reklama

Takto som sa nechal napáliť v Marrákeši a ty sa tomu vyhni

Marrakéš, africké mesto, do ktorého sa vieš dostať asi najlacnejšie a najľahšie zo všetkých. Známe je hlavne trhmi s čajovými sadami, obrazmi a keramikou. Aby si o svoje pripravené peniaze neprišiel, musíš si dávať pozor. Načo?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Preber sa, tu nie si v Európe, tu logika neplatí

Aby si sa nepozabudol, že už nie si v Európe, jeden pekný trik si na teba miestni taxikári pripravili hneď na letisku.

Po východe z letiska nám udiera do očí veľká, žltá tabuľa hovoriaca, že taxík do centra stojí 70 dirhamov. Vravím si, super tip, aspoň sa viem o niečo oprieť pri zjednávaní - čo je v Maroku úplne bežné. A tak nacupitáme k parkovisku, kde si nás už odchytáva miestny taxikársky pasák. Chvíľu sa o nás jednotliví taxikári trhajú, ale po pár sekundách dohadov máme svojho vyvoleného, ktorého pasák vybral.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dôležitá vec - dohodni sa na cene vždy predtým, než nasadneš do auta. Pýtam sa ho, za koľko nás zoberie na autobusovú stanicu. Skoro vôbec nevie po anglicky (resp. sa tak tvári), a tak to skúšame s kamarátovou francúžštinou. Vraj platí fixná cena a máme sa ponáhľať, lebo autobus nám ide o 19 a už je 18:30. 

A tak sadáme do auta s tým, že mi to začne vŕtať v hlave a diskutujeme, či povedal po francúzsky to číslo "70" ako bolo uvedné na tabuli, alebo len "fixná cena". Keďže číslovku sme nezachytili, tlačíme ho povedať presnú sumu.

Zrazu angličtina nie je až taký problém. "Fixná cena je 220 dirhamov," vypadne z neho. Na to na neho obidvaja vyhrkneme, že fixná cena bola napísaná 70. Na to povie, že áno, ale to je taxík do centra a nie na autobusovú stanicu a cena je iná. To by dávalo zmysel, že?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Len problém je, že tá autobusová stanica je asi v polovici cesty do centra mesta. Takýto argument nezafunguje a vraj "ju ken tolk tu polis" a teda, že keď sa nám nepáči, máme ísť za políciou, čo je samozrejme v takejto krajine a situácii nonsens. Navyše už sedíme v aute a rozbiehame sa.

Neskôr zisťujeme, že aj ten autobus o 19 bol trik a ide o 20 ako sme si pôvodne našli na internete. No taxikár nám tvrdil, že tu nič nefunguje tak ako je na internete a že istotne ide o 19. 

Takže ak budete pokračovať z letiska v Marrakéši autobusom ďalej, dajte bacha. Nech sa polovicu cesty autobusom nemusíte držať za hlavu, že ste sa nehali dobehnúť ako ja. Našťastie mi "lokálne jedlo" z McDonaldu troška stlmilo smútok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: Nomad Revelations)

Ja nie som sprievodca, chcem vám len pomôcť

Už sa nejakú tu chvíľu túlame po Medine Marrakéšu, čo je jeho absolútne centrum. Je to vlastne jeden obrovský trh so všetkým od výmyslu sveta. Teplo, piesok, ťažký vzduch, veľa ľudí, ešte viac predavačov a miešajúce sa smrady výkalov s vôňami byliniek. Pomaly z neho chceme vyjsť úzkymi uličkami.

Sme mierne stratení, a tak pozeráme jedným okom do telefónu a druhým pod nohy. V tom nás na jednej z križovatiek osloví dobre chovaný muž v strednom veku, s cigaretou v ústach. Vraj či niečo hľadáme, že nám môže poradiť. Ukážeme mu miesto, kam chceme smerovať a na to nám povie, že tadeto sa tam určite nedostaneme, lebo je to tam slepé. Vraj nám cestu ukáže, že sa nemusíme báť, že nie je žiadny sprievodca, len nám chce pomôcť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedna retardácia, s ktorou som sa narodil je, že vždy sa poučím až na vlastnej chybe a nie na cudzej, keďže ma na toto špeciálne upozorňovali. Tak mu dávame šancu a ideme za ním.

Už kráčame aj 3 minúty a stále sa ani nepribližujeme tomu, kam by sme sa chceli dostať. Mne to začne už byť podozrivé, a tak zakričím na pupkatého frajera, že sme si to rozmysleli, ďakujeme a ideme inam. Vraj tam nič nie je a máme ísť radšej za ním. Na to mu hovorím, že je to v pohode, že tam nič nie je, dík a dovi. 

Pristúpi ku mne na desať centimetrov, založí, že "daj mi peniaze" a vyfúkne na mňa dym z jeho hnusnej cigarety. Pousmejem sa na neho, že za čo, veď nie je sprievodca len nám chcel pomôcť. Vraj či chcem mať problém, na to sa ho pýtam, aký by mi on už len mohol spraviť problém. Súbežne s tým som si už troška dal do gatí. 

V tom si ale už všímam celkom pozorné pohľady okolitých predavačov. Rozhodne sa upierajú na mňa a nie na neho. Nepomáha mi ani to, že sa tu vôbec neorientujem a mám pocit, že jeho slovo by v prípade akejkoľvek potýčky malo oveľa väčšiu váhu.

Radšej teda ustúpim a siahnem do vrecka, kde nosím zhužvané peniaze. Tučko si ešte začne diktovať, že nechce mince ale bankovky. Tak mu dám najmenšiu a najviac roztrhanú, ktorú mám a vypadne. Bohvie, kam by nás zatiahol, keby sme sa nechali ďalej viesť.

Poučenie? Pouč sa z mojej chyby a v Marrakéši nikomu never, že ti chce len tak pomôcť. Nie sme v Iráne.

Oáza pokoja od rušného trhu, reštaurácia na streche
Oáza pokoja od rušného trhu, reštaurácia na streche 

Najprv kamarát, potom nátlak a následne díler

A tak podobne to bolo aj v tomto prípade. Z ničoho nič nás oslovuje chalan v našom veku a spúšťa small talk, odkiaľ sme a čo tam robíme. Vraj chce, aby sme sa tu cítili dobre a vitajte v Maroku. Vraj nám ukáže niečo super v jeho obchodíku. Tak mu dám šancu a zavedie nás do asi najmenšieho výklenku, čo som na tomto trhu videl.

Najprv nám katastroficky zahrá na gitare a následne nám ponúka aj bicie. Ako hudobnému barbarovi mi prišlo, že to vyzerá ako keby si to vyrobil z nejakých dosák čo ostali po spadnutom dome po vojne v Sýrii a teraz to predáva ako nejakú šupu.

A tak slušne odmietneme a chceme odísť. Asi trikrát za sebou sa nás pýta, čo hľadáme, čo by sme chceli kúpiť a dostáva od nás len odpoveď, že sami nevieme. V tom prichádza nejaký starý foter - asi jeho tatko a spúšťa na nás tie isté otázky, čo tu chceme kúpiť. Navyše nám stojí v ceste vo východe. Tvári sa ako keby som mu len oxidoval v obchode a nemám tam čo robiť, pričom ma tam pomaly za ruku doviedol jeho kolega pseudogitarista. 

Pravdepodobne očakáva, že sa zľaknem a poviem, že napríklad chcem kúpiť gitaru zbúchanú z dreva z kuchynskej linky alebo čo. To sa im nepodarí a prederieme sa von. Na poslednú chvíľu, keď je tatko už ďalej, ma pseudogitarista pri odchode chytá za rameno a pošepká mi, "a hašiš nechceš?"

Nie je v tom ale sám. Veľmi podobná situácia sa nám stáva priamo pred naším hotelom. Tiež mladý muž ma chytá za ramená a spúšťa small talk. Hovorí nám, že sa volá Abdul, že tu má hotel a nech sa ideme pozrieť, prípadne sa môžeme ubytovať. Mám sto chutí mu povedať, že ešte asi nevidel hotel, keď túto ruinu predáva ako hotel. Navyše sa obávam, že by tam na nás mal priestor tlačiť, presne ako starý foter vo výklenku.

Keď vstrebe, že my už máme hneď vedľa hotel zajednaný a že naozaj sa nechceme ísť pozrieť, keď sme ho 10-krát odmietli, tak ide na vec priamo. "A čo nejaká zábava? Hašiš nechcete? Alebo ... " a utrie si nos. To už sa začínam baviť a znova ho odmietame. 

Ale vraj sa môžeme na neho hocikedy obrátiť a nejaké podobné drísty. Až si asi všimne, že z neho máme už len srandu, tak sa s nami lúči a spýta sa nás, že či vieme ako sa volá, keď ho budeme chcieť nájsť. Ani jeden z nás netuší lebo je nám to úplne u ... Našťastie to zoberie športovo, zasmejeme sa na tom a odídeme.

Každopádne, na uliciach Marrakéšu to hašišom len tak sviští.

Ulička pod našimi oknami, kde sme mohli dostať '5 gramov bieleho'
Ulička pod našimi oknami, kde sme mohli dostať '5 gramov bieleho'  

Ty máš peniaze, takže aj kľúče od miešačky

Keď vstupuješ na trh, nesmieš zabudnúť na jednu vec. Ty si tu ten, čo má v rukách nejakú hodnotu - peniaze, ktorú zúfalo chcú miestni predavači. A s týmto počítaj pri zjednávaní. Zabudni na hrdosť alebo úctu, toto je africký pouličný biznis.

Jeden príklad mám z kupovania tanieriku k čajovej sade. V jednom obchode, ktorý mal výnimočne cenovky a nezjednávalo sa tam, som videl úplne nový, zabalený tanierik za 90 dirhamov. Nezobral som ho, lebo som si ho nechal ako "zálohu", ak nenájdem nič, čo by ma viac oslovilo alebo bolo lacnejšie. 

Neskôr som v jednom maličkom obchode zazrel založený za milión ďalšími vecami zaprášený a mierne poobíjaný tanierik. Mal pre mňa čaro toho miesta, a preto som sa spýtal na cenu.

500 dirhamov. Mňa ovalilo a okamžite som predavačovi povedal, že to je moc veľa a dovi. To som nechcel zjednávať, ale že fakt kašlem na to. No on ma chytil za ruku, že sa nejako dohodneme. Tak mu hovorím, že za neho dám maximálne 50. Na to prevrátil očami a tváril sa ako najväčší chudáčik.

Postupne začal znižovať cenu, len bol v značnej nevýhode. Ja som bol vnútorne nastavený tak, že ho kúpiť nechcem. Takže sme sa nakoniec dostali do situácie, že ja mu ponúkam cenu 80 a on mne 150. Vraj to je jeho finálna cena. Tak som ho pozdravil a odchádzam.

"Dobre, dobre, za 80 je tvoj". A tak mám tanierik o 10 dirhamov lacnejší a pre mňa aj krajší ako ten v obchode s cenovkami.

Týmto celým som chcel povedať, že oni nemajú nejakú hrdosť, že ponúkol som mu to za 500, tak nemôžem mu to dať za 80, veď budem vyzerať ako idiot. Nie, za pár dirhamov by aj vlastnú mamku zarezali.

Ani keď ti ponúknu extrémnu sumu za niečo, neber to tak, že ti je blbé ponúknuť oveľa menej. Oni už stratili hrdosť dávno, takže nemáš čo stratiť. 

Takže, keď ty to, čo oni tak veľmi chcú - peniaze, máš, využi to a nenechaj sa dostať do úzkych. Teraz máš navrch ty.

Milujem Slovinsko! Sú odtiaľ fantastickí ľudia!

Tak toto sa ti môže stať kľudne 5-krát za hodinu. Typická situácia, kedy si to ja pamätám je, keď sme asi o 4 ráno kráčali centrom Marrakéšu k nášmu dohodnutému odvozu na letisko.

Pribehol k nám nejaký náhodný pouličník a začal sa nás po anglicky pýtať, odkiaľ sme. "From Slovakia" (zo Slovenska). Chudák, Slovakia v živote nepočul a tak povie, že miluje Slovinsko, lebo sú odtiaľ fantastickí ľudia. Taxikárovi povie, aby nás bezpečne odviezol, že má dobrých pasažierov.

Milé, dokým od teba nezačne žobrať peniaze, lebo ste pre neho len chodiaca peňaženka a môže sa na celé Slovinsko zvysoka vykašlať. Toto isté sa môže stať v akejkoľvek situácii.

Takže ak vám niekto bude hovoriť, že Slov(e/i)nsko je super, tak môžete tušiť, že je to len namotávacia formulka a tá osoba je poriadne zúfalá. Drvivá väčšina z nich o Slovensku nikdy nepočula.

Ja už som na toto mierne alergický a s týmto u mňa ani raz nikto nepochodil.

Obrázok blogu

V Marrakéši na teba čaká aj ďalších mnoho potenciálnych trikov. Ako napríklad žobranie na ulici s tým, že pri sebe máte po anglicky napísané, že ste utiekli pred vojnou zo Sýrie. Alebo predávanie papierových vreckoviek na invalidnom vozíku.

Na toto sa treba mentálne pripraviť.

Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu