Ako sme na sopku Dustera vytlačili (GE & ARM 4/6)

Autor: Helmut Posch | 2.1.2020 o 10:03 | (upravené 18.1.2020 o 12:54) Karma článku: 9,06 | Prečítané:  3611x

Z Gruzínska nateraz odchádzame, aj keď ešte sa do neho plánujeme vrátiť. Smerujeme do Arménska. Zase raz si uvedomíme krásu Schengenu a zažijeme jeden z najkrajších zážitkov na mieste, o ktorom sme doteraz ani netušili.

Odchod z Tbilisi je prekvapivo pokojný na rozdiel od včerajšieho príchodu. Jednou z prvých zastávok je pumpa. Náš Renault Duster (nie, to nie je chyba, na východnom trhu je to Renault a nie Dacia) už dlhšie nejedol, a tak mu ideme poskytnúť dávku benzínu.

Pozitívne je, že vieme, že treba benzín a nie naftu. Pár dní dozadu sme sa na tom nevedeli pri tankovaní dohodnúť, keď ja som bol presvedčený, že to je Diesel a ostatní chalani, že určite benzín. Nakoniec našu výmenu názorov prelomil miestny pumpár kľúčovou informáciou:

Petrol jest petrol, diesel jest diesel! 

Kombinácia tejto informácie a nápisu "petrol" na nádrži ma tak prinútila uznať svoju chybu, že naozaj je to benzín.

Viac nás prekvapilo, že gruzínski pumpári majú problém s princípom tankovania "doplna". Vždy sa pýtajú, koľko litrov chceme natankovať. Takže vždy musíme zvádzať horibilné hypotetické výpočty. Cena benzínu tu teda nie je ako v Iráne (7 centov pred nedávnym zdražením), ale už taká poloeurópska - asi 80 centov.

Našťastie úspešne natankujeme a pokračujeme na arménske hranice. Po ceste vidíme opäť rôzne krásy a zaujímavosti ...

Najviac nás ale zaujme biznis model pocestných predavačov. Sú desiatky kilometrov, že nevidíte ani jedného. No potom príde päť kilometrov, kde sú absolútne všetci. To by ešte nebolo také zvláštne, ale prečo preboha všetci na tom danom mieste predávajú to isté?! Neskôr sme to videli veľakrát, či už s kukuricou, chlebom alebo keramikou. Takže ak zaváhate a kukuricu si nekúpite, máte smolu, už nebude ďalšie dva dni. O to horšie, keď zaváhate a nekúpite si prací prášok ako my po ceste na arménske hranice, to potom celý čas musíte smrdieť.

A tak keď už budeme smrdieť, aspoň sme nezaváhali a kúpili sme si melón. Mal asi 10 kilogramov a stál 2,5 eura. Cena ujde nie? A to pevne verím tomu, že nás ešte oblafli ako turistov.

Sme tu. Gruzínsko-arménske hranice. Cez tie gruzínske sa dostávame bez problémov, no horšie je to s tými armenskými. Vodič ide sám s autom, ostatní ideme pešo cez kontrolu. Síce im to trvá ako lačným vyprázdnenie, ale relatívne bez problémov a po niekoľkých minútach počujem "Welcome to Armenia, my friend!" Stačí im na to pas s voľnou stránkou na pečiatku, víza ako občania SR nepotrebujeme.

Nastáva ale nejaké nepochopenie s autom. K tomu, aby ste mohli prejsť vlastným autom z Gruzínska do Arménska, potrebujete v prvom rade nejaký papier o tom aute, že je asi spôsobilé jazdiť na rozšľahaných arménskych cestách. Ten sme dostali od požičovne. No nechcú nám ho zobrať, vraj potrebujeme nejaký iný. Ani sa im nedivím, že nám ho nechcú uznať, keďže ten náš papier je v gruzínčine a tomu nemôže nikto rozumieť.

A až teraz nám dochádza, prečo všetci stoja v tej rade o 10 ľuďoch, čo sa za posledných 20 minút ani nepohla. A tak sa k ním pridáme. Stojíme a stojíme, zatiaľ čo parťák Mišo mi hovorí, ako miluje Schengen a vyjadruje jednoznačný názor na spôsob fungovania tejto hranice. Náladu mi rozhodne nenapraví vymachlená gruzínska 50-tnička, ktorá sa v rade predbehne. Ľudia si iba potichu nadávajú a nikto nezasiahne. A tak držím hubu a krok.

Po asi hodine sa dostávame na radu a policajt sa ma pýta niečo ako: "Skoľko ľudej v mašine?" Keďže je tam hluk, počujem ako keby povedal nejaké číslo, začínajúce na sto. Tak sa pýtam: "Stodvadsať?"

Na to sa celý rad rozosmeje a policajt napíše štvorku do formuláru. Vysvetlenie sa mi dostane od uja za mnou (pýtal sa, koľko ľudí je v aute). Trapas, ešteže to nechcel riešiť a prehľadávať nám auto, kde ich všetkých máme. Dostaneme nový papier, pečiatku a môžeme vstúpiť do Arménska.

Teda, ešte odmietneme lákavú ponuku na cestovné poistenie kúsok za hranicou, ktoré nám ponúka "veľmi solventne" vyzerajúci muž. Ale aspoň to skúsil. 

Arménsko je čo do rozlohy ale aj populácie tak polovica Slovenska. Vzniklo podobne ako Gruzínsko, po rozpade Sovietskeho zväzu, konkrétne v roku 1991. Je to vraj prvá kresťanská krajina (od približne roku 300) a na to sú Arméni veľmi hrdí.

Zaujímavé je, že ako kresťanská krajina má najlepšie vzťahy so silno moslimským Iránom. Arménska kresťanská menšina bola vždy v Iráne rešpektovaná a práve vďaka nej, v Isfaháne, kde som bol rok dozadu, stojí kresťanský kostol v centre mesta. Je to hlavne kvôli tomu, že Arménsko bolo dlho súčasťou Perzskej ríše. Irán dokonca pomohol Arménom vo vojne proti moslimskému Azerbajdžanu.

Práve s Azerbajdžanom sa Arméni neznášajú a nemajú s nimi ani žiadne diplomatické styky. Dôvod je predovšetkým ten, že vedú dlhé roky vojnu, resp. konflikt kvôli dvom historicky dôležitým územiam. Jedným je Náhorný Karabach, východne od južného Arménska, a druhým je Nachčivan, zase západne od južného Arménska.

Keď sa formoval Sovietsky zväz, existovali v oblasti dnešného južného Arménska a juhozápadného Azerbajdžanu tri oblasti - Nachčivan, Zangezur a Náhorný Karabach (menované od západu na východ). Komunistická strana sa vtedy rozhodla prideliť kvôli ich strategickým dôvodom Nachčivan a Náhorný Karabach Azerbajdžanu a Zangezur ostal Arménom. V Náhornom Karabachu ale prevažne žili aj žijú etnickí Arméni, ktorí sa chceli pridať k Arménsku. Túto iniciatívu podporovala aj arménska vláda a armáda, čo skončilo vojenským konfliktom s Azerbajdžanom, ktorý si oficiálne dodnes Náhorný Karabach udržal. Neoficiálne ide od roku 1991 o samozvaný štát, ktorý žiadna krajina na svete neuznala.

S Gruzínskom majú Arméni neutrálny vzťah. S Tureckom sú podobne na nože ako s Azerbajdžanom, k tomu sa ale dostaneme v ďalších častiach série.

Arméni majú vlastnú abecedu, ktorej rozumejú len oni sami. Tretina populácie žije v Jerevane, po anglicky tu hovoria asi toľko ako Briti po nemecky, no dohovoríte sa bez problémov po rusky. Priemerná nadmorská výška v krajine je 1800 m.n.m - drvivá väčšina územia leží nad 1000 m.n.m. Pre nás európanov je to tu dosť lacné.

A ešte jedna zaujímavosť: Arménsko je prvou krajinou na svete, ktorá ma na základnej škole povinný predmet šach. V tejto hre sú svetovou veľmocou.

Opúšťame hranice a údolím medzi krásnymi kopcami prechádzame cestou, ktorá vyzerá ako keby tu Lada testovala odolnosť nových modelov. Je to troška aj naša chyba, pretože sa bezhlavo ženieme za jedinou reštauráciou, ktorá by mala byť otvorená. Sranda je, že nie je ani na Google Maps, čo som teda už dlhšie nezažil.

