Hlavné mesto Arménska v tieni tureckého Araratu (GE & ARM 5/6)

Autor: Helmut Posch | 15.1.2020 o 7:58 | Karma článku: 3,72 | Prečítané:  1403x

Po návšteve jazera Sevan a vytlačení auta na sopku Yeratumber sme sa prepravili do hlavného mesta Arménska - Jerevanu. A práve toto mesto bolo jedným z najväčších prekvapení výletu. Čakal som taký malý Yangon, no to sa nekonalo.

Cesta zo sopky Yeratumber prebehne oveľa hladšie ako sme očakávali. Veľkú časť cesty ideme po dvojprúdovej, celkom kvalitnej ceste. Až sme znudení a potešíme sa, keď nás z nej GPSko pošle preč.

Len ju opustíme a prechádzame malými dedinkami, kde to vyzerá naozaj pusto. Až zrazu, potraviny! Neváham a zastavujem. Chalani oceňujú môj nápad a prispatí z tej "diaľnice" potrebujú kávu. Ja niečo na schladenie, pretože vonku pečie ďaleko cez 30°C. 

Nakoniec to skončí s nanukom v mojej ruke a v ich rukách voľaká "kefa". Vraj ľadová káva. No už len keď to otvoria, šípim, že to nedopijú. Smrad ako keď tá najkyslejšia smotana ešte desaťkrát skysne. Vyzerá to ako keby ste pol deci mlieka rozmiešali vo vode, ktorou ste umývali podlahu. Nakoniec sa nájde odvážlivec, čo to ochutná, no jeho reakcia je jasná - ľadová káva ide do koša.

A ja sa taký spokojný na nich zabávam, vraj ako dobre, že také hnusy vôbec nepijem ... a zrazu dostanem životnú príučku, že škodoradosť sa nevypláca ... nanuk mi spadne na zem.

Čo mi moja hrdosť a žalúdok dovolí, pozbieram zo zeme a zbytok nechám miestnym pouličným psom. S chalanmi sme si vystriedali, kto je škodoradostný a kto trpí.

Ani sa nenazdáme, je večer a my prichádzame do Jerevanu. Už samotný príjazd je úplne o inom ako ten do Tbilisi. Od začiatku mám pripravené ostré lakte a trúbu, čo bol v Tbilisi kľúč k úspechu, ale tu to nepotrebujem. Nehovorím, že tu každý jazdí ako z veľkej knihy, ale je to minimálne na pol ceste do strednej Európy. Takže príchod na náš byt je skoro bezproblémový. Opäť bývame v peknom, novom byte v centre mesta za pár euro, presne ako v Tbilisi. 

Konečne si nájdeme aj čas rozkrojiť náš desaťkilový gruzínsky melón. Ani jeden z nás už nevládze a to ho máme ešte dve tretiny.

Na druhý deň ráno hneď vyrážame za mesto navštíviť kláštor Chor Virap. Poobede sa vrátime do Jerevanu a preskúmame ho, čo to pôjde.

V poslednom blogu som spomínal, že Arménsko sa pasuje do role prvej kresťanskej krajiny sveta. V kláštore Chor Virap, sa to okolo roku 300 všetko začalo.

Bol tu väznený Gregor Osvietiteľ, ktorého sem zavrel vtedajší kráľ predovšetkým kvôli dvom veciam. Za to, že bol synom vraha kráľovho otca a za to, že šíril kresťanstvo, čo kráľ vnímal ako politickú hrozbu. Zavreli ho vraj do malej kobky plnej hadov a škorpiónov. 

Zvrat v tejto legende nastáva, keď kráľ ochorel. Hovorí sa o lepre alebo nejakej psychickej poruche. Gregora náhle prepustili. O to sa zaslúžila sestra kráľa, ktorá mala sny, že keď bude Gregor prepustený, kráľ sa vylieči. Nikto ale nepredpokladal, že by Gregor v kobke prežil viac ako pár dní, no našli ho tam živého. Prežil tam vraj 13 rokov, pretože mu podľa legendy miestna vdova nosila jedlo a pitie.

Nie len to, kráľ sa po Gregorovom prepustení uzdravil. Prijal kresťanskú vieru a v rieke Araks, ktorá tečie pár stoviek metrov od Chor Virapu, ho Gregor pokrstil. A toto je ten moment, v roku 301, odkedy Arméni berú kresťanstvo ako svoje štátne náboženstvo.

Toto je asi najturistickejšie miesto v celom Arménsku a to si užívajú aj miestni predavači. Magnetky, poháriky, sošky, prívesky a všetky možné blbosti ma vôbec neprekvapujú.

Zaujme ma ale jeden pán, ktorý nás osloví s tým, že má niečo, čo nám podľa arménskej tradície prinesie šťastie. Ukáže nám na niekoľko holubíc natlačených na seba v klietke na slnku. Vraj, keď mu zaplatíme a on jednu vypustí, prinesie nám to šťastie. 

