reklama

Až príliš nadčasové kybernetické mesto (Myanmar 6/8)

Po výlete na myanmarský vidiek sme sa rozhodli ostať v okolí Mandalay ešte jeden deň, predtým než odídeme na Inle Lake. To sme ešte netušili, ako nám tento deň skomplikuje zvyšok výletu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Neuveriteľné dobrodružstvá, prekvapivé atrakcie a fantastické jedlo nám počas predchádzajúcich dní ponúkol Mandalay. Aj preto ostávame o jeden deň "cez plán" ... ale nie, proste prvýkrát máme pohodlné ubytko s dobrou klímou a nikam inam sa nám nechce.

Výhľad na Mandalay z nášho okna
Výhľad na Mandalay z nášho okna 

Preto sa rozhodneme, že si spravíme výlet na západ od mesta, kde sú podľa mapy celkom seriózne kopce. Keďže som ešte žiadne v tejto krajine nevidel, prečo nie.

Pôvodný plán bol ísť na motorkách na hranice s Indiou, ale vzhľadom na šialené teplo, dusno a stav Kačkinho tela po pádoch na motorke sa rozhodujeme pre ľahšie aktivity. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako sa tak pozeráme na mapu lepšie, udrie nám do očí ...

Kyberneticke mesto?
Kyberneticke mesto? 

kybernetické mesto Yatanarpon! Už som videl v tejto krajine všeličo, od pohybových senzorov na diaľnici, policajtov, čo nevedia čítať, recepčného spiaceho "na Ježiša", až po kravy vážiace toľko, čo priemerná bratislavská čivava.

Toto je ale moc. Kybernetické mesto v horách pri tom najzapadnutejšom väčšom meste, v ktorom som kedy asi bol. Toto už nežerem ani ja a ideme to overiť.

Opäť sa plazíme cez celé mesto a keď už z neho vyjdeme, čaká nás asi 40 kilometrov rovnej cesty až pod kopce. Všade sa práši, praží na nás slnko a fénuje nás vietor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tesne pred úpätím kopcov to už nevydržím a odbočujem na pumpu. Mladému "tankovačovi" poviem kľúčové slová - "najntyfajv ful". Toto je asi jediná vec anglicky, ktorá tu na niečo je.

Obrázok blogu

Ja si zatiaľ utekám kúpiť vodu, nech sa dožijem ďalšej hodiny. Za benzín zaplatíme pár centov a pokračujeme už smerom hore.

Stúpanie začína na tej najprašnejšej ceste v mojom živote. Hneď vedľa cesty je kameňolom, kde muži ručne rozbíjajú obrovské balvany na štrk. Ten odvážajú kamióny a do vzduchu rozvíria absolútne všetko, čo sa dá. Situáciu "našťastie zľahčujú" náhodne rozmiestnené šedé spomaľovače.

Keď sa oslobodíme od tejto púštnej búrky, prvýkrát sa nám naskytne výhľad na miestne kopce a cestu pomedzi ne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Hej, aj ja som čakal viac zelene, väčšie kopce a aspoň trošku tieňa. No človek si zvykne.

Postupne stúpame hore a ja neustále myslím na to, že by som to nechcel ísť v tomto teple na bicykli. Netrvá to dlho a zisťujem, že to môže byť ešte horšie. Môžete tadeto ísť predpotopným barmským autobusom, ktorý už ani Indi nechcú a ten sa pokazí. V strede kopca, v strede ničoho.

Tak sedíte v jedinom existujúcom tieni a dúfate, že tam nezomriete.

Obrázok blogu

Prekvapuje ma, ako dlho cesta ide hore, je neustále poriadne široká a asfalt je výborný. Očividne je dosť nová. Postupne sa nám dokonca otvárajú výhľady a my sa šplháme stále vyššie. Takže predsa len, nejaké tie kopce tu sú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Niekto z nich má dokonca takú radosť, že si zatancuje na motorke.

Obrázok blogu

Niekedy narazíme na príbytky miestnych, rovnako v strede ničoho. 

Obrázok blogu

Najviac nás ale začína fascinovať, čo v tejto krajine ľudia dokážu niesť na streche auta. Začínalo to balíkmi slamy, ktoré prevyšujú váhu auta, pokračovalo motorkou (hej, na streche auta), ale najviac ma dojali vajcia. Vajcia na streche auta v asi 40 °C a priamom slnku. Toto je vec, čo som absolútne nevedel integrovať so svojím európskym mozgom. Buď robíme niečo strašne zle my, alebo oni. Odvtedy som sa snažil volské oká podávané s rezancami vynechávať.

Motorka na streche ... auta
Motorka na streche ... auta 

Väčšina okoloidúcich, keď vidí prerasteného bieleho Maťa na miestnom skútri, kýva alebo sa aspoň prekvapene tvári. Len dodám, že empiricky som prišiel na to, že v Myanmare nie sú povinné bezpečnostné pásy. 

Obrázok blogu

Kačka sa na vrchole kopca rozhodne otočiť, pretože si nie je na motorke istá. Chce asi zažiť troška dobrodružstva a nemá problém ísť na hotel sama. Asi žiadne iné dievča na svete okrem nej by som nepustil. Ona je ale z Liptova, zažila horšie.

S Maťom pokračujeme ďalej do dediny mimo hlavnej cesty. Tu sa nám krásnou angličtinou prihovára miestny pupkáč - a táto kombinácia je tu naozaj unikát. Priemerná váha miestneho atakuje päťdesiatku, no on je aj za dvoch. Pýta sa nás kam ideme a dáva nám rady, ako sa tam dostať. Tvári sa, že pozná Československo a celkom prekvapene sa tvári, keď mu povieme, že sme tu vlastne na dovolenke. Pomaly, že nás neotočí aj vlastnoručne, keď vidí, že aj tak ideme opačným smerom, ako nám radil. Nakoniec sa s tým ale vyrovná a nechá nás ísť ďalej. No určite sa mu dobre nezaspávalo.

Presne podľa jeho slov nachádzame týmto smerom len vlakovú stanicu, ktorú si obzrieme. Sme radi, že sme nešli na výlet vlakom na viadukt pár hodín odtiaľto. Presne by sa splnili naše očakávania - dopadli by sme ako vajcia na streche auta.. Kam sa hrabú ukrajinské vlaky.

Nástupná stanica a vlak podobné tým našim
Nástupná stanica a vlak podobné tým našim (zdroj: SimonTheSailor)

Aj keď vlak nevyzerá na prvý pohľad zle, o klimatizácii si môžeme nechať len snívať: Miestne vlaky jazdia pár kilometrov za hodinu, takže ani prefúkavanie nie je v hre. Miestne štyridsiatky s vysokou vlhkosťou by som vo vnútri zažiť nechcel. Večne nespotení miestni to asi nejako zvládajú.

Vydávame sa späť na hlavnú cestu a podľa mapy by sme mali byť tesne pri kybernetickom meste Yatanarpon. Po pár otočkách nachádzame príjazdovú cestu a hneď od začiatku nám niečo nesedí ...

Chernobyl, si to ty?
Chernobyl, si to ty? 

Čím ďalej ideme, tým "viac nadčasovo" to vyzerá ...

Obrázok blogu

Postavené cesty, rozdelené pozemky a pripravená infraštruktúra. Len sa nejako zabudlo na budovy. Alebo sa ešte len čaká? Oblasť pokrytá cestami je naozaj veľká, možno ako polka obývanej časti bratislavskej Dúbravky.

Po príchode domov som sa o tomto mestečku snažil zistiť čo najviac. Veľa som sa toho ale nedočítal. Len to, že v roku 2008 tu malo byť viac ako 30 technologických firiem z Myanmaru, Číny a Ruska. Mala by tu fungovať aj univerzita a malo by to byť najväčšie kybernetické centrum v krajine.

Dlhšie sa snažíme nájsť niečo funkčné, ale beznádejne. Až dokým nenájdeme ... teleport!

Obrázok blogu

Moderne a funkčne vyzerajúca budova v strede ničoho.

Žeby fakt Myanmar potajme pracoval na teleporte? Konšpiratívne duše by si zgustli. Ale sklamem ich. Je to len poskytovateľ internetu v Myanamare, čiastočne vlastnený vládou. Dnes má už svoj "teleport" aj v Yangone a je dosť možné, že táto budova len dožíva. Alebo práve naopak, začína písať históriu budúceho kybernetického mesta.

