Ten pocit, keď si uvedomíš, aké sú slovenské dediny bohaté (Myanmar 5/8)

Autor: Helmut Posch | 15.7.2019 o 7:17 | (upravené 11.8.2019 o 16:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4096x

V predchádzajúcej časti nás autobus vyložil pred hotelom v Mandalay. Druhé najrušnejšie mesto Myanmaru nás víta parnou saunou zadarmo, vďaka večernému dažďu. Napodiv aj veľkou tmou, ale to hneď nebadám.

Keď vstúpime na hotelovú recepciu, okamžite sa mi uľaví. Klíma na plné bomby a tetuška vie po anglicky. Po niekoľkých dňoch strávených na najlacnejších ubytovaniach sme sa rozhodli si priplatiť a berieme si lepší hotel - za 20 EUR / noc / osoba. Celý deň sa paríme v štyridsiatkách, aspoň večer si chceme oddýchnuť.

Ideme výťahom s naším hotelovým nosičom ruksakov, keď si všimnem zaujímavé upozornenia. Okrem zákazu jedenia durianu vo výťahu nemáte panikáriť v prípade náhleho výpadku prúdu. 

Ja, chlapec z Bratislavy, si poviem, že ha, to sa aj tak nikdy nestane ako vždy. To tam majú len tak pre istotu.

Len dôjdeme na izbu a ostane v celom hoteli tma. Keď sa pozriem z okna, zisťujem, že nesvieti ani jedno svetlo v celej štvrti. No veď stane sa. Keď sa to opakuje 3x za hodinu asi na päť minút, tak už to náhoda nebude. Aktuálne ale nemáme sily riešiť, prečo sa to deje a ideme spať.

Keďže ma opustili ázijské móresy, tak si ráno dávam len chleba s džemom a vynechávam ryžu, rezance aj mäso.

Cítim sa ako poriadny snob, všade na hoteli sa na mňa usmievajú, otvárajú mi dvere a keď sa usmejem na nejakú slečnu čašníčku, usmeje sa späť. Keby som vedel, že mi na toto stačí 20 EUR denne .... Dosýta si to užívam a chodím vyškerený ako Kaliňák, keď na neho Boris bonzne, že sa stretáva s mafiánmi.

Na hoteli si chceme požičať motorky, resp. skútre. Nebolo v Nay Pyi Tawe dosť. Tentokrát je tu jedna veľká nevýhoda a jedna veľká výhoda. Nevýhodou je, že na deň stoja 15 EUR, čo je mesačná výplata nejedného domáceho. Na zjednávanie priestor nedávajú. Výhodou ale je, že skútre majú automatickú prevodovku a nemusíme sa babrať s radením rýchlostí. Budeme mať dosť práce s premávkou.

Dávame to na bohatých a vyrážame na pekných nových skútroch smer najvyšší bod mesta - Mandalay hill.

Naša prvá jazda v tunajšej premávke je presne taká ako sme očakávali. Učíme sa ignorovať všetky pudy sebazáchovy a tolerancie. Tlačíme sa kade sa dá pomedzi autá, motorky, kamióny, chodcov, motorky v protismere, kravy, psy a ďalšie neidentifikovateľné predmety.

Na rozdiel od napr. Teheránu, kde je semafor len dizajnovým doplnkom ulice, sa tu na červenú stojí! Takže nie je to tu žiadna anarchia. Pokiaľ teda semafor na križovatke je, inak to je vzrušujúcejšie.

Na moje prekvapenie to všetci fajn zvládame a dorážame na úpätie Mandalay hill. Poriadne si užijeme serpentíny smerom hore až nás zastaví závora.

Na vrchole nájdeme spoplatený prejazd, mladých mníchov, ktorí skáču schody smerom dole asi po piatich naraz - očividne majú nejaké nadľudské schopnosti, veštca a predavačku melónov. No a samozrejme aj pagodu. Najviac ma aj tak zaujme výhľad do diaľky, ktorý sa nám ešte poriadne v Myanmare nenaskytol.

Ja si dám desiatu v podobe melóna za pár centov, zatiaľ čo sa miestne dieťa chcelo odfotiť s Maťom. Bolo mu po kolená.

Dole ideme pomaly, nech sa dožijeme obedu, na ktorý smerujeme. Prejdeme zopár serpentín a keď sa obzriem, za mnou nikto. Ani Kačka ani Maťo. Tak si hodím cik pauzu. No stále nič. Sme v Myanmare, takže tipujem, že nejaký domáci videl Kačkine ko.. teda oči a chcel sa s ňou odfotiť, tak sa zdržali. Po chvíli prechádzajú okolo mňa, Kačka vysmiata od ucha k uchu a vraj je všetko fajn. Nepýtam sa a držím krok.

Nanešťastie, ďalšia prudká serpentína mi spraví opakovanie toho, čo sa stalo pred chvíľou. Kačka ide vnútrom, kde je klesanie najprudšie, príliš spomalí, preváži sa a plesk o zem.

S Maťom ju ratujeme, má poriadny typel pod kolenom, oškretý lakeť a nohu. Našťastie nič vážne. Motorka má pár škrabancov a rozbitý späťák. 

Prechádzame s Kačkou rýchlokurzom prejazdov cez serpentíny (neskoro, už sme na žiadne nenatrafili) a Kačka statočne, ale otrasene, pokračuje ďalej.

Už, už by sme mohli obedovať, keby nebola reštaurácia zatvorená. Smerujeme do ďalšej, keď na jednej z križovatiek sa za mnou ozve strašná rana ako sa niečo rozšľahlo o zem. Obzriem sa, Kačka. Tentokrát pri rozbehu z križovatky. Pravdepodobne príliš pridala plyn na asfalte pokrytým pieskom a šmykla sa. Tu si už vytvára z motorky poriadny blok a ledva ledva sa dostaneme do japonskej reštaurácie pár ulíc vedľa.

Hneď po príchode nás víta personál a všíma si asi 5x10 centimetrov veľkú ranu na nohe od posledného pádu. Okamžite nám prinášajú lekárničku a ponúkajú pomoc. Kačka je však tvrďáčka z Liptova a postará sa o seba sama na záchode.

Miestny SBSkár je o poznanie praktickejší, keď sa snaží Kačke medzičasom opraviť späťák, ktorý po poslednom páde začal odpadávať. Asi viem prečo robí SBSkára a nie mechanika. Nepodarilo sa.

Neviem, ako si predstavujete služby v reštaurácii na Slovensku a všeobecne v Európe, keby ste prišli ufúľaný a dokrvavený do reštaurácie. Ja sa obávam, že ak by si to náhodou všimli, vyhodili by vás. Tu nám pomáhajú ako sa dá.

Aby toho nebolo málo, Kačku na záchode hneď striedam ja. Prvýkrát sa v Myanmare hlásia črevá a to celkom riadnym uragánom. Našťastie iba jednorázovým.

Nakoniec si ale všetci pochutnáme na výbornom teryaki. Teda až na Maťa, ktorý zápasí s čínskymi paličkami ako aziat so sedacím záchodom. Základný fakt je, že Maťo je veľký. Tzn. má všetko veľké - nohy, ruky a tak ... aj prsty a ich neohybnosť mu v tomto nepomáha.

Aspoňže nám to pripravil vlastnoručne na grile v strede stola a s úsmevom.

Dobre najedenú Kačku presvedčíme, že by to ešte s motorkou nemala vešať na klinec a pomaly sa vydávame na najstarší tekový most na svete - U Bein Bridge. 

Most je dlhý 1,2 kilometra a stojí tu od roku 1850. Nie je to len nejaký náhodný most, kam chodia turisti. Pre miestnych to bolo / je kľúčové spojenie cez jazero, kade deti chodia do školy, rybári na svoje miesta a dedinčania na trh. V posledných rokoch nadobudol ďalšieho významu - miestni tu predávajú suveníry za skoro európske ceny a žijú z toho.

