Tá najepickejšia dedina môjho života (GE & ARM 6/6)

Autor: Helmut Posch | 30.1.2020 o 1:24 | Karma článku: 8,38 | Prečítané:  2864x

Popred auto nám lietajú tisíce snehovo-bielych motýľov, obklopujú nás krásne zelené trávnaté kopce siahajúce skoro do 3000 m.n.m. a pred nami sa zjaví malá dedinka, plná domov a veží z kameňa. Vitajte v národnom parku Svaneti.

Deň začíname v Kutaisi u babušky, u ktorej sme bývali aj prvé dni. Síce nás vtedy natiahla o 15 EUR, ale jej pohostinnosť to napravila, a tak sa nechávame natiahnuť znova. Hej, skúsila to znova a znova sme ochotne zaplatili.

"Super grupa!" kričí, ešte sme ani nestihli vstúpiť do domu. Tentokrát nám nie len že pripravila kráľovské raňajky, navyše nám večer doniesla poriadny kus melóna. V znamení tradície, že odmeníme každého, kto sa nás snaží natiahnuť o peniaze, jej dávame magnetku Slovenska. "Madloba!" alebo ďakujem v gruzínčine zopakuje niekoľkokrát a kýva nám na rozlúčku.

Naším dnešným cieľom je prísť do dedinky Ushguli v národnom parku Svaneti. Ushguli je jedna z najvyššie položených, celoročne osídlených usadlostí v Európe. Nachádza sa vo výške asi 2100 m.n.m. a žije tu približne 200 ľudí. Na pojem Ushguli sa môžeme pozerať nie ako na samotnú dedinu, je to skôr zoskupenie štyroch malých usadlostí. V jednej z nich máme dnes dohodnuté ubytovanie.

Snehová pokrývka je v Ushguli minimálne 6 mesiacov v roku a cesta tam je často nepriechodná. Čo znamená posledný úsek "cesty" od turistického mestečka Mestia do Ushguli, nám nie je jasné. Viacero zdrojov tvrdilo, že je to naozaj pekelná cesta plná zrázov, iné zdroje zas tvrdili, že cesta sa pomaly buduje a už nie je zásadný problém ju za dobrých podmienok prejsť. A to je dôvod, prečo si na dnešných 270 kilometrov radšej vyhradíme celý deň.

Začiatok cesty je plný očakávaní, ako to dnes dopadne a či sa nám náš nevyslovený vrchol výletu podarí. U štyroch vysokoškolsky vzdelaných ľudí sa prejavuje nervozita z očakávania tak, že prechádzajú autom kravské lajná na ceste a sledujú, ako ďaleko odstrelia. A o tie lajná na gruzínskych cestách naozaj núdza nie je.

Až zastavíme na cikpauzu, keď si uvedomím, že predo mnou je čajová plantáž. Sme asi hodinu od Kutaisi na vedľajšej ceste, kde už pri vystúpení z auta bolo cítiť obrovský nárast vlhkosti a teda aj pocitovej teploty. Ideálne podmienky pre čaj. Nedá sa vlastne tvrdiť, že je to plantáž, lebo je to proste rastúci čaj pomedzi černice a papraď. Úplne opustený a obžieraný kravami.

Troška si ho teda natrháme a rozhodneme sa pre amatérske sušenie na zadnom okne auta. Najprv z neho musíme odhádzať naše spotené trička a mikiny, čo sa obávame, že nebude mať dobrý vplyv na jeho chuť, no nemáme na výber. Aby sa nepovedalo, že sme divní, natrháme si aj pár černíc.

Čaj a Gruzínsko majú k sebe blízko. Viac som o tom písal v prvej časti tejto série, v ktorej sme aj navštívili fungujúcu plantáž.

Cesta do Mestie, horského mestečka, ktoré je turistickým centrom oblasti, je viac-menej bezproblémová. Jasné, cesty sú často plné výtlkov, je tu kopa serpentín a zrázov bez zvodidiel. Nič, čo by vás ale malo v Gruzínsku prekvapiť. 

Najnebezpečnejšie sú tu asi len zvieratá pohybujúce sa po ceste, ktoré vás môžu prekvapiť za zákrutou. Ako pravdepodobne niekoho z tých, čo išli pred nami a mladé zranené tela zhodili z útesu. Oveľa pozitívnejšie sú ale krásne výhľady, ktoré vám táto cesta servíruje.

Ešte pred Mestiou sa zastavujeme na obed v domčeku učupenom pod kopcami na jednej strane a nad zrázom na druhej strane. Záchod (kadibudka) by sa tu dal aj na tej iránskej resp. mjanmarskej stupnici ohodnotiť na 1/10. A to už je čo povedať.

No keď sme ochutnali bravčové mäso, ktoré nám tetuška doniesla, tak to všetko prekonalo. Mám pocit, že prvýkrát v živote jem bravčové mäso. Je extrémne chutné, cítiť v ňom chuť mäsa a nie je príliš tvrdé, no nie je z neho ani kaša. Posedenie uzatvárame s názorom, že vy.... sa tu nedá, ale zato jedlo tu je super! Ceny samozrejme ľudové.

Ak čítajú tento blog nejakí statici, poteší ma, keď mi napíšete do diskusie názor na konštrukciu tejto reštaurácie.

