predávajúci kaďečoho posielajú svoje deti predávať nám nejaké vajcia. Deti prosia, no my hráme chladných, chudobných Slovákov a nič si nekupujeme. Z princípu.

Ubieha už 5. hodina našej cesty, keď autobus zastavuje na predmestí Baganu, našej cieľovej destinácie. Každý toho máme fakt, že dosť, chceme sa dostať na hotel a ísť spať. Je okolo 1 v noci. 

Tu to ale funguje tak, že tieto miestne autobusy sa okrem prepravy osôb používajú aj na prepravu materiálu. V ten istý čas. Takže teraz sa stávame dodávacím vozidlom pre bohvie koho a nejakí spotení chlapi nabiehajú do a z nášho autobusu a vykladajú skoro všetko okrem pár ruksakov, medzi ktoré patria aj tie naše.

Betelové listy, ryža, nejaké strukoviny alebo orechy, no úplne všetko tradičné pre tieto zemepisné šírky. Trvá to asi pol hodinu a keď už verím v to, že môžeme pokračovať, chlapi začnú nakladať späť iný tovar. 

Vonku začalo medzičasom pršať, takže nakoniec to bude tá voda na koži tých chlapov, hneď mi bolo divné, že Myanmarec je spotený. To by muselo vonku horieť alebo by museli vidieť Kačkin výstrih. A ten v Barme pekne schovávala.

Keď konečne vyrazíme, prichádza asi najhoršia časť cesty. Naozaj plná zákrut a dier. Pamätáte si tu grgajúcu tetu za mnou? Mala aj spolusediacu. Tá nie je grgajúca, tá grcia. Sme radi, že na nás nič nepristálo, no tie zvuky si pamätám dodnes. Grg, grc, grg, grc ...

S radosťou vystupujeme aj s našou batožinou v Bagane na hlavnej stanici. Namiesto "mistr taxi", na čo sme zvyknutí z Iránu, prichádza "taxi sir". Je to naša jediná možnosť a taxikári dole s cenami moc nejdú, ale je nám to jedno, lebo toho už máme fakt dosť. 

Poteší ma, keď na našom hoteli, ktorý stál 6 EUR / osoba / noc sú otvorené dvere. Cena to je fakt dobrá na to, že sme v najviac turistickej destinácii krajiny.

Počkali na nás, aj keď meškáme. Neviem akú najzvláštnejšiu skúsenosť s hotelovou recepciou máte vy, no u mňa to bol jednoznačne tento pohľad po príchode.

Srdiečko je len prevenciou tohoto článku voči pohoršeniu, ale v realite sme mali ničím nerušený pohľad na mužstvo mladého chlapca a ďalší traja si pekne odchrapkávali pod ním. Zachvíľu prišlo aj prehrabnutie a vtedy sme už vedeli, že by sme mali konať. Nakoniec odvahu nabral Maťo a muselo prísť k fyzickému kontaktu (rukou na nohu), aby sme našu recepciu "opravili" a konečne dostali izbu.

Izba presne podľa očakávania. Prehriata ako máloktorý gay klub, zatuchnutá ako sáčok so špinavým prádlom, ale zase živá ako správna botanická záhrada - hlavne v kúpeľni.

Noc je nakoniec celkom príjemná a ráno si dávame hotelové raňajky - omeletu, ktorá je v strede zelená, no to radšej neriešime. K tomu si dávame pekne spotené (rozumej navlhnuté) toastové chleby. No čo, raz tá smrť prísť musí. Dokonca jedáleň je ako v nejakom snobskom hoteli na streche, takže si už okolo 9 ráno vychutnávame miestne takmer štyridsiatky.

Ale prečo sa vlastne paríme v tomto spotenom mestečku, keď by sme mohli ležať niekde pri pláži?

Bagan je hlavné mesto bývalého Paganského impéria, ktoré ako prvé zjednocovalo regióny, z ktorých neskôr vznikla Barma. Od 11. do 13. storočia tu bolo vybudovaných viac ako 10 000 budhistických chrámov a pagod, z ktorých dnes stojí okolo 2 000.

Najzaujímavejšie je, že tieto pagody sa rozprestierajú na asi 100 kilometroch štvorcových. Takže sa dá medzi nimi ľubovoľne pohybovať, rozumej stratiť. Vďaka tomu ale narazíte na málo turistov a môžete si vychutnať pokoj tohto budhistického miesta.

My si volíme najlepší možný dopravný prostriedok v Bagane, elektrický skúter. Sme slobodní, rýchli a navyše sa tvárime ekologicky. Na hoteli nám ho požičajú za 4 EUR na deň. No neber to.