Čo ma mierne prekvapí, keď nás po príchode navedú niekam do garáže s motorkami a tam ich máme nechať. Nemám z toho dobrý pocit, ale keďže je tam motoriek kopu, verím, že ich ešte uvidíme. Dostávame aj lístoček ako v divadle od bundy, a tak to by kvôli kradnutiu nevyrábali. 

Toto je asi jediné turistické miesto v Mandalay, a tak to aj vyzerá. Stretávame tu veľa domácich aj zahraničných turistov. Sme tu pri západe slnka, čo je najviac vychytený čas. Stále to ale nie je žiadny pretlak. Pohľady z mosta na okolité jazero sú naozaj neopísateľné. Mňa jedine desí 5 metrová diera pod nami a absolútne žiadne zábradlie.

Nepokračujeme až na koniec mosta a radšej volíme prechádzku popod most pri jazere. Naskytujú sa nám ešte krajšie pohľady.

Ani sa nenazdáme a už nám asi 10 ročné dieťa nesie plastový stôl a stoličky, nech si tu môžeme sadnúť. Nebudem vám klamať, samozrejme nám chce niečo predať. Možno ani nie ono, ako jeho mamička.

Táto má presne podobné ko ... kokosy ako tá v Bagane, a tak sa rozhodneme, že si cucneme. Tentokrát aj Kačka.

Sedíme na plastových stoličkách, okolo nás odpadky, milión múch a v jazere podozrivé žblnkotanie. Chvíľu sa zamýšľame, prečo sa vytvárajú také vlnky na jazere, pripomína nám to ako keď niečo veľmi malé padne na vodnú hladinu. No veď bohvie, možno muchy sa kotia. 

V tom okolo nás prechádzajú typickí miestni rybári. Zamýšľame sa, aký je tu asi život, keď sa musíte v tomto špinavom jazere brodiť celý deň a nakoniec ste radi, že sa uživíte. Po pár desiatkách minút sa im podarí nejaké ryby vytiahnuť. Divím sa, že majú správny počet očí a nie sú zmutované z miestnej (ne)čistoty.

A v tom momente nás príroda poučí, čo to záhadné žblnkanie na jazere je. Z ničoho nič sme obklopení toľkými komármi, že máme problém zaplatiť. Keďže sa nachádzame v malarickej oblasti a neužívame žiadne antimalariká, iba sa chránime čo najdlhším oblečením a repelentom, nie je nám všetko jedno. Hej, máme krátke - krátke, lebo vonku bola teplota opäť okolo štyridsiatky.

Našťastie motorky v garáži sú, ale miestny šéfko si pýta pár kyatov za vážne stráženie motoriek. Pár kyatov nás nezabije, naskakujeme na naše skútre ako Valentino Rossi, keď to preženie s mliečnym šejkom a letíme smer hotel. 

Ja ešte pol hodinku cestou domou rozmýšľam, ako to budeme riešiť, keď budem mať maláriu, ale hypochondrické nálady ma opustia hneď, ako sa dostaneme do centra a musím riešiť túto predpotopnú dopravu. Je už tma, niekto svieti, niekto nie, podľa ich šoférovania mám niekedy pocit, že nesvietim ani ja alebo sú slepí. 

Dorážame na hotel, dávame si podnikateľskú večeru na streche hotela za starostlivosti kompletne celého personálu a môžeme ísť spať. Elektriku vypína ešte stále, ale to už ani neriešime.

Snaha miestnej obsluhy je neskutočná. Príde mi to troška ako v nejakej paródii. V niektorých veciach sú čašníci naozaj fantastickí - starostlivosť, všímavosť, ochota, ale zase v niektorých sú neskutočne milo nešikovní - zabudnú, donesú niečo iné a podobne.

Každopádne ich pozitívny prístup a ochota nás dostávajú do kolien. Ani jeden z nich nemá zuby od betelu, žiadne tetovanie ani iné očividné výstrelky. Práca čašníka v takomto hoteli je pre domácich vážená vec a musia sa naozaj snažiť.

