Mesto bordelu a fantastického čaju - Kutaisi (GE & ARM 1/6)

Autor: Helmut Posch | 11.11.2019 o 9:46 | (upravené 2.12.2019 o 8:01) Karma článku: 10,05 | Prečítané:  6468x

Rozmýšľali ste nad tým, čo by ste mohli robiť, keby ste šmarili s prácou? Napríklad zobrať sa do mesta, kde je každá druhá budova opustená, cesty vyfrézované až na zeminu (okrem kanálov) a začať tam pestovať čaj? Prečo nie?

Áno, aj takto niekto rozmýšľa a my sme si ich čajovú plantáž vybrali ako prvú zástavku na našej ceste Gruzínskom.

Gruzínsko je kaukazská republika, ktorá vznikla po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 a je veľmi špecifická čo sa týka obyvateľov a kultúry. Nie je zásadne etnicky a kultúrne príbuzná ani s jednou veľkou krajinou, ktorá ju obklopuje. Teda s Rusmi, Peržanmi ani Turkami. Krásnym príkladom je gruzínčina, ktorá nie je príbuzná so žiadnym jazykom v okolí. Má aj absolútne unikátnu abecedu voči všetkým majoritným jazykom nie len v oblasti, ale aj vo svete.

Dlhodobo ju trápi konflikt s Ruskom, ktoré sa snaží udržať si vplyv v krajine a to pomocou existujúcich separatistických republík na hraniciach. Aj tak ale extrémne veľa Gruzíncov vie po rusky. Každopádne, proruské smerovanie by som na ulici neukazoval (otestované, no o tom neskôr).

My letíme priamo do Kutaisi, kde nás víta moderné letisko a trvá to len pár minút, kým mi teta pohraničiarka dá pečiatku do pasu a použije už tradičné: "Welkom, maj frend!" SIMka s 20GB za pár eur je pre nás, deti mesta, vykúpením.

Horšie to je s bankomatom. Vlastne bankomat je v pohode, len problém je, že ideme platiť v hotovosti požičovni auta celý prenájom v miestnej mene - lari. Potrebujeme teda bankomat poriadne vyžmýkať. Ten pre to nemá pochopenie, tak striedame niekoľko kariet a aj bankomatov. Nakoniec sa to podarí, aj keď jeden bankomat ostal kvôli nám asi bez peňazí. Našťastie na seba narazíme s človekom z požičovne a môžem mu odovzdať takmer 3000 GEL (1000 USD) v keši pred tým, než ma okradnú. Doba kešu tu ešte frčí.

Veľa za požičanie auta, čo? Nepožičali sme si žiadnu limuzínu, ale SUV. Najprv sme si mysleli, že len kvôli niekoľkým off-road výletom. Neskôr sme ale zistili, že kvôli tým pár on-road chvíľam by sa nám normálne auto aj tak neoplatilo brať. Požičaný Renault Duster má slabých 7-tisíc kilometrov, no vyzerá ako po 70-tisíc. Niečo mi napovedá, že tu bude každý kilometer ťažký.

Hej, uhádol som. Len vyjdeme z letiska a už sme pomaly vytlačení do jarku, keď sa musíme uhýbať predbiehajúcim autám v protismere. Nie vždy sa stíham uhýbať, keďže nie som zvyknutý s takýmto niečim rátať, a tak mi oprotiidúci dávajú nevôľu najavo trúbením.

Veľmi podobne ako v Thajsku, Iráne alebo aj Myanmare, tu je auto spotrebný materiál. Všade pri cestách sú polovraky áut, ktoré asi čakajú na rozkradnutie alebo ja neviem čo. Nenájdete neobité auto a vlastne ani to naše po tých "gruzínskych 7-tisíc kilometrov" nie je neobité.

Reálne tomu pochopím až pri príjazde do mesta Kutaisi. Začína to absolútne vyfrézovanými cestami až na zeminu, z ktorej trčia len kanále. Aby toho nebolo málo, je po daždi, takže každá kaluž má potenciál odtrhnúť koleso na našom "takmer" novom Dusterovi.

