Ako nás ani mních nezachránil (Myanmar 8/8)

Autor: Helmut Posch | 29.8.2019 o 9:57 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1635x

Do Yangonu sa nám teda moc nechce a letíme odtiaľ domov až o dva dni. Hlavne preto ostávame po včerajšom výlete člnom ešte jeden deň na jazere Inle. Tentokrát sme sa ale rozhodli pre zážitky na súši. Pôjdeme stopom. Nevedno kam.

Ráno sa zobúdzame v najväčšom "meste" v oblasti - Nyaungshwe s tým, že Maťova noha je po páde stále viac KO. Začínam ju prezývať lopata, lebo nadobúda ozaj riadnych rozmerov. Je nám jasné, že to nie je tak úplne s kostolným poriadkom. No držíme dohodu: Do nemocnice, len ak budeš umierať ... a zatiaľ dýcha, takže pohoda.

Maťo ostáva na izbe a ja s Kačkou vyrážame. Len nevieme ešte kam. Ale určite na to budeme potrebovať skúter. Takže poď ho hľadať niekoho, kto nám vie toto želanie splniť. Spýtame sa tetušky na recepcii, tá nám dá mapu mesta a presne nám označí miesta, kde by sme si mohli skúter požičať. Jednoduchšie než sme si mysleli.

Po ceste  k požičovni narážame na trh, ktorý sme včera nestihli navštíviť. Už z 50 metrov cítim, že tam sa bude diať niečo mimo európskych štandardov. Samozrejme, surové ryby rozhádzané po zemi, sadajú na ne muchy a v miestnych štyridsiatkách "príjemne" zaváňajú. Keď si jednu z nich nejaký šťastlivec vyberie, naporcujú mu ju priamo na zemi. Nech tam cíti tú prírodu ... alebo aspoň betón.

Čo ma prekvapuje a zároveň neprekvapuje je, že nám nikto nič netlačí a nie sme pre nich chodiace peňaženky. Minimálne nám to nedávajú najavo. Niektorí zakričia "Hello" a uklonia sa, my im to s radosťou vraciame.

Oveľa lepšie ako mäso a vajcia vyzerá ovocie a zelenina. Od poriadne exotických kúskov až po tie najtradičnejšie. Neskôr to prerušujú voňavé sekcie s koreninami a čajom.

Čaj! To musím vyskúšať. Tetuška nám vie povedať len to, že je to čierny čaj. Nevadí, kupujem nejaký ten balík. Bohužiaľ doma ho veľmi rýchlo vyhadzujem. Väčší hnus som už dlhšie nepil.

Nemyslite si ale, že to je len taký potravinový trh. Nájdete tu všetko od surového mäsa, cez zeleninu, topánky, podprsenky, slipy, kývajúce mačky až po prezervatívy. Tie hádam spĺňajú viac štandardov ako miestna úschova mäsa. 

Radšej ale nič z toho netestujeme a smerujeme na miesto, kde by mali podľa mapky z recepcie požičiavať skútre. Nachádzame tu ale iba predajňu Honda. Keďže (zatiaľ) oligarcha nie som, kupovať si ich na jedenkrát nebudem. 

V tom ale zbadáme, ako si dvaja policajti dávajú doobednú kávu na rohu ulice v kaviarni ... uf, to bol honosný názov pre stánok s plastovými stoličkami. No ale to je kaviareň na miestny štýl. Napadne mi sa ich teda spýtať, či nám nevedia pomôcť. Po pár sekundách posunkovej reči pochopia, čo chcem, a začnú mi vysvetľovať, kam ísť. 

Pokračujeme teda podľa ich pokynov v jazyku pre hluchonemých američanov (pár zle vyslovených anglických slov + posunky), ale dostávame sa len k turistickému centru. Teraz neviem, či sme zle, alebo sme sa s tými policajtmi zle pochopili. Asi skôr to druhé.

Tetuška, turistická informátorka, nám oznamuje v celku prekvapivú vec. V tejto oblasti je ilegálne prenajímať skútre cudzincom. Tak fajn, ešte že ma tí policajti nepochopili. Vraj to tu ale niekto ilegálne robí, no vraj nevie kto (jasné, žiadne smsky ani tykanie čo, to už poznáme).

S  Kačkou hodíme bojovú poradu pri jednom "fresh lime" džúsiku a rozhodujeme sa dostať do jaskyne Pindaya. Čo je niečo ako pútnické miesto pre miestnych budhistov. Počas stáročí tu naukladali sošky Budhov, až jaskyňu úplne zaplnili.

To, že nám práve zlyhal plán so skútrami nám až tak nevadí. Skúsime ísť stopom. Veď v tejto krajine sú samí dobrí ľudia, tak hádam zastavia. Či?

Za pár kyatov sa necháme odviesť ťukťukom za mesto k pagode Shwe Yan Pyay. Tu môžeme začať so stopovaním.

Samozrejme pár slov k pagode! Výnimočne nie je taká istá ako milión iných a to predovšetkým po vzhľadovej stránke. Nie je to pozlátená budova z mramoru siahajúca do výšky, ale nízka a široká budova z tíkového dreva. Namiesto krásnej vysokej zlatej strechy jej vnútro kryjú iba hrdzavé plechy. A presne to sa k nej hodí.

Pagoda je postavená v štýle budhistických chrámov z feudálnej doby, no je "iba" 150 rokov stará. Vraj by mala byť aj natretá na červeno ... no asi pred tými 150 rokmi.

Zaujímavé sú aj veľké okná na stranách pagody. Sú vstupom do miestností, kde sa mohli (a možno ešte aj môžu) ukryť mladí chlapci pred nepriazňou nie len počasia, ale aj osudu. V pagode ich prichýlia a dajú im možnosť dať sa na duchovnú cestu. Aspoň im tak dajú šancu niečo so svojím životom začať robiť, keďže duchovní sú v Myanmare veľmi vážení členovia spoločnosti.

Sme tu úplne sami a presne tak to aj dopadne. Úplne nám vypadnú miestné zvyky a Kačka nakráča do pagody v šortkách pod zadok. Hádam mala predtým dobrú karmu. Vnútro je zaujímavé hlavne tým, že je tam sekcia, kam ženy nemôžu. A inak klasika, budha v strede a koberčeky.

Pri ceste sú dva stánky s "blbosťami", a tak si na pamiatku kúpim jednu z najdrahších magnetiek v mojom živote - asi 7 EUR. Tetuška ma dobre ošklbe ... no ja som si toho celý čas vedomý. Je mi jej ľúto a tak sa nechám. Často zjednávam alebo rovno posielam do zadku, ale dnes mám nejaké mäkké srdiečko. 

Posledne, keď som "stopoval" to nebolo úplne optimálne. Bolo to minulý rok v meste Isfahán v Iráne. Okradnutý, s črevami naruby, navyše sme museli za odvoz platiť a to poriadne veľa.

O tom som sa už ale posťažoval v blogoch Keď si myslíš, že ťa už nič neprekvapí a  Púšť, Izrael, ISIS a prostitúcia v Iráne.

Dúfam teda, že tentokrát to bude lepšie a dvihnem prst pri ceste. Kačka mi robí zátišie - čo nie je optimálne, keďže teraz ten kontrast znásobuje to, aký som škaredý a ako hlúpo sa tvárim.

Prechádza asi 10 áut a každý jeden vodič o nás prejaví záujem. Zakýva a ide ďalej.

Tak takto to nepôjde ... Kačkine krátke gate a hrudný kôš sa stávajú našou zbraňou a Kačka dvíha prst namiesto mňa. A hľa, zrazu každé jedno auto zastaví. Darmo, aj keď si budhista, tak stále si len muž (keďže ženu vodičku som v Myanmare asi ani nevidel).

Niektorí nemajú ani páru, čo od nich chceme, niektorí zasa ako keby spadli z Marsu a nechytajú sa ani na posunkovú reč (nie tú pre hluchonemých američanov, ale ešte všebecnejšiu). Úplný koniec tomu robí mních, ktorého Kačka stopne. Vytrhne mi telefón z ruky, používa ho pomaly lepšie ako ja a zvolá si na pomoc polku dediny.

Medzičasom sme už začali ukazovať, že chceme ísť len do dediny pár kilometrov odtiaľto, ktorá má v názve "old town", pretože realisticky, tá jaskyňa je takýmto štýlom strašne ďaleko. 

Babka, dedko, strýko, kominár, mäsiar, hospodár, starosta, taxikár, batoľa, krava, pes a mních nám radia, kde tá dedina asi tak je a nakoniec prídu na to, že nevedia. Posunkovú reč, že: "Ja vás budem navigovať, len ma tam zoberte," absolútne nechápu. Tak sa nejako pousmievame, ukloníme a zrazu tam ostávame len s taxikárom.

"Sir, aj ken get ju dere, číp" (vraj nás tam lacno dostane). Stačí mu jedno usmiatie a pochopí, že to s nami nepôjde. Možno počul, ako ma ošklbala tetuška magnetkárka, a tak sa už ani nesnaží.

Prechádzame na druhú stranu cesty, nech sa ho zbavíme na dobro a vzdávame to. Proste toto stopom nedáme. Problém je ale to, že sme asi 5 kilometrov vzdialení od nášho mestečka, kde bývame. Celých 5 kilometrov po pražiacom slnku. OK, stop bude musieť ísť aspoň späť.

Prekvapivo po pár odkývaniach nám zastavuje niečo ako pickup, na ktorého korbe sme už neraz videli jazdiť Myanmarcov. Mladý chalan nám ukáže, že si máme naskočiť a už nám prefukuje ofiny. Úspešne nás dovezie do mesta a my sa na pol sklamaní ideme zbaliť, lebo večer odchádzame do Yangonu.

Večer pre nás prichádza vyslovene "shuttle". Nie je to síce klimatizovaný mikrobus, ale traktor s vlečkou. Síce, možno to nebol traktor, ale kosačka prerobená na traktor. Maťo nie len, že sa skoro do vlečky nezmestí, ale všetko ho pri nastupovaní bolí. 

Zastavujeme sa ešte na druhom hoteli, kde pristupuje španielský pár. Ich angličtina je v celku "španielska", no hneď sa zaujímajú o Maťovu nohu. Dostaneme odporúčanie, že naozaj by sme s tým mali ísť do nemocnice, lebo to je zapálené. Pche, nás poučovať ... no a potom povedala, že je lekárka a že vidí, že to je zlé. Zrazu sa karta zľahčovania situácie obracia.

Maťo od nich dostane antibiotika, dezinfekciu a rady, čo robiť, ak by sa to zhoršilo. Opäť sa mi potvrdilo, že na cestách ľudí, ktorí vám nepomôžu stretnete len málo. 

Autobus zase raz mešká asi hodinu, no je poriadne pohodlný, a tak mu to odpúšťame. Aspoň že nás nechali na neho čakať v niečom ako kancelárii autobusovej spoločnosti - rozumej garáž s plastovými stoličkami, a nemuseli sme sa niekde krčiť na ulici aj so všetkými vecami. Na druhý deň ráno nás autobus vyloží v Yangone. My pokračujeme letecky do Bangkoku a následne Viedne. Hej, riadny kultúrny šok.

 

Maťo nakoniec na domáce Kramáre s nohou ísť musel. Pán Mäsiar - aké vhodné meno pre chirurga, mu ranu otvoril, vyčistil a nasadil iné antibiotiká. Noha bola za pár dní ako nová.

S Myanmarom sa lúčime s fantastickými zážitkami, novými pohľadmi na svet, ale aj sklamaním, že sme sa kvôli jazykovej bariére nedokázali dostať k miestnym bližšie. Síce sa usmievali, chceli pomôcť, no dozvedieť sa viac je ťažké. Je to presný opak Iránu, kde vám ľudia chcú povedať svoje príbehy sami, radi sa rozprávajú na ťažké témy a často pekne po anglicky.

O to viac nás to ale prinútilo sa nad niektorými vecami zamýšľať, keďže sme odôvodnenia a vysvetlenia nedostali priamo na tácke. Každý z nás si tak odnáša svoj vlastný pohľad.

 

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Črtá sa druhá vlna korony. Ako ju zvládnuť? (otázky a odpovede)

V stredu stúpol počet nakazených najviac od apríla.

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.


Už ste čítali?