Vyfasujeme aj lokálne prilby a nevieme sa dočkať, kým nás ofúkne pri maximálnej rýchlosti 40 km/h.

Prvú pagodu volíme čisto náhodne hneď pri hlavnej ceste. Je ňou jedna z najpopulárnejších pagod - Ananda pagoda postavená v roku 1105.

Motorky hádžeme pod strom do tieňa. Je tu poriadny pretlak ľudí a dovnútra musíme ísť bosí. Vnútro pagody je štvorcové a okolo neho ide chodbička. Na každej strane štvorca je socha budhu, kvety a malý priestor na meditáciu. Samozrejme strana pagody od vchodu je absolútne preplnená ľuďmi, no na druhej strane nie je takmer nikto.

V týchto populárnejších pagodách vás samozrejme neminú babičky predavačky, čo predávajú všetko od výmyslu sveta. Väčšinou ale veci, čo sa naozaj hodia do miestneho prostredia a nie je to ako keď vám na Kamennom námestí predávajú Budhov (fakt tam je taký obchod).

Mne sa páčil dizajn šálok, ktoré jedna babička predávala, a tak som si kúpil dve. Ponúkla mi, vraj zadarmo k tomu, šperkovničku s tým, že mi na ňu napíše moje meno, dátum a miesto v myanmarštine. A tak sa aj stalo.

Cena? Vraj mam dať toľko, akú to má pre mňa hodnotu. Bohvie ako by to dopadlo, keby som dal fakt málo. S 10 EUR bola spokojná.

Čo ma ale zaujalo v tomto budhistickom chráme najviac, boli obrazy v spoločných priestoroch. Očakával by som tu hocičo, ale určite nie násilie a zobrazenia rozsekaných ľudí. Doteraz som neprišiel na to, o čom tieto obrazy sú. A najviac ma fascinuje, že skoro nikto z prechádzajúcich turistov si to nevšimne. Lebo veď selfie s Budhom už majú tak poďme ďalej.

Presúvame sa ďalej, aby sme sa vzdialili týmto najpopulárnejším pagodám. Je to asi 5 minút cesty po prašnej ceste a zrazu tu je štvrtina ľudí ako na predchádzajúcej pagode.

Volá sa Shwesandaw pagoda a vyzerá oveľa menej udržovaná, no o to viac autentická.

Tu sme si nevšimili vchod dnu, iba možnosť vystúpať po schodoch na jednu z jej terás. Odtiaľ sa dá pozrieť na celé okolie Baganu a stovky okolitých pagod. Bohužiaľ, to je už ale zakázané kvôli narušenej statike pagod po zemetraseniach v tejto oblasti.

Oveľa viac ako tento zákaz ma ale štve to, že sa máme už len pred vstupom do areálu vyzuť. Niežeby som bol západňársky pánko, čo bosí chodiť nebude, ale viete si predstaviť chodiť po kameňoch a piesku, na ktoré už mesiac každý deň páli slnko v 40°C? Viem, že moje bratislavské nožičky by to nedali, a tak to otáčame.

Za ďalších pár minút do vnútra miestnej púšte narážame na ďalšiu pagodu, nie je tu takmer nikto. Len jedna poriadne plnoštíhla Barmanka, ktorá na nás kričí, že má kokosové orechy. Potom že jaj, ona myslí tie v chladničke ...

Opäť sa musíme vyzuť, ale nie je to také strašné, lebo do pagody je to asi len 20 metrov po vriacom koberci. Vo vnútri to je z môjho pohľadu prekrásne. Zdravo neudržiavané, plné historických malieb a je tu dokonca aj chládok. Opäť je vnútro pagody poskladané zo štvorca, pričom na každej strane je socha Budhu.

Pri odchode mám celkom prevarený mozog, neprepočítam si dobre cenu sošky Budhu od tety predavačky a moja zbierka bola rozšírená o najdrahší suvenír z Myanmaru. Socha 8x6cm za 25 EUR. Dobre Helmut!

Poriadne plnoštíhla teta nám ale dá pocucať kokosové orechy za pár centov a tak mi to spraví náladu. Kačka nechcela cucať kokosáky, tak si dala nejaký rehydratačný elixír. Kokosová šťava je v takomto počasí super, je maximálne vlažná nie teplá, obsahuje veľa látok, ktoré pomáhajú rehydratácii organizmu a navyše je chutná.

Čo ďalej? Neviem, ale tu je nejaká značka, poďme za ňou.

Cesta postupne nadobúda stále pieskovitejšieho charakteru, no zatiaľ sa to dá definovať ako cesta, takže pokračujeme. Dostávame sa až k vyvýšenému miestu a konečne sa môžeme rozhliadnuť naokolo.  Vyzerá to značne inak ako na obrázku, ale na to sme si už zvykli.

Tam je dačo veľké! Zlatá kopula pagody si nás zavolá a rozhodneme sa ísť za ňou. Na pohľad je to kúsok, proste pôjdeme tým smerom a nejako sa tam dostaneme.

Ten, kto triezvo rozmýšľa, už určite tuší problém. Za pár minút sa cesta stráca na poli, ktoré je aktuálne len pieskoviskom. Z celej sily tlačíme skútre pieskom, lebo už sme príliš blízko na to, aby sme to otočili.

Cítime sa ako kone ťahajúce rýľ. Motorky sa hýbu centimeter po centimetri, praží na nás slnko, sme v strede ničoho a nevyzerá to tak, že by za rohom bola dobrá cesta.

Až ma prekvapuje, že mi nikto nenadáva. Ja by som si už aj nadával, ale tak sa smejem na tom, aký som zúfalý v tejto situácii, že sa mi nechce nadávať.

Po niekoľkých minútach sa dostaneme do tieňa a Maťov výraz hovorí za všetko.

Kačka nesklamala a ako silná nezávislá žena všetko zvláda s nami. Bez pindania. Také dievča som ešte nestretol (kontakt pôjde do dražby).

Ešte chvíľu sa v sedle skútra prebíjame poľami, ale už nerýľujeme, len tak utláčame občasné kozie bobky do zeme.

Je také neskutočné teplo, že keď zafúka, tak musím zatvoriť oči, pretože je to ako keby vám fénom fúkali priamo do očí. Niet sa čo diviť, sme tu v najteplejšom a najsuchšom období roka.

Nakoniec dorážame k našej vytipovanej pagode, ktorou je Dhammayazika Pagoda (1196). Bohužiaľ jej zlatá kopula je v rekonštrukcii, no to nie je to, čo ma štve najviac.

Vidíte tých pár metrov po schodoch? Keď som videl ako Maťo po nich išiel po rukách, lebo už nevedel zniesť pálenie nôh, tak zvážim, že toto proste nedám. Ale inak to fakt stálo za to ... 

Druhá vec je, že priamo pred pagodou stoja taxíky a ide sem pohodlná asfaltka. No to by sme neboli my, keby sme na to išli jednoduchou cestou.

Začíname byť na smrť vyčerpaní a tak smerujeme na niečo ako obed. Nachádzame naozaj dobre hodnotenú reštauráciu a za chvíľu si objednávam rezance, melónovú šťavu a kolu. Na mňa aj Maťa teraz dolieha tá horúčava. Studená voda tu netečie ani z kohútika na záchodoch. Len teplá. Ventilátor, ktorý nám rozprašuje vodu priamo na chrbát tiež nepomáha. Melónovú štavu ani nestihnem dopiť a už je ako čaj. Jedine čierne zlato - kola ma preberá a som schopný sa odtiaľ postaviť a pokračovať ďalej.

Kačku tiež niečo prebralo a zisťuje, že nemá foťák. Jedna vec je finančná hodnota, druhá vec je hodnota fotiek, ktoré v ňom mala.

Po analýze všetkých ľahko dostupných miest zisťujeme, že môže byť jedine na tých hnusných poliach z piesku. Tak sa na ne zase vraciame a našťastie ho nájdeme skôr ako niekto vážne zapadne.

V tých štyridsiatkach leží v piesku na priamom slnku. A funguje. Za marketing som peniaze nedostal, takže značku nezverejním :) 

Po tejto naháňačke toho už máme fakt dosť, vyzúvame sa pred jednou z opustených pagod, dúfame, že v nej nebude žiadna kobra a sadáme si pred Budhu. Nejdeme meditovať, proste je tu chládok.

Konečne spoznávame kľud pagody. Oddychujeme a je to pre mňa zvláštny pocit, keď je hneď vedľa mňa veľká socha Budhu. Vyžaruje z neho zaujímavá a príjemná energia.

Navštívil som už kresťanské kostoly, šítske mešity a aj budhistické pagody. Každý chrám je iný. Pagoda je pre mňa ale tým najpríjemnejším miestom. Síce to nie je také komunitné ako mešity, ale zase nie také formálne a strnulé ako kostoly. A hlavne to nie je tak úplne svätostánok, keďže budhizmus nie je tak úplne náboženstvo.

Začínam chápať, ako dobre sa tu môže meditovať, hladať osvietenie a nekonečný pokoj voči hocijakej životnej situácii.

Možno je to aj tým, že budhizmus je pre mňa ideologicky najbližší a voči kresťanstvu aj islamu mám v sebe predsudky. Aj napriek tomu sa na to snažím pozerať objektívne. 

Deň sa pomaly končí a my sa vraciame za poctivého "fénovania" na hotel. Tam nás našťastie čaká sprcha.

Čakáme na autobus, ktorý by mal prísť priamo pred náš hotel len kvôli nám. To mi je zvláštne, hlavne preto, lebo pred hotelom nie je žiadna poriadna cesta. Už vôbec nie taká široká, aby sa tam otočil autobus. Začínam tušiť, že ma čaká ďalších pár hodín so zlomenými stehennými kosťami.

Presne. Autobus zacúva pred náš hotel, cestujúci Barmanci iba odhŕňajú závesy, kto to nastupuje. Tentokrát tu nie sme sami turisti. V autobuse už sedia aj dve Japonky. Ďalších 30 je miestnych.

Opäť miesta na nohy "kopec", klimatizácia na pol plynu, ale aspoň tu nikto negrgá. 

Jedine, že by grcal. Presne ako tá baba, čo sedí predo mnou. Pravidelne si odgrcne do sáčku a vyhodí ho z okna. Veď čo. Už ma to ani nerozhodí. Len dúfam, že sa nejaká časť nevráti mojím oknom späť.

Viac ma znova rozhodí, keď sa stávame dodávacím vozidlom. Stojíme pri nejakom stánku a muži vykladajú tovar. S Maťom si odskočíme zatiaľ na záchod aj napriek celkom silnému dažďu, ktorý spravil vonku z fínskej sauny parnú saunu. Ale neznížil teplotu.

Ako tak čakám na Maťa, kým ukončí svoju potrebu, príde rodinka s tromi malými deťmi. Záchody sú obsadené. Tak im maminka ukáže na zem, tie sa vycikajú na už mokrú podlahu od dažďa a všetko je v pohode. Chudák Maťo si myslel, že stupil do kaluže (sorry, nemal som to srdce ti to vtedy povedať).

Zaujímavé je, že lístky na tento autobus sme kupovali na hoteli a nie priamo na stanici. Očakávali sme teda viac "turistický" autobus. No nevydalo. Možno preto, lebo sme bývali v najlacnejšom hoteli v Bagane.

Už sme poriadne hladní, keď autobus po pár hodinách zastaví na odpočivadle. Ani jedna vec, čo je predávaná ako mäso, mi tak nepríde a ideme s Maťom na istotu - čistá ryža. Tetuška to chvíľu nevie pochopiť, že chceme fakt len ryžu. Keď to pochopí, namočí si ruky do lavóra s vodou, ktorou umýva stoly, a holými rukami nám naplní taniere. Dnešný deň bude pre môj žalúdok ťažký.

Nakoniec robíme dohodu, že ak niekto z nás niekedy nebude jesť, tak on pôjde kupovať jedlo, nech to nevidia tí, čo jesť budú. Čo oči nevida, to srdce nebolí. Aj keď o žalúdku sa tam nehovorí nič ...

Nakoniec ryža chutí celkom dobre. Za asi 30 centov poriadna porcia. No nekúp to.

Za ďalších pár hodín nás pán autobusár úspešne dovezie do mesta Mandalay, kde končíme. Povozí nás ešte po pár skladoch, kde potrebuje vyložiť tovar. Všetci si pekne čakáme a až potom nás ide vyložiť. Proste mu to nedôjde, že: "Hej, mohol by som ich najpr vyložiť, nech tu nemusia čakať." Taká malá India.

Síce zničení, ale spokojní sme na hoteli v Mandalay. Občas je to náročné, ale aj vo fungovaní blbej autobusovej dopravy sa dá vidieť akí odlišní si navzájom sme.  A to je to, prečo sme tu.

 

Ďalšia časť: Ten pocit, keď si uvedomíš, aké sú slovenské dediny bohaté (Myanmar 5/8)

 

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Celý čas strácala. V cieli však bola Vlhová o dve stotiny skôr

Slovenka má desiate víťazstvo vo Svetovom pohári.

Cynická obluda

Päť rokov Ficovho sebavedomia

Ubehlo 5 rokov odvtedy, čo Fico prišiel po prvýkrát s myšlienkou, že by už nebol predsedom vlády. Zdala sa mu absurdná.


Už ste čítali?