Keďže "cesty" tu vyzerajú ako po vojne, podobne sa správajú aj vodiči. Jazda v protismere, trúbenie a vytláčanie áut z ich pruhu za účelom získania toho pruhu pre seba, tu je nutná výbava vodiča. A tak som si musel zvyknúť aj ja, inak by sme sa nikam nedostali.

Miestna jazda mi oveľa viac pripomína tú v Maroku alebo Iráne ako v Mjanmare. V Mjanmare sa síce jazdí na debila, ale nie je to agresívna ani nebezpečná jazda ako v Maroku, Iráne alebo práve Gruzínsku.

Vonku je pod mrakom, každý druhý dom vyzerá ako keby sme jazdili po Pripjati a všade sú hnusné poloskapaté továrne. Sem by som s depresiou nechodil.

Ako tradične, sme z toho všetkého hladní. Miestne menu berieme ako prezentáciu miestneho písma a na naše prekvapenie nám neskôr prinesú aj anglické menu. 

Tu sa prvýkrát oboznámime s tradičným khachapuri (čítaj kačapuri). Má to tvar pizze, je to väčšinou plnené syrom a ak nie, ten syr je minimálne na ceste (akože zhora položený, nie že ide autobusom). Na to, ako sucho to vyzeralo, to bolo veľmi šťavnaté a chutné. Pre mňa táto "ruská pizza" fakt stojí za to.

Nie len pizza mi tu pripomína Rusko ako ho poznám z videí, ale taktiež starší pupkatý pán, ktorého zastavila polícia. Rozpúta sa medzi nimi taká hádka, že všetci vychádzajú do okien. U nás by už dávno mal putá, tu sa hádajú ďalej.

Nie náhodou tretie najväčšie mesto Gruzínska vyzerá tak, ako vyzerá. 25 rokov dozadu išlo o jedno z najväčších industriálnych centier krajiny. Produkovali tu všetko od tehiel až po kamióny. Po páde Sovietskeho zväzu a opätovnom získaní nezávislosti v roku 1991 v krajine nastal aj za pomoci množstva ozbrojených konfliktov ekonomický kolaps. Kutaisi, niekedy plné prosperujúcich tovární, sa stalo chudobným mestom s kopou opustených industriálnych budov. Bohužiaľ, doteraz sa z toho úplne nespamätalo.  

No, a tu si chcete oddýchnuť od práce v korporáte a začať pestovať čaj?

Áno! A nie napriek tomu všetkému, ale vďaka tomu všetkému. Stačí sa na to pozrieť z inej strany, presne ako to urobila skupina mladých ľudí z Estónska.

Práve čaj bol jednou z najvzácnejších komodít Gruzínska do pádu Sovietskeho zväzu. V najlepších časoch sa vypestovalo a predalo okolo 150-tisíc ton čaju, čo predstavovalo 95% spotreby Sovietskeho zväzu. 

Produkcia čaju nie je ale niečo, čo by sem priniesli Sovieti. Už v roku 1845 boli založené prvé čajové plantáže v Gruzínsku. Vďaka subtropickej klíme, chladným nociam a zimám je tu optimálne prostredie pre rozkvet čajovníkov v lete a ich prirodzené zotavenie v zime. To vedeli aj gruzínski vedci, keď vyrazili do Číny, aby sa niečo naučili o pestovaní čaju. Vrátili sa ale s jedným chlapíkom naviac, ktorý sa volal Lao Jin Lao. Nie že by ho uniesli alebo kúpili na čiernom trhu, zaplatili si jeho služby, aby im pomohol s rozbehnutím pestovania čaju v Gruzínsku.

Očividne čínsky dozor robil dobrú prácu, keďže v roku 1900 vyhral jeden z gruzínskych čajov zlatú medailu na celosvetovej konferencii v Paríži.

