Jazero Inle, keď sa turizmus spojí s autenticitou (Myanmar 7/8)

Autor: Helmut Posch | 13.8.2019 o 8:14 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  380x

Predchádzajúce dni sme si užili mimo turistických oblastí. Do jednej z nich sa dnes vraciame - jazero Inle. Čo ponúka, že sem chodí po Bagane najviac turistov, či nás tu budú mať len za "chodiace peňaženky" a prečo sa zaľúbim.

Podľa pôvodného plánu sme sem vôbec nemali ísť. Dnes sme mali smerovať na motorkách na indické hranice. No keďže väčšina skupiny posledné dni nacvičovala breakdance pri jazde na motorke, nechceme to ďalej hrotiť. Navyše by sa nám asi uvarili zadky, teplo ako v pekle pokračuje.

Jazero Inle je 22 kilometrov dlhé, obklopené horami siahajúcimi do výšky 2000 m.n.m. a samo sa nachádza v asi 900 m.n.m. Tak turisticky známe je ale predovšetkým kvôli tradičným rybárom a všeobecne živote na ňom.

Už včera nám miestny "plťkár" skoro nanútil na stanici výlet na jazero. Odolali sme a nakoniec berieme výlet, ktorý ponúkajú na našom hoteli. Je síce o pár euro drahší, ale aspoň tam je ako taká istota, že nás niekto nedobehne.

Cestou na raňajky si všímam nejakého poriadne zvláštneho "domorodca" sedieť v tráve pred našim hotelom. Hrubé tepláky, mikina, prežúva betel a hrá sa na telefóne. Je tam, aj keď za asi hodinu a pol odchádzame z hotela. To nás ale na recepcii upozorňujú, že to je náš dnešný sprievodca. Prišiel nás počkať priamo pred hotel. Milý.

Kráčame s ním cez polku mesta, už umierame od tepla aj keď sme polonahí, ale on si nespotený kráča v mikine a teplákoch. Títo ľudia musia brať niečo tvrdé, na toto nemôže stačiť betel.

Zatiaľ čo on pripraví náš motorový čln s tromi sedačkami, my našťastie len sledujeme, ako miestne predavačky klobúkov otravujú turistov, ktorí sem prišli na aute. Ponúkajú im všetky možné typy a farby klobúkov. Čakám, kedy zaznie niečo ako "proste si dačo kúp, západniar!". Nás nechávajú na pokoji. Niet sa čo diviť, keď Maťo vyzerá ako keby mal lepru, Kačka je dobitá ako vojenská veteránka a ja tradične nahodený ako sedlák.

No ... Maťo sa po páde necíti dobre. Z chodidla má vďaka opuchu skôr lopatu a začína sa cítiť aj vyčerpaný. Len horko-ťažko dokráčal k lodeniciam. Ostávame pri našej taktike, dokým neumieraš, do nemocnice nejdeš.

Vyrážame s loďou dlhou asi 8 metrov a širokou ani nie meter. Zo začiatku sa nám zdá aj poriadne nestabilná a ja už pripravujem katastrofické scenáre, čo si dám do vreciek, nech to nestratím pri plávaní. 

Začíname poriadne "špinavo", okolo nás plávajú aj ryby hore bruškom. Domácim to nerobí problém, v zátoke perú prádlo a sú v nej až po krk.

Po kanáli postupne smerujeme až na jazero. Je to tu loď na loď a nechápem, ako ten náš domorodec môže žiadnu netrafiť. Medzičasom sa chcel asi nechať troška ofúknuť, a tak si dal dole klobúk. On má blond melír! Tak tento trend som sledoval aj ja asi v roku 2000.

Po ceste stretávame lode plné mníchov, ryže, zeleniny a občas aj turistov. Väčšina lodí ale pomáha v zabezpečení chodu mestečka. Od stravy, cez materiál na opravu budov až po odvoz na ceremónie do jednotlivých pagod.

Ešte väčšiu autentickosť tomu dávajú typickí miestni rybári. Sú ich desiatky, ak nie stovky. Najprv sa ako správny chlapec z mesta čudujem, prečo stoja na jednej nohe a močia si ju vo vode. To zase viem, že asi ryby nepriláka.