Obrázok blogu

Z diaľky ale konečne vidíme nejakú ďalšiu budovu. Podľa smeroviek sme dobre, miestna technologická univerzita.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Je to jedna z prvých škôl, kam by som rád vstúpil, no bohužiaľ nás zastavujú mreže. Vnútro vyzerá relatívne nepoužívané. Podobne ako neslávne biznis centrum Apollo v Bratislave. Moderná budova, no účel úplne nevypálil ako by mal.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Budovu školy obchádzame, hľadáme vstup, no nedarí sa. Takýchto budov tu je asi päť. Pri jednej zažijem "extrémne nebezpečný" stret zoči voči malému psovi a Maťo sa smeje podľa mňa ešte dnes, ako sme navzájom od seba utiekli, lebo jeden sme sa viac zľakli ako ten druhý. Po včerajšej skúsenosti, keď na mňa vyskočili psy z odpadkov, som z nich už pokakaný.

 Nachádzame ešte pár budov, no ani jedna nie je funkčná. Práveže všetky sú prázdne. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Doteraz pre mňa ostáva toto "mestečko" záhadou. Či je to nadčasový plán, alebo len zahodený projekt. Stáva sa ale pre mňa celým zobrazením Myanmaru z môjho pohľadu. Síce sa snažia napredovať, robiť inovatívne veci, ale často dosť nedomyslene.

A čo si z menučka dáme na obed?
A čo si z menučka dáme na obed? 

S veľa otáznikmi odchádzame a zastavujeme sa na obede. Keďže sme opäť opustili čo i len trocha turistické časti Myanmaru, po príchode do miestnej "reštaurácie" na ulici na nás obsluha len ticho pozerá. Nepýta sa, čo chceme. Len prišli asi traja, opreli sa o stôl a oči si išli vygúľať. 

Nemusím byť Einstein, aby som pochopil, že tam bude mierna jazyková bariéra, a preto ukazujem na mobile opekané rezance. Nasleduje podrobná štúdia, čo rezance na obrázku obsahujú a celý personál reštaurácie sa navzájom dohaduje, čo to asi je. Nakoniec kývnu hlavou, že zrobia.

Predtým nám donesú také dačo, čo vyzerá ako polievka. Tak ju s Maťom ako správni polievkári hneď natlačíme do seba. Chutí ako slabý kurací vývar.

V tom si všimnem, že na nás personál pozerá tak vydesene .... ako keby som práve robil striptíz. Ale veď čo, asi sú z nás unesení.

Prídu si pre polievkové taniere a donesú ďalšie. Tam už s Maťom šípime, že asi to nebude tak úplne polievka. Našťastie čoskoro donesú aj rezance, v asi tretinovom množstve ako tie, čo boli na obrázku. Za to sú ale extrémne pálivé. V miestnych horúčavách optimum.

Horko ťažko ich jem, keď Maťo navrhne, či si na to nenalejeme tú "polievku". Pozerám, že no dobre, ale to už chlapcov z nás podľa mňa vypne. Na moje prekvapenie sa ale tvária ihneď lepšie. Asi sme na druhýkrát prišli na to, ako sa to používa. Je to niečo ako voda vo Pho alebo Ramene. Rezance boli tou "pevnou" časťou.

Zaplatíme turistické asi dve eurá za jedného, pričom pán vrchný si prezerá bankovku pod každým možným uhlom. Páli ma kompletne celá huba. Nechcem si predstaviť, čo bude zajtra ráno na záchode, ale už som si zvykol. Proste tu "no spicy" asi znamená "udrb tým chilli poriadne".

Obrázok blogu

Medzitým nám Kačka píše, že dorazila na hotel. Mňa práve teraz reže, že tu nie je s nami, pretože máme pred sebou zjazd do údolia. Čo si budeme hovoriť, mladí chalani, skútre a takmer žiadne pravidlá na ceste. Smrdí to celkom prúserom. 

Na moje prekvapenie sa ale držíme celkom na uzde a postupne schádzame serpentínami s peknými výhľadmi smerom dole.

Obrázok blogu

Úspešne sa nám to podarí a dostávame sa pred niečo ako mýtnu bránu pod výjazdom z priesmyku. Autá tu stoja, no na motorkách môžeme len prejsť okolo. Je tu kopec kamiónov, medzi ktorými sa musíme predierať, prach z priľahlého kameňolomu fúka do očí a už by sme najradšej boli v sprche. A to nás ešte čaká minimálne hodina jazdy po monotónnej rovine..

Obrázok blogu

Aby toho nebolo málo, Maťo sa rozhodne spraviť divadlo všetkým okolitým ľudom. Tesne po tom, ako prejdem jedným spomaľovačom (rovnako dobre označený ako ten na fotke vyššie), počujem obrovskú ranu a zrazu ma Maťo predbieha. Po zemi. Stihnem iba zaregistrovať, že sa zastavil a asi nenarazil do oporných tyčí zvodidiel.

Hneď ako to ide sa otočím a smerujem späť. Maťo sa už spratáva zo zeme, tlačí motorku, autá stoja, kamióny neriešia a práve pri nás vychádzajú z kameňolomu a posielajú na nás kúdol prachu. Hlúpi Európania ...

Obrázok blogu

To, že sa dokázal sám pozbierať je pozitívne. Vyzerá to, že je celý, len nechal na asfalte dosť veľa kože. Stojíme ale na pražiacom slnku, a tak utekáme do tieňa. Ten nájdeme len v priestoroch kameňolomu. 

Tu už to je horšie, Maťovi sa zahmlieva pred očami a rany ho rozbolievajú. Na chvíľu si ľahne, zatiaľ čo ja mu podávam vodu a pripravujem niečo na ošetrenie rán. Vtom pribieha nejaký miestny rozbíjač kameňov a pozerá na nás ako šimpanz na banány. Všetkými silami sa mi snaží vysvetliť, kde je nemocnica. Aktuálne to nie je situácia, kedy by som chcel viesť rozhovor "rukami nohami". To jemu ale nedôjde. Tak sa nás pýta, odkiaľ sme a čo robíme v Myanmare. Trvá to ďalších pár minút, kým pochopí, že o spoznávanie aktuálne nemáme záujem. A tak ide ďalej rozbíjať veľké balvany na štrk. Ručne. Nespotený, napriek tomu, že je tu ako v peci.

Naša obľúbená bezbolestná dezinfekcia sa stane bolestnou, lebo hocičo na ranu dáme, tak to Maťa poriadne bolí. Našťastie sa už ukľudnil a zvláda ako tak fungovať. Zodral si aj dlane, takže nemôže poriadne držať ani riaditká. Len tak ich pridržiava prstami. 

Keďže máme len prehriatu vodu, rozhodnem sa za pár kilometrov zastaviť v obchodíku, kde vidím obrovské množstvo fliaš. No to sa môže iba mne stať, že práve teraz narazím na obchod výlučne s alkoholom. V juhovýchodnej Ázii, kde je obchod s alkoholom každých 50 kilometrov! Nakoniec nájdem hneď vedľa obchodík, kde kúpim celý balík vôd. Maťa celkom poteší, že sa napije a smerujeme na hotel.

Tam sa dostávame bez zásadných problémov a Maťova bolesť troška ustúpila. Len potom vošiel do sprchy ... rany má absolútne čierne kvôli prachu, ktorí pri páde zotrel z cesty. Odreté má aj priehlavky na nohách, keďže mal len šľapky. 

Najprv sme si mysleli, že si nevšimol spomaľovač, ktorý ho rozhodil. Neskôr zo záznamu vidíme, že to bolo inak. Pred spomaľovačom spanikáril, dostal šmyk a rozpleskol sa na cestu. Následky neboli pekné ...

Obrázok blogu

Keďže Maťo ledva chodí, na druhý deň zaraďujeme pohotovostne viac "statický" plán. Ráno sadneme na autobus a presunieme sa na Inle lake, kam to trvá asi 6 hodín. To by ma asi zabil, keby sa mal zase tlačiť s nejakou grgajúcou babkou alebo robiť rozvoz surovín, ako na ceste do Baganu, takže si na hotelovej recepcii zaisťujeme poriadny turistický autobus. Klimatizácia a kopu miesta na nohy. Tak predsa to tu poznajú.

Po ceste spoznávame Myanmar spoza okien autobusu, no stojí to aj tak za to. Vidíme, že vojenské aktivity tu ešte neskončili ...

Obrázok blogu

... ako sa v Myanmare recykluje odpad ...

Obrázok blogu

... ako sa býva na Myanmarskom vidieku ...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

... a že keď sa má asfaltovať, tak sa to spraví pekne ručne a nikto sa vás nepýta, či vám nie je teplo pri tom topiacom sa asfalte v štyridsiatkách. A ak máš dieťa, to zober tiež ...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

... ale užili sme si aj pekné výhľady ...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Úspešne sa dostaneme cez horský prejazd, až do chránenej, uzavretej ... vlastne ani jedno z toho, ale spoplatnenej oblasti Inle lake. Vstupné sa tu platí už na prístupovej ceste za vstup do samotnej oblasti. Je to asi dve eurá za osobu.

Autobus nás vyloží na autobusovej stanici, neposkytuje odvezenie priamo pred hotel ako niektoré autobusy, ktorými sme išli predtým. Doteraz neviem, od čoho to závisí. Na stanici sme už obletovaní "hello mistr", "taxi sir", "boat trip sir" a podobné. Iba jeden z nich má odvahu nás sledovať aj mimo stanice. Nakoniec nám nasilu dá jeho číslo na určite najlepší boat trip v meste a spokojný odchádza. 

Po najlacnejších a aj relatívne drahých ubytovaniach sme vyskúšali tentokrát taký stred - okolo 10 EUR za noc. Hotel má aj bazén, izba je relatívne veľká a majú 24/7 servis. Je to asi prvá krajina, kde to využívam, keďže si to môžem finančne dovoliť.

Jediným problémom tohto hotela je, že od 10h do 12h a od 14h do 16h nejde elektrina. Podobne ako na veľa miestach v okolí. Krajina vraj v aktuálnom období trpí nedostatkom elektrickej energie, pretože ju získava predovšetkým z vodných elektrární. Keďže vrcholí obdobie sucha a tepla, vody niet. Aj preto sme asi mali výpadky elektriny v Mandalay.

Skočíme na večeru, kde už sa mi úplne prehreje mozog. Vypýtam si "hot and sour chicken" a požiadam o "no spicy". Vraj to samozrejme nie je problém. Dopadlo to ako vždy, zhorela mi huba.

Obrázok blogu

Maťo už smeruje na izbu, no my s Kačkou sa ešte ideme prejsť po okolí. Všímame si v meste strašne veľa kaderníctiev. Na tom niečo musí byť, to proste musíme vyskúšať.

Ohúrené tety kaderníčky a dokonca jeden kaderník nás usadia do čakárne aj s televíziou, kde ide nejaká myanmarská blbosť. Za chvílu nás berú do nejakej zadnej miestnosti. Tam nám obidvom hlavy umyjú a vymasírujú. Už teraz som v siedmom nebi.

Následne nás preberá pán kaderník, ktorý sa ma pýta, ako to chcem. A ja že, vymysli niečo, mne je to jedno. Nesmelo mi odpovie, že ho nič nenapadá, a tak mu rukami nohami nejako ukážem, že chcem boky krátke a vrch dlhý. Prekvapivo sa mu to podarí celkom dobre. Podobne spokojná je aj Kačka.

Samozrejme nám vlasy ešte raz umyjú. Troška sme zlyhali, keď sme si nezistili cenu predtým, než prijmeme ich službu. To je vždy dôležitý krok k tomu, nenechať sa oklamať. Našťastie teta má dobrého ducha a za oboch zaplatíme asi 5 EUR. Asi aj toto je poriadne turistická cena, len sa bála si vypýtať viac, nech nerobíme scény.

Neviem, či to hovorí o ich dobrej, alebo zlej práci, ale Maťo si ani nevšimne, že sme sa ostrihali. Stále sa mu ťažko chodí a všetko ho bolí. Uvidíme, či zvládne zajtrajší výlet loďou.

Ďalšia časť: Jazero Inle ako príklad správnej miery turizmu (Myanmar 7/8)

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu