Z hôr do hlavného mesta chaosu (GE & ARM 3/6)

Autor: Helmut Posch | 16.12.2019 o 9:33 | (upravené 18.1.2020 o 12:55) Karma článku: 7,67 | Prečítané:  3191x

Posledné dni sme sa túlali po celkom odporných mestách ako Kutaisi alebo Chiatura. Tentokrát je naším cieľovým mestom Tbilisi, ktorému veríme oveľa viac. Na jednu stranu naše očakávania splnilo, no na tú druhú ... veď uvidíte

Ráno je poriadne chladné, keďže sa budíme v dedinke Stepantsminda, ktorá sa nachádza vo výške takmer 1800 m.n.m. Odtiaľto sa vydáva veľa ľudí na ľadovce a štíty Kaukazu týčiace sa na okolí.

My nemáme také ambiciózne plány. Chceme sa len dostať na jeden z najznámejších kostolov v Gruzínsku - Gergeti Trinity Church. Pokochať sa odtiaľ výhľadom na okolie a optimálne aj samotný Kazbek - jeden z najvyšších vrchov Kaukazu. 

Dôchodcovský pár, u ktorého bývame, nám dá dobrý základ. Stôl plný jedla na raňajky a opätovné naštartovanie do Ruštiny, keďže v inom jazyku, ktorému máme šancu rozumieť, nevedia ani slovo. Zatiaľ sa nám potvrdzuje pohostinnosť miestnych ľudí. Samozrejme za to platíme, ale na raňajky sme mohli dostať jeden chlieb s maslom, no namiesto toho máme hody.

Je júl a vonku je tak do 10 stupňov, čo jedného z nás mierne rozhodí a rozhodne sa, že na Gergeti Trinity Church vybehne. Keďže ja pri takomto "rýchlom" cestovaní šetrím energiu, kde sa dá, kašlem na to, že nebude mať spoločnosť. Je to asi ďalších 300 výškových metrov na asi 7 kilometroch. Ostatní si svoje zadky naložíme do auta a ideme.

Na vrchole to je solídna turistická pornografia, čo vidíme v Gruzínsku asi prvýkrát. Skupiny turistov sem vyvážajú tzv. "deliky", čo sú mikrobusy so zdvihnutým podvozkom od Mitsubishi. Navyše tu o paliciach "pobehuje" sociálne slabší občan bez nôh a žobre peniaze. Pred kostolom, ktorý je turistický spot ... dobrá taktika.

Interiér kostola je pekný, no ničím špeciálny oproti desiatkam ďalších kostolov, ktoré sme v Gruzínsku navštívili. Zaujímavý je asi iba tým, že počas rôznych vojen tu boli uschované vzácne predovšetkým náboženské predmety. Bol ťažko dostupný, a preto bol v relatívnom bezpečí.

To, ako ťažko bol dostupný si preveril jeden z nás, ktorý sem vybehol. Okrem zážitkov z prekvapených pohľadov a ponúk na odvoz od vodičov "delík" si tak mohol povedať, že si miestne výhľady zaslúži. Čo je vlastne hlavný dôvod, prečo sme sem išli.

Kazbek sa nám bohužiaľ schováva v oblakoch. Také su raz hory, hádam niekedy nabudúce. Vôbec sa nám odtiaľto nechce, ale musíme pokračovať.

Po ceste dole zistíme, že aj tu majú radi slovenské jedlo a narazíme na trdelník. Boh vie, či to nie sú len nejakí Pražáci, čo zistili, že v Prahe je už taký pretlak trdelníku, že začali biznis inde. Ešteže vďaka Skalici majú za čo turisti tu a v Prahe platiť.

Vraciame sa späť po ceste, akou sme včera prišli. Ostávame celkom prekvapení, akou krásnou prírodou sme išli, no nič sme nevideli, keďže bola tma ... a ja som riešil hlavne "šampiňóny" v žalúdku.