Napriek tomu, že sme v Mandalay videli len jedno poriadne turistické miesto, chcem ísť dnes vlastnou cestou. Veľa ľudí mi hovorilo, že v Mandalay a jeho okolí nie je viac-menej nič. Presne preto som vedel, že sa chcem ísť túlať po okolí.

Ako neoficiálny cieľ sme si zvolili dedinku Min Kun, ktorá je vzdialená od Mandalay asi 40 kilometrov popri významnej rieke Irrawaddy. Ide sa tam cestou, kam nemá dôvod zablúdiť žiadny turistický autobus, lebo táto cesta je viac menej slepá.

Aby bolo jasné, celý Min Kun mi bol ukradnutý. Dnes bola cieľom cesta. Sledovať, ako žijú ľudia mimo miest a v tom lepšom prípade vidieť aj niečo pekné z prírody.

Najprv sa musíme pregúľať celým Mandalay kvôli tomu, že potrebujeme prejsť cez most na druhú stranu rieky. Samozrejme most je tu len jeden. Prekvapivo nám to celkom ide a za pár desiatok minút sme na moste, kde viac-menej opúšťame mesto.

Len len odídeme z mesta a ako keby sme sa presunuli do chudobnejších ako najchudobnejších miest Slovenska. Ľudia bývajú v prístreškoch z bambusov a všade sa váľajú plastové odpadky. Cesty prekvapivo držia ako takú úroveň a dá sa bez problémov ísť.

Hneď na to sa okolie strieda, keď prichádzajú síce staré, ale pekné, murované budovy s budhistickými prvkami. Kým ja tlačím keksy a Kačka rozdýchava stres z motorky, Maťo si zafilozofuje a povie, že mu to tu pripomína Francúzsku riviéru. Úzke cesty, "more" - to akože tá blatová rieka, a na druhej strane kopčeky. Chudák, bude mať vo Francúzsku mierne kultúrny šok.

Za celý čas nás predbieha len pár motorkárov. Spomalia, spýtajú sa odkiaľ sme, dostanú odpoveď, ktorej nerozumejú, nečakajú a aj ak rozumejú, tak netušia, kde to je. A nevedia, či si z nich vlastne nerobíme srandu.

Deti nám kývajú z krajnice pri tom, ako sa hrajú v kopách plastového odpadu. Kde-tu vidíme kravu, čo vyzerá ako keby práve vybehla z Osvienčimu.

Len občas zaregistrujeme obrobenú pôdu, používanú na pestovanie niečoho. Osobne si spomínam len na asi dve miesta, ktoré vyzerali, že sa tam niečo organizovane pestuje a funguje to. O jednej z nich sme si mysleli, že je to čajová plantáž, ale nakoniec sa to ukázalo ako planý poplach.

Sme tu ale v období sucha, čo môže zapríčiňovať absolútnu vyprahnutosť a slabú produkciu akýchkoľvek plodín v okolí. Napriek tomu je aj teraz relatívne zelená vďaka blízkej rieke. V období dažďov môže táto oblasť výrazne ožiť.

Dáva mi to zmysel aj preto, lebo miestni v dedinkách po ceste väčšinou sedia pod slnečníkmi, predávajú rôzne koreniny, kokosy a ovocie. Možno je to práve úroda spred obdobia sucha. Niektorí sa samozrejme len tak pozerajú na ulicu a pri prechode Kačky cez dedinu je hneď odkrvených niekoľko mozgov. 

Čo ma ale ako psíčkara najviac chytí za srdce je stav miestnych túlavých psov. Vo východnej Európe som už bol nejeden raz, videl som stovky opustených psov, ale to, ako vyzerajú tí miestni, je to najhoršie, čo som kedy videl.

Okrem toho, že idú vypľuť dušu od tepla, majú väčšinou celé telo posiate vyrážkami alebo ranami. Chýbajú im časti srsti a len tak sa vlečú po ceste. Nehovoriac o tom, že by mohli hrať s kravami súťaž o najlepšieho anorektika.

Ako tak sledujeme okolie, tak nás zrazu podobne ako včera odchytáva nejaký lapač turistov a hovorí nám, že vstupujeme do nejakého posvätného územia s veľa pagodami a je tam vstup za nejaké drobné. Keďže tu je o tom milión tabúľ, tak sa s nim nehádame a robíme mu radosť pár centami. Boh vie, koľko tu čakal na nejakých turistov.

Je fakt, že sa tu na okolí cesty nachádza kopa starodávnych budov, ale žiadna nás nezaujme. Až na tu najmodernejšiu - domov dôchodcov. S anglickým názvom. Zrazu ako keby sme sa teleportovali do iného vesmíru a nachádzame tu krásny, nový a upravený domov dôchodcov, aký by nejeden slovenský senior závidel.

Keď nás miestni starčekovia vidia, bojím sa, aby sme niekomu nespôsobili kardiocievnu príhodu. Nie len im, ale aj ich vnukom a vnučkám na návšteve vypadávajú oči, čo tam robíme.

Nakoniec je to jediná vec, čo nás z tejto "posvätnej" oblasti zaujala. Okrem toho tu nájdeme len zopár pagod, ktorých sme už v Myanmamare videli tisíce (ach, ja kultúrny barbar).

Opúšťame tuto oblasť a hneď za dedinou Min Kun objavujeme ozajstný vidiek.

Ak som si niekedy myslel, že chudobné dediny na Slovensku sú na tom fakt zle, tak potom tie mjanmarské sú koncentračné tábory. A to nie len pre ľudí. Na cesty samozrejme môžeme rovno zabudnúť. S motorkami sa vydávame na poľné cesty pomedzi jednotlivé ani nie záhrady, ale pozemky.

Som síce z Bratislavy, ale viem, ako vyzerá krava, keď je zdravá. A ešte viem, že papá trávu a to skoro stále. Kravy, ktoré ležia na prachu pri ceste zdravo nevyzerajú a o tráve si nechávajú len snívať.

Jediné, čo tu robí pozitívnejšiu atmosféru, sú deti. Sú zvedavé, čo za bieli podivíni sú tu na motorkách. Keď sa na nich pozrieme, tvária sa, že odchádzajú. Za chvíľu nás ale pozorujú znova.

Na jednu stranu mi ich je strašne ľúto, no na druhú stranu mám radosť z toho, že sa dokážu usmievať aj napriek tomu, že musia žiť v týchto podmienkach.

Rozhodneme sa teda, že vyberieme pohľadnice, čo Kačka nakúpila na Liptove a spravíme im troška radosť. Možno vám to príde ako blbosť, uvedomte si ale, že tieto deti sa možno nikdy v živote nedostanú ďalej ako do Mandalay. Práve preto sa im oči rozžiaria, keď uvidia fotku zasnežených Vysokých Tatier. 

Ako prvé dostáva pohľadnicu malé dievčatko, ktoré nás sleduje od chrbta. Vždy keď za ňou prídem bližšie, utečie. Nakoniec sa k nej ale priblížim na motorke. Síce stihne ujsť, ale keď jej ukážem pohľadnicu, pribehne bez rozmýšľania. Použijem tradičné "mingalaba" (ahoj) a vráti sa mi to aj späť. Pohľadnicu mi doslova vytrhne z ruky a uteká do domčeku z bambusu, kde ju už čaká asi mama a spoločne si pohľadnicu prehliadajú.

To si pravdepodobne všimne viacero detí a za chvíľu nás už sleduje pomaly celý Min Kun detský "gang". Každý jeden vyfasuje pohľadnicu. Ich radosť z tejto blbostičky za pár centov je ohromujúca. Navzájom si pohľadnice porovnávajú a obdivujú ich.

Pokračujeme ešte pár minút ďalej, kde nachádzame naozaj len lúku s vychodenými cestičkami, a tak sa rozhodneme vrátiť. Kačka sa tiež po včerajšom pokladaní motorky na asfalt necíti úplne isto. 