Potešujúce je, že tu nevidím za celý čas ani jedno zariadenie na masový lov.

Neskôr sa dozvedám, že tou "nohou vo vode", čo reálne je noha, ktorá drží pádlo, veslujú. V rukách držia väčšinou tradičné prútené koše, s ktorými zaujímavou metódou lovia ryby. Keď na hladine spozorujú bublinky, vložia kôš do vody. Potom malou kopijou ryby vystrašia a tie sa v panike chytia do siete na okraji koša. 

Keď už náhodou máte toho dosť, tak sa na túto tradičnú metódu vykašlete a idete na to silou. Proste plesknete po hladine pádlom a hádam dačo trafíte. Najlepšie si na hladine predstavovať svoju "obľúbenú" učiteľku, šéfa alebo politika. To mám priamo od vynálezcu tejto metódy!

Keďže tým som ja, lebo nič také (dúfam) neexistuje. Rybári si najprv kaprovité rybičky nadháňajú a až potom udierajú veslom po hladine. Asi by mali väčšiu úspešnosť ako ja. Jedine, že by som si tam predstavil napríklad ... no, nechceli by so mnou súťažiť!

Náš sprievodca prekvapivo vie ako tak po anglicky. Takže nám vie povedať, čo asi bude nasledovať ďalej a čo práve vidíme. Prípadne "make picture now" a to nie je v Myanmare úplne bežné. Ani ten "make picture now" ani tá angličtina.

Naša prvá zástavka je vo výrobni predmetov zo striebra. To sa získava predovšetkým v okolitých horách. Milá sprievodkyňa s peknou angličtinou nám ukáže každý krok v spracovaní striebra. Priamo pred našimi očami pracujú jej kolegovia a predvádzajú nám jednotlivé kroky. Pôsobí to celkom prirodzene. Až na ten pocit, že sa na nich pozeráme ako na nejaké pokémony. Neskôr si môžeme niečo kúpiť v ich obchodíku za európske ceny. 

Nepríjemná zástavka je pri jednej z miestnych pagod. Hneď po vystúpení sa k nám tlačia nejaké tetušky a strkajú nám do ruky kvety. Niekto z nás sa zmiluje, dá im nejaký ten kyat a kvetiny si necháme. Tie položíme pred ... no chcel som napísať, že oltár, ale skôr pred budhu. Ale toto je výnimočná pagoda, keďže tu sme budhu nenašli. Tak proste do stredu položíte tieto kvety. Koľkokrát sa dnes ešte predajú, len budha vie.

Našťastie ďalšia zastávka je už príjemnejšia. Teda ... Maťo tu usudzuje, že nezvláda stále nastupovať a vystupovať z člnu, čo nie je úplne triviálne a prosí nášho pol blond kapitána, nech ho hodí domov. Je tak úžasný, že to spraví a my sa zatiaľ môžeme pozrieť na dielňu, kde sa tká všetko od výmyslu sveta z lotosového kvetu a hodvábu.

Ak ste si mysleli, že hodváb je to najluxusnejšie, čo môžete dostať, tak ste na omyle. Výrobky z lotosového kvetu sú oveľa vzácnejšie.

Zväčša sú tu staré, drevené krosná s pedálmi. Tetušky v jednej miestnosti tkajú a v druhej miestnosti jednotlivé výtvory farbia. To, ako môžu niečo tkať pochopím, ale ako vydržia v tej smradľavej a prehriatej miestnosti farbiť jednotlivé výrobky? To je úplne sci-fi. Ja tam ledva nakuknem.

Troška sa tu cítim ako v KĽDR. Práve keď sme v dielni, tak je obedná pauza, takže nikto nepracuje. Aká náhoda! Na rozdiel od KĽDR ale vidím tetušky sedieť vedľa svojich strojov a vyjedať predovšetkým ryžu so zeleninou.

Samozrejme, aj tu sa nám snažia predať svoje výrobky. Obyčajná lotosová šatka ale stojí 80 EUR. No, tak to už ste prehnali, na to ani my západniari nemáme. 