Podarilo sa! Auto to prežilo a nachádzame "restaurant". Ľudí a áut, ktorých sme videli za poslednú hodinu, by sme napočítali na prstoch dvoch rúk, a tak ma poteší, že práve pred reštauráciou jedno auto stojí.

Keď vstúpime dnu, nájdeme len prázdnu jedáleň, ktorá vyzerá presne ako keď vstúpim do nejakého rekreačného strediska na Slovensku, ktoré už dožíva z čias socializmu.

Nečakane ale vyjde spoza rohu tetuška, ktorá mi na kuchárku presne sedí - spotená, širšia a v zástere. Vraj jasné, obed dáme a hneď nam dá aj menu ... v angličtine! Majú asi štyri typy menu, ktoré obsahujú predjedlo, hlavné jedlo a pitie. Všetko chutné, presne ako domáca kuchyňa.

Mierne vtipný nám príde bloček, na ktorom je suma a k nej dopísané perom + 3000 arménskych dramov, čo je asi 5 EUR. A tak zakladáme novú tradíciu, pokiaľ nás niekde ošmaknú, dáme im darček. Napríklad pohľadnicu alebo magnetku. A tak sa s miestnymi tetuškami lúčime s úsmevom, pretože sa na nás zabávajú, že nás ošmakli, zarobili a ešte vyfasovali aj pohľadnicu. A my zasa spokojne najedení, pokračujeme ďalej.

Za jedného sme zaplatili za obed asi 6 EUR, čo nie je málo na to, kde sme. Anglické menu majú asi z dôvodu dvojakej ceny.

Sme tesne pred mestom Alaverdi, čo mi znie ako keby sme boli niekde v Taliansku. Je tu naozaj krásne. Vidieť prastaré budovy, či obytné, či industriálne a okolo nich iba nedotknutú prírodu, ktorá je značne viac zelená ako som očakával. Aktuálne sa cítim ako keby som precestoval v čase aspoň 40 rokov dozadu.

O to vtipnejšie to je, že toto "pokojné" mesto je dôležité z ekonomicko-strategického hľadiska. Prechádza cez neho jediná železničná trať smerujúca do Gruzínska a ťaží sa tu meď. Nie je to síce to, čo to bývalo za Sovietskeho zväzu, ale stále toto mesto ťahá túto oblasť. Za čias Sovietskeho zväzu tu žilo viac ako 23-tisíc ľudí, no dnes už ich je iba 11-tisíc a pomaly to klesá. Aj preto môžeme vidieť desiatky opustených stavieb.

Pokračujeme ďalšie desiatky kilometrov týmto údolím priemernou rýchlosťou možno 40 km/h kvôli tankodromu pod nami. A to máme SUV. Občas okolo nás preletí nejaká Lada a my nerozumieme, ako tí Rusi mohli to auto spraviť také odolné. 

Zrazu sa ale cesta zmení na úplne nový asfalt a ja som až nesvoj, ako to auto ide plynulo. Samozrejme onedlho nový asfalt skončí a k jazeru Sevan nás dovedú priemerné cesty gruzínskych pomerov. 

Jazero Sevan je pre Arménov niečo ako pre Slovákov Vysoké Tatry. Toto 1262 km² veľké jazero nie je iba obľúbenou dovolenkovou destináciou, ale aj dôležitým historickým miestom. Po Rusko-tureckej vojne (1828 - 1829) Rusi Turkom vrátili podľa dohody niektoré oblasti dnešného západného Arménska. Arméni ale nechceli ostať na území, ktoré bude patriť Turecku, a tak im dovolili emigrovať do východného Arménska. Veľa obyvateľov západo-arménskeho mesta Van emigrovalo práve do oblasti jazera Sevan. Vtedy si začali hovoriť niečo ako "toto je Van" v ich jazyku, čo znie približne ako "Sa Vann e" a odvtedy sa jazero volá Sevan.

Pre mňa je tiež toto jazero špeciálne, ale z oveľa povrchnejšieho dôvodu. Je to úplná zmena prostredia oproti suchým oblastiam, cez ktoré sme prechádzali. 

V jazere sa nikto nekúpe, pričom vonku je poriadne teplo. To môže vypovedať len o tom, že voda nespĺňa minimálne hygienické štandardy ani Arménov alebo že je proste brutálne studená. Nakoniec to ani nezistíme, pretože nás pri jazere zaujmú iné tri veci, na ktoré úplne náhodou narazíme.

Tým prvým je opustená časť mesta Gavar. V tomto mestečku, ktoré je jedným z najväčších v oblasti, sme si boli vybrať hotovosť: Po ceste sme zahliadli štvrť s desiatkami opustených domov, futbalovým štadiónom a dokonca autobusy ponechané na pospas osudu. No to sme sa tam museli ísť pozrieť. Nakoniec sme zistili, že žiadny z týchto domov nebol nikdy obývaný, pretože ani jeden nie je dokončený. Bohužiaľ, nedopátral som sa k absolútne žiadnym informáciám o tejto mestskej časti. 

Dodnes ma fascinuje, čo sa tu dialo, keď rozostavali sídlisko s približne 50 - 60 rodinnými domami, futbalovým štadiónom a potom to proste zastavili. Jedine, že by to stavali ako my štátnu nemocnicu ...

Druhým miestom je cintorín v mestečku Noratus, ktorého názov mi až podozrivo pripomína Nosferatu (horor s Drakulom). A tak, vyberme sa v noci na miestny cintorín!

Len aby som to uviedol na pravú mieru. On to nie je len taký náhodný dedinský cintorín. Nachádza sa na ňom viac ako 1500 tradičných arménskych pomníkov. Ide o špeciálny druh kameňa s tradičným krížom. Najväčší cintorín takéhoto typu bol v oblasti Nachčivanu, no Azerbajdžan ho počas vojny zničil. Cintorín v Noratuse je tak najväčším svojho typu na oficiálnom arménskom území aj na svete.

Nachádza sa za dedinou, mimo obývanej časti a už len keď pri ňom zastavíme, naháňa nám strach. Pomníky majú aj dva-tri metre a sú naozaj mohutné. Je jasná noc, takže sa krásne vynímajú. Možno prvýkrát začínam veriť nejakej legende. A to, že pred nájazdom tureckých vojsk na pomníky povešali miestni vojaci uniformy, čo zastrašilo útočníkov a tí sa stiahli. Ideme sa prejsť, aspoň na toľko, čo nám nervy dovolia.

Po pár minútach solídne pokakaní odchádzame. Aby sme si ale nevytvorili nejakú posttraumatickú poruchu z cintorínov, vraciame sa sem aj ráno. Nech zistíme, že je to vlastne úplne obyčajný cintorín. 

A podarilo sa! Hneď pred hlavným vchodom tabuľa, že bol renovovaný s podporou veľvyslanectva USA, jedna babka nám núka štrikované ponožky a druhá sprievodcu na cintorín. Obidve odmietneme, no sprievodcu nakoniec aj tak dostaneme, pretože nás so sebou stiahne babička, ktorá sprevádza ruský pár. A babičkám sa neodvráva. 

Hovorí po rusky, tak aspoň trocha pochytím niečo z ruštiny. Naozaj by ma zaujímalo, koľko z toho, čo rozpráva, sú legendy a čo fakty.

Najviac ma fascinuje, že babička stále ukazuje na hroboch na nejakú vyobrazenú guľu a hovorí "granat". Preboha, veď vtedy o granáte ani nesnívali, čo nám to tu trepe?! Až neskôr sa dovtípime, že myslela asi granátové jablko, ktoré môže v kresťanstve znamenať mnoho vecí. Ako pozitívnych, tak aj negatívnych.

Horšie je, že celý čas za nami chodí mentálne aj fyzicky postihnutý človek a ponúka nám náramky. Vždy, keď niekde zastavíme, aby sme dostali výklad, tak príde, rozbalí ponuku, pozerá a chrčí na nás. Potom sa presunieme, on to celé zbalí, dokrivká k nám a zase. Nakoniec zaplatíme aspoň za sprievod pár euro a utekáme preč.

Každopádne, odnášame si z cintorína opäť nie úplne príjemný zážitok, ale aspoň už samotný cintorín nevnímame tak strašidelne.

Už by sme sa aj vydali smer Jerevan, keď si všimneme majestátne vyzerajúci kopec v tvare sopky. Hneď to pozerám na mape a hľa, veď tam by mala ísť nejaká cesta! Ani sa nenazdáme a už si to hrnieme k nej.

Google Maps ukazuje, že je to z poslednej dediny vlastne len kúsok - 7 kilometrov na vrchol. Pohoda. No pokiaľ by to ukazovalo reálnu trasu, že? Trasa z Google Maps de facto neexistuje a len tak približne vyberáme vyjazdené cesty, ktoré majú podobný smer. Máme pocit, že už ideme aspoň hodinu, no neprešli sme ešte ani 2 kilometre.

V tom mi ale napadne, že som chcel ešte natankovať. No od toho všetkého vzrušenia som zabudol a ideme už pomaly na rezerve. Tak hádam to dáme no ...

Situácia sa začína s nazbieranými výškovými metrami zhoršovať, kde tu máme problém prejsť cez skalnatý povrch, ideme na rezerve a navyše stúpanie atakuje 30%. 

Keď tu zrazu auto nejako spomaľuje, až zastaví s tým, že mám pedál na podlahe. Motor beží, benzín ešte nedošiel. To auto proste ten kopec nevie zdolať. Fakt, pokiaľ sme 4 v aute, nedokážeme tento úsek vyjsť ani na 4x4 a pedálom na podlahe. Blbý Duster.

Pred kopcom sa veľmi rozbiehať nedá, keďže nechceme po skalách a kameňoch riskovať defekt alebo nejaké poškodenie. Chalani musia vyskočiť a tlačiť. Možno keby vyhodili ten 10 kilový melón, čo máme z Gruzínska, tak by to išlo tiež, ale to by sa pre neho niekto musel potom vrátiť.

Podarí sa, chalani sú mierne od prachu, ale to je život spolujazdcov :)

Zanedlho stretávame dvoch miestnych, ktorí sa štverajú hore na koňoch a celkom prekvapene na nás hľadia. Určite ale nie tak prekvapene, ako krava, ktorá nám stoji v ceste v jednej zo serpentín a uteká pred nami po ceste, keďže všade okolo je dosť strmý zráz.

Na posledné výškové metre musia zasa vystúpiť a nech si to pekne došliapu sami. Ja si vyveziem zadok hore a tam ich počkám.

Hore nie je nikto. Nájdem tu len malý kostolík, pár hrobov a kamenný stôl so stoličkami. A ešte jednu vec, výhľad na celé jazero Sevan a najvyšší vrchol Arménska - Aragats (4090 m.n.m).

Navštívime aj vnútro kostola na vrchole. Ten je jedným z najkrajších, ktoré som v Arménsku videl. Možno je to ale len ilúzia toho, že bol asi najťažšie dostupný. Pre mňa krásny kostol rozumej ako: tajomný, autentický a vyzdobený.

Ja otvorím ideu obetovania melónu na tomto špeciálnom mieste, no chalani sú oveľa racionálnejší a uvedomia si, že otvorený melón by sa oveľa ťažšie prevážal. A tak teda ustúpim a schovám ho späť do auta.

Za chvíľu sa dostavia aj miestni chlapíci, ktorí išli hore na koňoch. Nejako do reči im nie je. Kone priviažu a oni si pofajčievajú. My taktiež sedíme a len sa kocháme výhľadmi. Ako štyroch introvertov nás plne naplňuje ticho, pokoj a všade okolitá zeleň ... pokým na nás neskáču nejaké obrie kobylky, čo rozprúdi v našej skupine zmiešané pocity strachu a lásky.

Všetkým nám je ľúto, že sa musíme vrátiť do reality - už takmer nemáme benzín a musíme sa ešte dostať späť. Som prekvapený, že chalani mi nenadávajú, že som si to neustrážil. Buď chcú fungovať ako fakt dobrý tím, alebo si už zvykli na to, že som debil. Našťastie spotreba z kopca bola naozaj minimálna a nakoniec sme to bez ujmy zvládli. 

Každopádne, neplánovaný výlet na sopku bol pre nás jedným z najsilnejších zážitkov výletu. A teraz už hor sa do Jerevanu!

 

Ďalšia časť: Hlavné mesto Arménska v tieni tureckého Araratu (GE & ARM 5/6)

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zadržala po incidente v reštaurácii ministra Sólymosa

Podpredseda vlády mal byť pod vplyvom alkoholu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Žaloba na Trumpa. Je to cirkus pre nič?

Žaloba už beží na plné obrátky.


Už ste čítali?