Zastavíme sa iba na jednom mieste - Monumente mieru medzi Ruskom a Gruzínskom. Je to polkruhový pamätník postavený na skalnom útvare. Sú na ňom zobrazené rôzne výjavy z gruzínskej a ruskej minulosti. Bol postavený na 100. výročie dohody medzi Ruskom a Gruzínskom, ktorá hovorila, že pravoslávne Rusko bude ochraňovať Gruzínsko pred potencionálnymi moslimskými agresormi z Perzie, ktorí obklopovali vtedajšie Gruzínsko. Samozrejme to nebolo zadarmo a východogruzínske kráľovstvo sa muselo stať vazalom (nevysloveným podriadeným) Ruska.

O to vtipnejšie to je, keď stojíme na balkónoch monumentu a pozeráme sa na Južné Osetsko, ktoré sa nachádza na druhej strane údolia - autonómnu oblasť na území Gruzínska, ktorú obývajú tzv. etnickí Oseti, ktorí sa necítia ako Gruzínci.

V roku 1989 chceli Oseti získať viac práv pre Južné Osetsko od vlády Gruzínska, ktorej sa to nepáčilo. Došlo k postupnému zhoršeniu vzťahov ako na politickej scéne, tak aj medzi ľudmi a armáda Gruzínska musela pomocou zbraní udržiavať pokoj v oblasti. Začali vojenské nepokoje, do ktorých zasiahla Moskva podporou Osetov. Pre ňu to bol strategicky veľmi výhodný krok, keďže si takto mohla udržať vplyv v Gruzínsku. Dnes je Južné Osetsko takmer nezávislé od vlády Gruzínska a je pod ochrannou rukou Moskvy.

Aj toto miesto je celkom turisticky známe a to nahráva miestnym predavačom. Prvýkrát tu chutnáme niečo, čo už sme videli v Gruzínsku naozaj aspoň stokrát. Mega pelendreky.

Sú to oriešky zaliate v želatíne. Prekvapujúco sa to celkom dá jesť, je to extrémne sladké a orechy tam cítite len vďaka ich tvrdšej konzistencii. Ozaj odporná bola tá najväčšia klada, teda pelendrek. V nej neboli orechy, ale niečo iné a chutilo to naozaj "chemicky". Tretíkrát odmietneme ponuku na paragliding od miestnych brigádničiek a odchádzame smer Tbilisi.

Sú to asi 3 hodiny cesty, počas ktorej rozoberáme problémy sveta, ale hlavne to, ako "predpisovo" dokážu Gruzínci jazdiť. Mám chuť napísať, že tu vidíme ich ruskú časť mentality, ale keď si zoberiem spôsoby jazdy v Iráne, tak neviem, či to majú po Rusoch.

Tá naozajstná zábava nás čaká až po príchode do Tbilisi v čase dopravnej špičky. Absolútna tlačenica áut bez akejkoľvek miery tolerancie alebo dodržiavania pravidiel. Toto majú istotne prebrané z Teheránu. Jediné šťastie je, že som sa pár mesiacov dozadu vrátil z JV Ázie, takže nie som z toho až taký šokovaný a rýchlo sa prispôsobím miestnym "pravidlám". Trúbenie, tlačenie a ruka von z okna. To je štartovací balíček vodiča v Tbilisi, ktorý si preberám aj ja. 

Stretávame aj auto s veľkým nápisom "I'm from Georgia and my country is occupied by Russia" ("Som z Gruzínska a moja krajina je okupovaná Ruskom"). Hneď sme teda informovaní, ako to vidia miestni obyvatelia. Opäť si spomeniem na monument rusko-gruzínskeho priateľstva, ktorý sme nedávno navštívili. Chaos v doprave je na takej úrovni, že ani jeden z nás nestíha odfotiť tohto národniara. 

Niekoľko desiatok minút sa motáme po meste, pretože navigácia nám odporúča otočiť sa cez dve plné čiary a podobné pikošky. Niežeby to tu bolo niečo nevídané, ale v aktuálnej dopravnej špičke na požičanom aute by to bolo príliš drzé. 

Už-už sa dostávame pred dom, v ktorom máme bývať a tešíme sa, že toto martýrium sa blíži ku koncu. Ja rýchlo odbočím doľava na parkovisko, keďže inak by som musel čakať na prechod ďalšej kopy áut. V celkom veľkej rýchlosti si vydýchnem, že je koniec a vtom vyletí spoza zaparkovaných áut čierne BMW priamo nám do cesty. Sedia v ňom dvaja mladí chalani tváriac sa, že patria minimálne ku miestnemu drogovému gangu. Stačilo by, že by sme tam boli o pol sekundy skôr a s naším zablateným Dusterom by som tu rozflákal jedno z najnovších áut, ktoré sme v Tbilisi videli. Našťastie som to stihol ubrzdiť tesne pred ich vylešteným bokom auta a dostal som iba pár nechápavých a urážlivých pohľadov.

Parkovisko nie je o nič menší chaos ako cesta. Autá stoja hocijako, polovica z nich nebude vedieť vyparkovať. A tak to tak nejako neutrálne zaparkujeme aj my a ideme k našej bráne. Tam sedí na schodíkoch mladý muž s cigaretou v ústach a spoločnosť mu robí niekoho obsah žalúdka. Neriešime to a cez mreže vstúpime do našej brány.

Už všelikde som býval, už všeličo som zažil, no výťah v paneláku, za ktorý musíte zaplatiť, to som ešte nevidel. Ide síce o pár drobných, no aj tak ma to prekvapilo. Hlavne to, že platíte iba smerom hore, smerom dole je to zdarma! Takže vlastne drahší byt na nižšom poschodí je tu dobrá investícia.

Byt vyzerá naozaj super a niekoľko desiatok minút iba sedíme a užívame si pokoj "ďaleko" od chaosu na uliciach. Náš pokoj ale preruší moje zistenie, že som stratil občiansky a kreditku. Vytratil som ich v Stepantsminde, keď sme nakladali auto a má ho tetuška, u ktorej sme bývali. Vracať sa nebudeme a dohodnem sa s ňou, že si ho vyzdvihnem v Tbilisi o pár dní neskôr, keď sa budeme tadiaľto vracať späť. Ona ho pošle po nejakom rodinnom príslušníkovi zo Stepantsmindy. Milá skoro ruská babka. 

Mne už je pokoja dosť a už by som aj zase niekam išiel. Kým sa ešte ostatní vzpružia, kochám sa "fungovaním" miestneho parkoviska a kruhového objazdu. Biela a ružová limuzína sú prvou ukážkou toho, čím je toto mesto pre mňa výnimočné a neskôr si to v meste budem všímať na každom rohu.

Inak, náš výhľad na druhú stranu tiež niečo o tomto meste napovedá ... to je nedostavané? Či sa to búra? Alebo to padá? Ja neviem už ...

Naše kroky vedú najprv do najväčšieho kostola v Gruzínsku, ktorý je kúsok od nášho bytu. Teda, podľa mňa značne znižuje priemer krásy gruzínskych kostolov. Je to holý mramor a je proste len mega veľký. Naviac nás úplne dovnútra nepustia, lebo sme príliš vulgárne oblečení - kraťasy nad kolená. Takže len tak nakukneme. A tak aspoň pred kostolom s ostatnými preberieme, že sme ešte nevideli jednu peknú babu v Gruzínsku a iné problémy sveta.

Ak budete chcieť chodiť v Gruzínsku po kostoloch, dajte si pozor na "ortodoxný" dress kód. Ako muž musíte mať minimálne gate pod kolená a tričko s rukávmi. Ako žena, z toho čo som si všimol, sa to kostol od kostola menilo. Často išlo o zákaz sukní nad kolená, výstrihu, hlavy bez pokrývky a holých rúk nad lakťami. Skoro ako v mešite.

Až teraz sa naše kroky uberajú do toho reálneho centra mesta.

Ak by som mal Tbilisi nejako charakterizovať, tak je to slovo chaos. Najprv som chcel použiť diverzita, ale to je príliš elegantné. Ide predovšetkým o architektonický a kultúrny chaos. 

Najlepším príkladom je výhľad z Mosta Mieru. Je to most v absolútnom centre mesta nad riekou Mitkvari. Má futuristický tvar pripomínajúci nejakého morského živočícha a je vysvietený tisíckami LED žiaroviek.

Z neho vidíme na severozápade prezidentský palác, ktorý je postavený v klasickom štýle pre krajiny bývalého sovietskeho zväzu - typický socialistický papalášsky dom. Kúsok od neho na juhozápade vidíme staré mestské hradby, domy a mám pocit ako keby som sa pozeral do doby rytierov.

Aby toho nebolo málo, medzi nimi sa v krásnom zelenom parku nachádza jedna mega veľká sklenená rúra do tvaru V. Ide o koncertnú halu, ktorá je počas našej prítomnosti úplne prázdna. Vraj sa používa len raz za čas ... no za to hyzdí okolie stále.

Aha, všimli ste si to? Áno, v tomto meste neobmedzených možností pre architektov s hraničnou poruchou osobnosti bol priestor aj na lanovku! Ide ponad centrum mesta až na kopec nad mestom, kde sa nachádza Matka Gruzia. Ani to vám nepríde moc? A čo tak tento objekt v tvare klavíra? A náhodou, toto sa celkom k občasnej opernej sále hodí.

Veľmi podobne to je aj priamo v centre. Chvíľu máte pocit, že ste na ulici, ktorú postavili predvčerom. Fólie na oknách, prázdne objekty a nie ste si istí, či to je náhoda, alebo to je taká nejaká potemkinovská dedina - aby toto centrum aspoň nejako vyzeralo. Hneď na to prejdete na ulicu, kde nie je ani cesta, ani chodník, chodí sa po piesku a je tam tma ako v rohu.

Tieto dni na internete čítame aj o veľkých protestoch proti ruskému politickému vplyvu, ktoré sa v Tbilisi konajú. Hlásia odtiaľto desiatky zranených, streľbu a použitie vodných diel. Tak sa ideme pozrieť na vlastné oči.

Nachádzame asi dve stovky ľudí pred gruzínskym parlamentom, ktorí počúvajú rečníka. Nerozumieme mu ani slovo, ale vieme si domyslieť, na koho nadáva. Ľudia občas tlieskajú, skandujú, ale nedejú sa žiadne nepokoje. Prítomná je zástava EÚ a stovky policajtov po okolitých uliciach. Nestrieľa sa, a tak odchádzame.

Na večeru ideme do úplného centra na ulicu, kde sú iba reštaurácie a bary. Ceny sú turistické - asi ako v centre Bratislavy. Ulička je ale naozaj krásna, plná zelene, živej hudby a dobrých vôní. Občas to kazia dotieraví dohadzovači, ktorí za nami idú niekoľko desiatok metrov.

Po ceste na náš byt sa ešte zastavíme v miestnej vinotéke, aby sme teda vyskúšali ten najvzácnejší miestny nápoj - víno. Chalanom spravím miernu hanbu, keď pri ochutnávke v obchode hádžem také výrazy tváre, že sa čudujem, že ma ten majiteľ obchodu minimálne neobesil. Veľa z tých vín bolo podľa mňa odporných. Nakoniec niečo vyberieme a ideme to vypiť na náš zamrežovaný byt.

Za mňa ako neskúseného vinára, víno ako každé iné. Nič extra. Tak sa radšej poberieme spať, pretože zajtra pokračujeme ďalej, smer Arménsko.

Nech môj popis Tbilisi vyznie akokoľvek negatívne, toto mesto vo mne zanechalo hlboký dojem, no emóciu chaosu. Na jednu stranu je krásne, rôznorodé a také správne divoké. No na druhú stranu je to preplnené mesto, kde žije skoro tretina populácie krajiny, bez zásadnej organizácie v akomkoľvek smere. V jednom momente tu môžeme kráčať historickými uličkami, kde sa cítime ako v roku 1500, no za pár sekúnd stojíme pred futuristickou budovou, ktorá patrí do Singapuru alebo Bangkoku. Taká mestská schizofrénia.

A na záver - v Tbilisi som videl asi jediný "mrakodrap". Jeho večerné vysvietenie ma už po tom všetkom čo som tam videl ani neprekvapilo. Čo vás?

Ďalšia časť: Ako sme na sopku Dustera vytlačili (GE & ARM 4/6)

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Črtá sa druhá vlna korony. Ako ju zvládnuť? (otázky a odpovede)

V stredu stúpol počet nakazených najviac od apríla.

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.


Už ste čítali?