Ostávajú nám už len posledné dve dielne. Jedna z nich je na cigary. Ak by sme mali nejako Barmu špecifikovať, tak je to krajina, kde muži nosia longyi (v mojom jazyku sukne) a ženy fajčia cigary. Tie sú tu oveľa obľúbenejšie ako cigarety. Osobne tabakové veci vôbec nemusím, ale tieto voňajú vynikajúco. Tabak je v kôpkach rozsypaný po celej miestnosti a tetušky z toho šúľajú cigary. 

Tieto cigáry ale nie sú žiadny brak pre stroskotancov. Je to ozajstný lokálny unikát. Listom na obal cigary nie je tabak, ale list z rastliny z okolitých vrchov. Miestni ho ručne zbierajú, lisujú, zahrievajú a neskôr výhodne predávajú. Vnútro cigary obsahuje z jednej tretiny tabak a zvyšok je kokosové vlákno s rôznymi príchuťami. Nakoniec sa vloží filter, ušúľaný z kukuričných listov a papiera.

Najväčšou zaujímavosťou je, že 99% ľudí si na prvýkrát zapáli na tejto cigare filter. Cigara sa vkladá do úst širšou stranou a zapaľuje sa užšia časť. 

Konečne obed! Ako inak ako priamo na jazere. Reštaurácia je postavená ako dom na tíkových stĺpoch.  Mne jedia oči. Dávam si aj polievku aj hlavné jedlo. Zas raz zabúdam, že miestne polievky sú viac-menej ako hlavné jedlá. Takže nevládzem dojesť ani samotnú polievku. Sladkokyslé (čítaj sladké ako sviňa) kura tlačím do seba pekne nasilu. Za kompletný obed dvaja nezaplatíme viac ako 10 EUR. Navyše bol chutný.

Celý čas sa mierne pohupujeme na vlnách jazera. Vlny vytvárajú člny, ktoré okolo nás jazdia.Občas turisti, no často sú to člny s jedlom, materiálom alebo rybári. Neraz okolo prejdú vyslovene malé deti, ktoré bezchybne ovládajú svoj čln. 

Všimli ste si to na tej fotke však? Vyzerá to, že bude pršať. Už máme máj a v tomto období začína v Myanmare monzúnové obdobie. A tak, jeden z prvých sa k nám práve ženie.

Už pri vchádzaní na člny si všimnem, že náš zlatý domorodec nám nachystal dáždniky. Očividne sa vyzná, za pár minút na nás vylievajú vedrá vody. On chudák len vo svojej mikinke, teplákoch a klobúčiku pádluje ďalej. Zatiaľ čo my sa krčíme pod dáždnikmi.

Našťastie to za pár minút ustane, vlastne ono ako keby vypli sprchu. V zlomku sekundy, proste koniec.

Zastavujeme na ďalšom mieste. Tentokrát je to obydlie, kde sú tzv. dlhokrké ženy. Tie miestne sú z kmeňa Kayan, ktorý bol už neraz hodnotený ako jeden z najexotickejších na svete. Zaujímavé sú tým, že si na krk nasadzujú ťažké železné obruče, čo vyzerá ako keby im to naťahovalo krk. 

Realita je ale menej príjemná. Zatláča im to kľúčne kosti a horné rebrá nižšie, čo im zmenšuje pľúca. Taktiež obruče nie sú tak úplne skutočné. Ide o mosadzný drôt. Ten si raz za čas zložia, aby si nasadili dlhší. Pri tejto procedúre nie je príjemný pohľad na ich krk a horné ramená. Okrem iného aj kvôli rozsiahlym krvným podliatinám. 

Táto tradícia vznikla tak, že iné kmene útočili na kmeň Kayan a unášali im ženy. Tie si dávali mosadzný drôt na krk, pretože vtedy ich nepriateľský kmeň nemal záujem uniesť. Postupom času sa z toho stala tradícia a aj móda. Dnes je to pre ženu z kmeňa Kayan tou najväčšou poctou a krásou. 

Počas vojenskej diktatúry v Myanmare utieklo pár rodín aj do Thajska, kde dnes slúžia ako turistická atrakcia. Pôvod majú ale tu, neďaleko jazera Inle.

Pre mňa je ale toto viac nechutné a podlé ako zaujímavé. Náš polo blond kapitán si začal s kamarátmi žuvať betel, keďže je zvyknutý, že tu turisti strávia viac času. No my nie, chlapče vstávaj, ideme ďalej.

Poslúchne a vyrážame cez tzv. plávajúce záhrady ďalej. Priamo na jazere sa tu pestujú uhorky, rajčiny, čili, ryža a množstvo kvetov všetkých druhov. Samozrejme nesmiem zabudnúť na betelové listy! Akože žiť bez ryže sa dá, ale bez betelu ...

Zastavujeme pri ďalšej pagode. Tentokrát ale nepretáčame očami, že "bože, ďalšia pagoda". Táto je veľmi špecifická svojim názvom, pagoda skáčucich mačiek. Áno, aj my očakávame, že tu uvidíme nejaké skáčuce mačky. Preto sa po dlhšom čase aj radi vyzúvame a tešíme sa dnu.

Pagoda je iná aj tým, že je celá z dreva. Jej vnútro sa skladá z jednej obrovskej haly, kde je rovnako všetko z dreva. Je tu veľmi málo ľudí, resp. to tak vyzerá, keďže hala je naozaj obrovská.

Na naše sklamanie tu ale žiadne mačky skákať nevidíme. Iba sa vychudnuté poflakujú okolo nás, prípadne si pochrapkávajú niekde v rohu. Neskôr zisťujem, že je to veľmi dobre.

Pred viac než 30 rokmi v tomto kláštore žil mních, ktorý mal mačky veľmi rád a vycvičil ich skákať cez obruč. Samozrejme s otvorením Myanmaru, vtedy ešte Barmy, pre zahraničných návštevníkov narástol záujem o túto "atrakciu". Každý chcel mať skákajúce mačky vtedy ešte vo foťáku, dnes by to už bolo na instagrame. 

Postupne turistov začalo pribúdať a tlak na mačky vzrastal. Museli skákať stále viac a častejšie. Keďže miestna komunita mníchov vedela, že pre mačky to už nie je radosť, ale trápenie, tak skákanie zakázali. Na JV Áziu absolútne nevídaný jav. Viete si predstaviť, že by niečo podobné spravili niekde na turistickom mieste v Thajsku?

Skúšame aj miestne záchody. Keďže sme v pagode bosí, tak ísť tak na záchod by bolo riziko hraničiace so smrťou. Mysleli aj na to a pred každým záchodom sú pripravené šľapky. Vďaka bohu za ne, vo vnútri bolo poriadne "živo".

Náš kapitán mal aspoň čas dožuvať betel z predchádzajúcej zástavky a teraz nás rýchlym tempom berie kanálom smerom južne od jazera. Podplávame aspoň dvadsať mostíkov, pričom loďou trafíme vždy krásne medzi pontóny. Je to presne na šírku našej lode. Na to, že je šofér zdrogovaný, tak fakt ide dobre.

Kanál miestni používajú hádam ako Indovia Gangu. Perú v ňom, umývajú čo potrebujú, od seba až po riad. Nekúpu sa tu len oni a ich deti, ale aj ich kravy.

Po asi 15 minútach prichádzame do dedinky Indein. Šéf našej lode nás posiela do dedinky, kde si nás už odchytávajú miestni. "Pagoda very far, aj tejk ju der on motorbajk" (vraj pagoda je veľmi ďaleko a zoberú nás tam na motorke). Troška nepremyslene hneď Kačku vysádzam druhému na motorku a ideme. 

Ísť sám na motorke som sa vôbec nebál. Tak, že sedel niekto za mnou sa dalo, aj keď som cítil zodpovednosť aj za jeho zdravie. Sedieť na motorke za miestnym domorodcom ... no, celkom mi lepilo. Našťastie mi povedal, že pôjde veľmi pomaly a tak aj bolo. Nebolo to ani také hrozné, ako som čakal.

Po ceste ideme aj okolo futbalového zápasu. Futbalisti o kopačkách možno nikdy nepočuli a hrajú bosí. Istotne ale nepočuli nikdy o štandardoch futbalového ihriska. Napríklad, že nemá byť dole kopcom.

Je to možno 5 minút a už nás z motoriek posielajú dole, že sme už tu. Celkom pekne nás dobehli a ľahko si zarobili pár kyatov. Úspešne s nimi vyjednám, že späť pôjdeme bez nich a odchádzajú mierne naštvaní. 

Nachádzame sa asi pred 1500 šánskymi pagodami. Aj keď sme už v Myanmare videli desiatky, ak nie stovky pagod, tieto sú iné. 

Šáni su obyvatelia štátu, v ktorom sa nachádzame (niečo ako provincia krajiny). Ich pagody sú nižšie ako tie tradičné, ale sú zaujímavé tým, že sú úzke s "dáždnikom" na vrchu. Vo väčšine z nich nájdeme sochu budhu. Možno si aj na fotke všimnete, ako na vás nejaké tie očká pozerajú.

Keďže všade v okolí sú len močariny, jazero alebo hory, tak miestni našli tento kúsok roviny, kde postavili stovky takýchto pagod. 

Samozrejme sa musíme pred vstupom do areálu vyzuť. Celkom striehnem, odkiaľ na mňa vyskočí nejaký had. Vykachličkovaná podlaha je celkom vyhriata, ale dá sa po nej chodiť. Najväčším paradoxom nám príde, že my tu "obetujeme svoje životy" chodením na boso, ale to, že tu parkuje motorka priamo v areáli, je úplne v pohode.

Cesta späť pešo je celkom v pohode. Prechádzame bambusovým lesom, takže ani slnko na nás nejak nepraží. Jedine Kačkin prst jej po páde troška sťažuje chôdzu. 

Vraciame sa späť kanálom až na jazero Inle a zastavujeme pri podobnom tíkovom moste, ako bol ten v Mandalay. Tento je síce o dosť nižší, no vedie celý ponad jazero a plávajúce záhrady. Za mňa má aj oveľa krajšie scenérie. Navyše sme tu takmer sami.

Je tu s nami len pár domácich. Medzi nimi traja riadne zbetelovaní chlapci, ktorí si s nami chcú spraviť fotku a majú z toho poriadnu srandu. Neskôr vidím niečo, čo by som v Myanmare nečakal. Jeden z chalanov pleskne okoloidúce dievča za zadok a tú to teda poriadne naštve. Možno to ešte ani nezažila. Nikto ale neskončil v kanáli a my odchádzame suchí na hotel.

Po príchode na hotel je Maťo živý. Síce nemá najlepšiu náladu, keďže mu pol dňa nešla elektrina a teda ani klimatizácia, ale tak aspoň aj na izbe troška nasával miestnu kultúru. Ako správni snobi si objednáme večeru na izbu a ideme poriadne unavení spať.

 

O jazere Inle som počul ako o najexotickejšom jazere sveta. Nebol som na veľa jazerách v exotických krajinách, ale pre mňa najexotickejším asi nebude. Miestni sú tu pripravení na to, že musia robiť veci pre turistov, tak, aby na nich zarobili. Nedá sa tu hovoriť o 100% autenticite, čo pre mňa exotika znamená.

Každopádne jazero Inle si drží svoju atmosféru, tradičné produkty, činnosti a aj ľudí. My sme tu boli troška mimo sezóny a zástupy turistov sme tu nestretali, čo sa nedá povedať o napr. plávajúcich trhoch v Bangkoku.

To isté sa dá povedať aj o turistoch ako "chodiacich" peňaženkách. Síce sú na niektorých miestach viac-menej európske ceny, čo je na myanmarské pomery poriadne veľa, nedá sa tu hovoriť o okrádaní turistov. Opäť s krásnym protikladom na plávajúce trhy.

Máte teda turistické zabezpečenie - kde sa najesť, anglicky hovoriacich ľudí a pripravené výlety. Na nich ale naozaj vidíte prirodzený chod miestnych ľudí. A práve preto je pre mňa toto jazero fantastickým príkladom, ako skĺbiť turizmus s čo najväčším zachovaním miestnej kultúry.

 

Ďalšia (posledná) časť: Moj prvý (ne)úspešný pokus stopovať (Myanmar 8/8)

 

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Threema je anonymná, ale prokurátori sú presvedčení, že správy sú od Kočnera

Policajti neprelomili šifrovanie, Tóth im odovzdal Kočnerov mobil.

Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.


Už ste čítali?