Následne, predovšetkým kvôli svetovým vojnám, zažil gruzínsky čaj veľa pádov a vzostupov. Najväčšie investície zažil ale až po vstupe do Sovietskeho zväzu a to práve od Moskvy, ktorá si následne aj diktovala podmienky produkcie. Z malej produkcie prevažne bio čaju vysokej kvality sa tak pomaly stala masová produkcia nízkej kvality čaju za použitia rôznych skratiek pri jeho pestovaní a spracovaní. Len aby uspokojila sovietsky trh sovietskym čajom.

A sme späť, rok 1991, pád Sovietskeho zväzu, úpadok priemyslu v celej krajine a pár rokov na to aj absolútny kolaps produkcie čaju. Dodnes veľké množstvo z kedysi čajových plantáží iba obžierajú kravy a zarastá papraď.  

Práve tieto opustené plantáže si vyhliadla skupina Estóncov, ktorí sa ich rozhodli oživiť. Nie kvôli tomu, aby na tom zarobili, ale hlavne kvôli tomu, že si chceli oddýchnuť od práce v korporátoch. Chceli robiť niečo "rukami", niečo, čo je unikátne a postaví ich to pred väčšie výzvy. Ako sa im to darí, sme sa rozhodli ísť pozrieť priamo do ich "čajového domčeka" a na ich plantáž.

Je to asi pol hodinu od Kutaisi, cestami necestami a predovšetkým slalomom pomedzi kravy. Nečudo, keby som ja každý deň zožral toľko čaju, tiež by mi šibalo.

Netrvá to dlho, kým zaparkujeme pri domčeku na konci dediny. Víta nás Hanna s Máriom a ich malým dieťaťom. Nie len oni sa ale starajú o túto "čajovú farmu", ako sa radi nazývajú. Dokopy je ich 7. Nikto z nich predtým nemal žiadne väčšie vedomosti o čaji a už vôbec nie o jeho pestovaní. 

Sprevádza nás Hanna po domčeku, ktorý je celý v rekonštrukcii. Naozaj sa využívajú len tri miestnosti. Malá hala, kde prebieha spracovanie čaju, kancelária, kde sa čaj balí a expeduje, a malý sklad. 

"Keď sme začínali, vôbec som netušila, že zelený a čierny čaj sú z tej istej rastliny," priznáva nevedomosť Hanna, keď sa pýta do akej úrovne detailu nás čaj zaujíma.

Prvý impulz na oživenie čajovej plantáže bol, keď sa dozvedeli o programe gruzínskej vlády, ktorá finančne podporí záujemcov o takéto aktivity. Na to si ale potrebovali najprv vytipovať nejakú opustenú plantáž. Samozrejme ale žiadna databáza čajových plantáži nikde neexistovala. Okrem pár tipov od domácich a úradov, ktoré neboli moc prínosné, dostali fantastický nápad. Hľadať plantáže pomocou satelitných snímkov na Google mapách.

Čajové sady sa dajú spoznať vďaka sadeniu do "riadkov". Po pár týždňoch "googlenia" a jazdenia pomedzi kravy po Gruzínsku našli dve plantáže, ktoré sú schopné sa relatívne rýchlo vzchopiť. To sú práve tie, kde sa teraz nachádzame, kúsok od Kutaisi.

Po niekoľkých mesiacoch byrokracie a základnej rehabilitácii už majú malú produkciu bio čaju tak, aby si pokryli náklady. Čaj je zásadne bez použitia pesticídov a zbieraný ručne.

Hanna nám postupne ukazuje jednotlivé zariadenia a predmety, ktoré na každú fázu spracovania potrebujú. Napríklad pri prvotnom sušení ide iba o bambusové sieťky, no na záverečnú fázu spracovania sa používa stroj veľký ako osobné auto. Na väčšine z nich sú čínske znaky, keďže všetky stroje pochádzajú z Číny. Postupne sú ale prelepované angličtinou (teda aspoň tie, ktoré vedia, čo znamenajú).

"Veľa o spracovaní nás naučil hlavne pestovateľ čaju z Nepálu, ktorý nás prišiel navštíviť. Našli sme ho cez internet. Za hodinu sme sa naučili toľko, čo z kníh a internetu za týždeň," odpovedá Hanna na to, ako sa naučili spracovávať čaj, keďže je to veda, podobne ako s vínom alebo kávou.

Vonku ale prestalo pršať, a tak sa môžeme vydať na plantáž. Opäť pomedzi kravy. Tentokrát sa musím držať Mária, ktorý už čo to z gruzínskych vodičských móresov pochytil a pre mňa a Daciu to sú malé preteky. Nehovoriac o náhodne sa vyskytujúcich vyfrézovaných úsekoch. Našťastie zabočíme na nespevnenú cestu a tam sa už rýchlo ísť nedá. Do 10 minút zastavujeme pred plantážou.

Ak by som toto miesto mal nejako opísať, tak je to neskutočný kľud. Tak, ako si pamätám Liptov, keď som bol malý, tak presne to sa nachádza tu. Počujeme len mučiace kravy, vidíme okolo kopce, lesy a pri kolenách nám rastú malé, pol metrové čajové kríky (fajn, tie na Liptove nikdy neboli). Čaj mi sem dokonale zapadá. Našťastie je proti čajožrútom chránený plotom.

"Tento úsek je už kompletne zrehabilitovaný a tieto čajovníky oberáme. Teraz je tu celkom príjemne, ale počas teplých dní sa tú nedá vydržať viac ako pár hodín," ukazuje nám Hanna čajovníky najbližšie k ceste.

Ako prechádzame plantážou, všímame si, že nie každý čajovník je rovnaký. Je to preto, lebo pochádzajú z rôznych kultivarov - odrôd. Líšia sa napr. výškou alebo farbou. Keďže v Gruzínsku nerástol čaj prirodzene, bol sem donesený a to vo viacerých kultivaroch, napr. čínskom alebo kambodžskom. Hanna sama priznáva, že možno sú tam aj iné, ale natoľko sa do toho nerozumie nikto z nich, aby to posúdil.

"A tu by mala byť v budúcnosti ďalšia časť tejto plantáže," ukazuje nám veľkú plochu v kopci, ktorá je zarastená zväčša malinčím a papraďou. "Kedysi to tu robili tak, že zapálili celú plantáž. Čajovník ako jediný väčšinou prežil, keďže má hlboké korene. To my ale robiť nechceme a pôjdeme šetrnejšou cestou - ručným ošetrovaním čajovníkov."

V roku 2019 už Renegade Tea Estate - Hanna a jej priatelia, produkujú 42 rôznych druhov čajov. Dosť veľa však?

Je to hlavne kvôli tomu, že ich postup zberu, spracovania a ani samotný čajový list alebo púčik nikdy nie je rovnaký. Nesnažia sa vytvoriť jeden čaj a neustále ho zlepšovať. Skôr skúšajú vždy niečo nové a ponúkajú širokú paletu, aby si mohol každý vybrať.

My chutnáme nedávno dokončený zelený čaj, ktorý ešte ani nedostal meno. Je fantastický. Je dusné počasie, síce po daždi, no aj tak poriadne teplo a presne takéto osvieženie sme potrebovali.

Gruzínsky čaj má svoju špecifickú chuť, predovšetkým kvôli tomu, kde rastie. Ide o sladké chute s florálnymi prvkami. Napríklad čierny čaj má sladšiu chuť ako je tá pre čierne čaje - typická trpká chuť.

Nám jednoznačne chutí a odnášame si každý tri druhy. Navyše dôverujeme jeho 100% prírodnosti, čo je minimálne pre mňa veľmi dôležité.

No bohužiaľ, dosť bolo kľudu a vraciame sa späť do Kutaisi. Keď sa dostávame na "cestu"  (ne)prekvapuje nás dopravná zápcha.

Keď sa už domotáme späť do Kutaisi, zastavujeme sa ešte na mieste, ktoré je známe ako jedno z top turistických miest mesta. Je to ბაგრატის ტაძარი. Pre istotu to aj preložím - katedrála Bagrati. Keď sme chceli ísť dnu, tak nás vyhodili, keďže sme nemali dostatočne ortodoxné oblečenie - muži gate dlhé aspoň pod kolená. Tak sa kocháme zvonku neuveriteľne vkusnou rekonštrukciou katedrály zasadenou priamo do doby jej prvej písomnej zmienky.

To, že Gruzínci majú vkus, spoznávame od prvých chvíľ a to sme ešte netušili, čo uvidíme ďalšie dni. Pokocháme sa ešte pekným výhľadom na centrálne Kutaisi a berieme túto zástavku za kompletnú.

V Kutaisi bývame kúsok od hlavného námestia, no napriek tomu to vyzerá ako na dedine. Teda, aj to hlavné námestie je jeden veľký dezorganizovaný kruhový objazd s fontánou a McDonaldom. 

Po príchode k nášmu ubytovaniu nám dvere otvorí asi 60 ročná tetuška. Zvučným "zdrastvujte!" nás víta u nej doma ako Putin svojich súdruhov. Za štyroch tu platíme 15 EUR, čo sa nám ani nechce veriť. Všetko je tu čisté a navyše vraj dostaneme ráno raňajky.

Vo vedľajšej izbe býva už niekoľko mesiacov mladý alian. "Kompjúter," naznačuje nám tetuška, čo tu toľko robí. Pravidelne fajčí v okne pred našou izbou a nadváha mu tiež nie je neznámy pojem. Každopádne je relatívne milý.

Tetuška vie po anglicky pár slov, a preto komunikujeme cez jej zástupcu - asi 8 ročného vnuka. Ten vie po anglicky o tri slová viac a vysvetľuje nám tie najdôležitejšie veci. Napríklad, že musíme zaplatiť 15 EUR naviac, takže dokopy 30. Lebo vraj za štyroch sa toľko platí, no cena uvedená na Airbnb bola 15 EUR a tie už dostala, čo nevie alebo nechce pochopiť. Keďže je to stále dobrá cena, tak bez zásadnejšieho odporu zaplatíme, navyše, dostaneme raňajky, s ktorými sme absolútne nepočítali.

"Mašina garáž", "super grupa!", "ju wont mor?", "no problem!", "du ju wont?". Toto sú ice-breakre tetušky, ktorá absolútne nerozumie po anglicky, a tak sa snaží aspoň troška zapojiť. Keby nebola taká neskutočne milá, usmiata a nemala také "mamičkovské" vystupovanie, aj sme nasratí, že nás okradla o 15 EUR. Cítime sa ako u babky na prázdninách. 

Každopádne sme ešte netušili, aké raňajky nás na druhý deň čakajú a že energiu z nich naozaj budeme potrebovať.

 

Odkazy

Eshop Renegade Tea Estate - https://www.renegadetea.com/pages/eshop

Viac o páde a vzostupe čajového priemyslu v Gruzínsku -https://www.renegadetea.com/blogs/news/why-did-the-georgian-tea-industry-collapse (anglicky)

Viac o gruzínskom čaji - https://www.renegadetea.com/pages/georgiantea (anglicky)

 

Tento blog nebol nijakým spôsobom podporený ani ovplyvnený spoločnosťou Renegade Tea Estate a ide výlučne o osobný názor autora.

 

Ďalšia časť:Tak tu by som žiť teda nechcel (GE & ARM 2/6)

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Celý čas strácala. V cieli však bola Vlhová o dve stotiny skôr

Slovenka má desiate víťazstvo vo Svetovom pohári.

Cynická obluda

Päť rokov Ficovho sebavedomia

Ubehlo 5 rokov odvtedy, čo Fico prišiel po prvýkrát s myšlienkou, že by už nebol predsedom vlády. Zdala sa mu absurdná.


Už ste čítali?