A tak si radšej od nervov na morálnosť "arménskej tradície" kúpim pár magnetiek s Araratom a ideme k autu. A až tam si uvedomím, aký je to paradox, že pomaly všetky magnetky majú na sebe nápis "Armenia" a vyobrazený Ararat, ktorý je v Turecku. Nie je to ale neznalosť zemepisu predavačov ani výrobcov magnetiek. Má to hlbší dôvod.

V minulom blogu som spomínal, že Arménsko sa neznáša s Azerbajdžanom a Tureckom. A práve teraz sa dostávame k jednému z dôvodov, prečo majú Arméni také "silné cítenie" k Turecku.

Pred niečo viac ako 100 rokmi Osmanská ríša obvinila Arménov zo spolupráce s vtedajším cárskym Ruskom, s ktorým v tom čase bojovala. Následkom toho bola ich genocída Turkami. V koncentračných táboroch a pri masových popravách, ktoré niekedy nasledovali po znásilneniach, zlikvidovali okolo 1,5 milióna Arménov.

Turci nikdy genocídu nepriznali a počty mŕtvych odhadujú v desatinách skutočných čísel. Počas tejto vojny prevzali kontrolu nad oblasťou vtedajšieho západného Arménska, v ktorej sa nachádzala aj hora Ararat. Preto dodnes Arméni považujú Ararat za najvyšší vrchol krajiny a je pre nich národným  symbolom. 

Navyše, podľa výkladu knihy Genezis pristál Noe so svojou archou práve na vrchole Araratu. Takže táto hora je pre nich dôležitá nielen z historického hľadiska, ale aj z toho biblického. Podľa niektorých bádateľov sa tam našli aj kusy skameneného dreva, ktoré pochádza práve z Noemovej archy. 

Len by ma zaujímalo, ako mohla archa takých rozmerov, kde boli všetky živočíšne druhy - rozumej niekoľko kilometrová loď, pristáť na vrchole vtedy pravdepodobne ešte aktívnej sopky tak, aby sa odtiaľ nezrútila. Síce možno tam v tom čase bol prístav. Hm hej, to bude asi ono ...

Nech už (ne)veríme hocičomu, výhľad na Ararat je z okolia Chor Virapu naozaj úžasný. Aj keď sa nám tam natlačili oblaky.

Dosť bolo ale mýtických miest a vraciame sa priamo do Jerevanu. Auto nechávame pred domom a vyberáme sa pešo do mesta. 

Od Jerevanu som naozaj čakal, že bude niečo ako Yangon v Myanmare. A teda špinavý, smradľavý, chaotický a horúci. No nekonalo sa vlastne ani jedno. Od začiatku našej návštevy drvivá časť mesta pôsobí veľmi čisto a upravene.

Okolo množstva malých obchodíkov so zeleninou a ovocím, malých kaviarní a reštaurácií sa dostávame až do úplného centra mesta, ktorým sú jedny veľké ... schody. Takzvaný kaskádový komplex, vo vnútri ktorého sa nachádzajú rôzne umelecké priestory. Zvonku ale plnia funkciu obrovského schodiska, z ktorého je za štandardných podmienok krásny výhľad na Ararat... ale nie, keď sme tu my. Aj keď, stále by mohla byť aj hmla.

Čo sme si ešte po ceste do centra všimli, sú stovky zubárov a salónov krásy. Fakt, Arméni musia byť krasavci s úžasným chrupom, lebo toto ako sa tu uživí ... jedine, že by mi tým chceli naznačiť, čo by som potreboval. A to fakt, že trafili.

Okrem toho, že si tu vieme hocikde na ulici kúpiť sladučké marhule, broskyne a všetko možné ovocie od výmyslu sveta vyslovene za pár centov, ma na tomto meste zaujalo niekoľko vecí.

Prvou z nich bola jediná mešita v tak kresťanskej krajine, ako je Arménsko. Bola postavená ešte za Perzskej ríše. Počas Sovietskeho zväzu bola premenená na múzeum a neskôr rekonštruovaná a spätne prerobená na funkčnú mešitu za peniaze z Iránu. Ako sa starajú Iránci o arménskych kresťanov v Iráne (jediná uznávaná kresťanská menšina v Iráne), tak im to oplácajú Arméni tu.

V jej areáli nie je absolútne nikto. Je to opäť ako keby sme za sebou zavreli dvere a všetok chaos ulice nechali za sebou. Pred mešitou je malý park s lavičkami. Mešita má dva vchody - jeden pre mužov a druhý pre ženy. 

Po vyzutí a vstúpení sa okamžite ocitnem ako v Iráne. Mešita mi absolútne pripomína tie v Iráne. Ani nie tak tým ako vyzerá, ale tým, ako príjemne chladno tu je. Opäť sa chladíme vo vnútri mešity. Presne ako v Yazde v Iráne, kde nás mešita vykúpila z horúčav a oddýchli sme si v nej spolu s ďalšími aj desiatkami miestnych.

Rozhodne iná je výzdoba stropov a stien oproti iránskym mešitám, ktoré som videl. Táto v Arménsku má oveľa jednoduchšiu výzdobu. No miesta na modlenie tu nechýbajú ... a má tiež tradičný minaret.