Čo ma po pár minútach jazdy prekvapuje je, že ľudia v dedinkách sú vyslovene aktívni. Miestne ženy nosia na hlavách košíky, muži opravujú budovy, resp. zachraňujú, nech im nepadne strecha na hlavu, ba dokonca vidíme mladých chalanov, ako hrajú nohejbal.

Tí na nás už cestou sem kričali "Hi", ale nestihol som si ich všimnúť. Opäť teplota atakuje štyridsiatky a oni tu podávajú naozaj dobré výkony v prekopávaní si. Ja len sedím na motorke, nechávam sa ovievať vetrom a som rád, že žijem.

Adaptačná schopnosť ľudského tela je neskutočná. Prekvapuje ma, že nás len všetci pozdravili a hrajú ďalej. Vôbec nemajú záujem sa rozprávať. Obrovský rozdiel voči napr. Iránu.

Maťovi aj mne zase raz vyhladlo a Kačka zase len pretáča očami, že s nami musí isť jesť.  Často chodíme jesť podľa Google reviews, ale každému je jasné, že tu to moc nefungovalo. Teda, nie že by tu neboli na Google uvedené podniky. Len boli všetky zatvorené, resp. nevideli sme, čo z toho by akože mala byť reštaurácia alebo hocijaká iná forma stravovacieho zariadenia.

Našli sme teda jediný jeden podnik pri hlavnej ceste. Samozrejme sa sedí tak pol dnu a pol na ulici, keďže na jednej strane budovy chýba stena. Asi je to žiadaný efekt. Hneď ako zastavíme, varíme sa vo vlastnej šťave a keby sme už neboli poriadne hladní, tak ani nemáme chuť do jedla.

Obsluhuje nás tetuška v rokoch a najviac nás šokuje keď prinesie toto ...

Angličtina? Prosím? No dobre teda. Oceňujeme jednoduchosť ponuky, keďže nám tečie pot do očí a nevieme poriadne ani čítať. Hovorí sa, že tie najlepšie reštaurácie majú malý výber, ale každé jedno jedlo je úžasné. Tak sme tu!

Nakoniec si dávame s Maťom rezance a sú to pre mňa jedny z najlepších rezancov, ktoré som kedy jedol. Za tie necelé dve eurá, čo bola istotne turistická cena, no nekúp to.

V miestnej kadibudke som síce mal pocit, že to je kabínka s virtuálnou realitou a ocitol som sa v Jurskom parku, ale tak to beriem ako súčasť zážitku. 

Na fotke ste si mohli všimnúť bielu chladničku v strede miestnosti, ktorá už očividne má nejaké tie roky. Rozhodli sme sa jej dať nejaký šmrnc a tetuške pri odchode darujeme magnetku Slovenska. Všímame si, že moc nechápe, čo s tým akože má robiť, a tak jej to predvedieme. Po niekoľkých razoch, čo jej Maťo ukáže, že sa to dáva na chladničku, sa tvári ako ja, keď pochopím niečo z jadrovej fyziky. 

Po tej istej "Francúzskej riviére" sa vraciame späť. Neviem, či medzičasom bol nejaký odliv, ale túto loď "v rieke" som si naozaj predtým nevšimol. Ten, kto ju parkoval, to asi rátal s betelom v ústach.

Ešte si zaspomíname v miestnom parku, ako sa snažíme v Európe triediť odpad ...

Ja sa nechám na smrť vystrašiť psom, ktorý vyletí z kopy plastu ako nejaký plastový drak a začne na mňa štekať. Tak skočím na motorku a utekáme preč. Presnejšie, pekne dopotení a uvarení do sprchy a následne postele.

Keďže sa nám ale dnešné objavovanie okolia zapáčilo, na druhý deň plánujeme ďalší výlet.

 

Ďalšia časť: Až príliš nadčasové kybernetické mesto (Myanmar 6/8)

 

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Threema je anonymná, ale prokurátori sú presvedčení, že správy sú od Kočnera

Policajti neprelomili šifrovanie, Tóth im odovzdal Kočnerov mobil.

Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.


Už ste čítali?