"No nie, my musíme byť v Iráne!" napadne mi, keď vyskúšame záchody pri mešite. Šlapáky, hadice na umytie zadku, smrad a omočené všetko, čo sa omočiť dá. Hej, typické ako-tak verejné toalety, ktoré si pamätám z Iránu.

Nakoniec si troška odpočinieme na lavičke. Chalani už sú asi mierne vyčerpaní z chodenia a majú tendenciu rozoberať, či je "horšie" náboženstvo kresťanstvo alebo islam. Pre pokoj v našej rôznorodej skupine radšej hľadám, ako sa dostať na miesta, ktoré poznám z fotiek Jerevanu ... jerevanské slumy. 

A jedna takáto oblasť slumov sa nachádza kúsok od mešity. Volá sa Kond. Je to jedna z najstarších častí mesta a uvažuje sa o jej prerobení na múzeum. Zaujímavé je, že takáto štvrť sa nachádza na miernom kopci. U nás väčšinou na kopci žijú práve tí majetnejší, no tu je to naopak.

Ostatní síce mierne brblú, načo tam akože ideme, ale nakoniec tolerujú moju úchylku vyhľadávať tie najzvláštnejšie miesta. A tak z bežnej panelákovej ulice prechádzame rozpadnutými schodmi do úzkych uličiek Kordu.

Zrazu nie je okolo nás takmer nikto a len kde-tu počujeme nejaký život v domoch. Stíchne zvuk áut, ktorý je inak všadeprítomný. Ovaluje nás katastrofálny smrad nejakého zhnitého jedla.

Staré drevené dvere, okná, asymetricky naukladané tehly, z ktorých stoja skromné príbytky. Neviem ako pre ostatných, ale pre mňa je to úžasné. Navyše aj môj relatívne dobrý orientačný zmysel ihneď kapituluje a v uzučkých zamotaných uličkách sa hneď strácame.

Občas niekto sedí pod oknami. Buď len tak oddychuje a pofajčuje, alebo niečo majstruje. Kde-tu na nás niekto pozerá z okna a veľmi často som si nie istý, či idem niekomu po záhrade, alebo je to proste chodník.

No nikto tu na nás žiadny samopal nevyťahuje. Asi aj preto nakoniec v pohode odchádzame. Ak by ste si chceli prejsť takým slumom aj vy, odporúčam toto video:

Odtiaľto sme sa chceli vybrať niečim ako je Uber. Ten tu ale bohužiaľ nemajú, a tak som chcel skúsiť nejakú aplikáciu na miestny "uber". Stiahol som ju, prišiel som tak o 5 rokov života a nakoniec sme išli peši. Miliónkrát mi padla, nevedela nič nájsť a za asi hodinu mi došla notifikácia, že vodič je na mieste. Neodporúčam.

Prechádzku po meste končíme v jednom z obchodov, kde si kupujeme raňajky. Ja chcem ukázať, ako dobre viem po rusky, a tak sto gramov šunky vypýtam ako "adin gram". Proste mi nenapadlo slovo sto, tak že začnem po jednotlivých číslach, no len neviem ako sa povie nula. Tak som znervóznel a tetuška mala srandu. Ale nakoniec sme sa pochopili, ona vysmiala moju ruštinu a s úsmevmi sme sa rozlúčili.

Z Jerevanu som nemal asi ani jednu negatívnu emóciu. Nehovorím, že by som tam chcel žiť, ale ako mesto na výlet bolo veľmi príjemné. A tak sme sa rozhodli ísť to osláviť na vodnú fajku do podniku na našej ulici. Po asi hodine "oslavovania" pred týmto podnikom stálo niekoľko Range Roverov, nové BMW a podobné skvosty. Očividne sme nesedeli v nejakom pajzli. 

Na druhý deň nás čakal dlhý, 9-hodinový presun do Kutaisi k našej už známej starostlivej babičke.

Po ceste sme mali základnú misiu zastaviť sa v Tbilisi pre môj občiansky, ktorý som stratil v dedine Stepantsminda pri ruských hraniciach. Tetuška, u ktorej sme tam bývali, mi ho poslala po rodine do Tbilisi. Stretnúť sa mám s neznámou osobou pred ambasádou USA. Keďže mešká asi hodinu, niekoľkokrát sa ma prichádza spýtať ochranka, na koho tu čakám. No nakoniec ujo dôjde, ospravedlní sa za meškanie a dostanem všetko presne tak, ako som to stratil. Vďaka Bohu, že dobrí ľudia ešte existujú.

Po ceste kúpime kilo aj pol marhúľ a broskýň za 1,5 EUR, med priamo od včelárov za 8 EUR a môžeme sa tešiť na našu poslednú časť výletu. Návštevu horskej dedinky Ushguli.

 

Ďalšia časť: Tá najepickejšia dedina môjho života - Ushguli (GE & ARM 6/6)

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Rozdiel medzi Kotlebom a Kollárom

Rovnakí pokrytci, rovnako inteligentné publikum, rovnaké predstavy o vládnutí. Ale nejaký rozdiel tam predsa musí byť.

Polícia zadržala po incidente v reštaurácii ministra Sólymosa

Podpredseda vlády mal byť pod vplyvom alkoholu.


Už ste čítali?