Mestia mi pripomína alpské turistické mestečká. Nové hotely, ktoré sa snažia zapadnúť do prostredia svojím dreveným výzorom, všade kopec turistov a predovšetkým minimálne dvojnásobné ceny oproti štandardu. 

My sme si chceli pozrieť vysokohorské jazerá Koruldi nad Mestiou. Google nás potešil svojou ponukou, že tam vieme dôjsť aj autom. Čo je pre nás asi jediné riešenie, keďže chceme mať dosť času na prejazd do Ushguli za svetla. Bohužiaľ, Google po niekoľkých minútach jazdy po šotolinovej ceste zavelil doľava, no tam sa rozhodne doľava ísť nedalo. Navyše potom by nás mal čakať niekoľkokilometrový kopec s úplne šialeným stúpaním. Ako sme tak videli zrázy a terén naokolo, realizovateľné by to bolo jedine tak, že by tam bol autovýťah. Keďže táto teória je mierne nepravdepodobná, otáčame to.

Určite sa tam dá na 4x4 aute dostať, nemali sme ale dosť času prísť na to ako.

Po ceste späť do Mestie nás zrazu predbehne ...

... staré Mitsubishi s rožňavskou ŠPZtkou! Akože viem, že Rožňava patrí k hladovým dolinám, ale že by boli na tom tak zle, že by chodili žiť z podpory do Gruzínska?! 

Najprv sme si sami nie istí, či sme dobre videli, až sa nám to nechce zdať. Keď ho dobehneme, je to ozaj tak. Očividne Slováci majú podobné zmýšľanie a dotyčného náhodou stretneme v Mestii v obchode. My kupujeme vodu a on nič. Cigarety tu majú vraj predražené. Na ceste už je vraj 3 mesiace a jeho domovom je hlavne auto.

Konečne z preplnenej Mestie vypadneme a ideme smer Ushguli. Ak som hovoril, že cesta do Mestie je viac-menej v pohode, tak za ňou sa to začína zásadne zvrhávať. Najprv sa zvýši početnosť výtlkov, ktoré následne prechádzajú do takých malých roklín a cesta sa zužuje. Úmerne so zhoršujúcou sa cestou sa však zlepšujú výhľady.

Do Ushguli to máme ešte približne 30 kilometrov, keď sa z ako-takej betónovo-asfaltovej cesty stane ...

... taká horská cestička. Keďže ešte včera celkom intenzívne pršalo, situáciu nezľahčujú kaluže a blato, vďaka ktorým často netušíme, aká hlboká daná jama je. Cez cestu sa prelievajú potoky a na jednej strane je vždy krásny zráz, aby sme mali jasno, kam budeme padať.

Taktiež početnosť áut sa z toho mála pred Mestiou dostala takmer na nulu. Väčšinou stretávame len nákladné autá alebo slávne Mitsubishi Delica - off-road mikrobusy, ktoré zvážajú ľudí.

Najhoršie je keď spomínanú Delicu stretneme oproti. Buď sa musíme na centimetre vyhnúť nad zrázom, alebo nájdeme širšie miesto, kde sa dá obísť. 

Najväčšie problémy nám robia hlboké koľaje, ktoré narobili nákladné autá. Náš Duster je príliš nízky a stredom sa zabárame do blata, zatiaľ čo plávame v koľajach. Pre nás, ľudí so strachom z výšok, sú nepríjemné aj exponované pasáže nad zrázom.

Sranda je, že ja ako sediaci napravo - bližšie k zrázu, mám skôr strach, že z neho spadneme, pričom tí sediaci naľavo - bližšie ku kopcu, majú strach, že padne niečo na nás. Nakoniec naše strachy zahovoríme konšpiráciami, čo je pravdepodobnejšie, že sa stane a kedy by sme mali väčšiu šancu prežiť.

Kde-tu je ale aj nejaká oddychová pasáž a môžeme sa pokochať miestnymi obydliami a napríklad obchodmi. Nie, Lidl nečakajte.

Posledných 30 kilometrov ideme asi hodinu aj pol. Nakoniec však prichádzame do údolia, kde už žiadny zráz nie je a naokolo sú len krásne zelené vysoké kopce.

Aby toho nebolo málo, pri ceste vysedávajú tisíce snehobielych motýľov. Vždy keď prechádzame okolo, auto nám zaplavia stovky motýľov. Mám skoro pocit ako keby sme sa stali súčasťou nejakej rozprávky.

S takouto panorámou prídeme až do Murkmeli, kde dnes bývame. Je to jedna z usadlostí, ktoré patria pod Ushguli. Od samotného Ushguli je to asi kilometer.

Mám pocit ako keby sme sa vrátili o 300 rokov naspäť. Celá dedina je postavená z kameňa, dominujú jej bývalé strážne veže v dosť zlom stave, čo pridáva na jej autenticite. 

Strážne veže v tejto dedinke, ako aj v celej oblasti slúžili dlhé storočia na ochranu pred akýmikoľvek útočníkmi. Sú väčšinou 20 - 25 metrov vysoké a majú 4 - 6 poschodí, ktoré spája drevený rebrík. Okná sa nachádzajú iba na najvyššom poschodí, odkiaľ bolo vidieť do diaľky a používali sa aj na streľbu. Tie najstaršie pochádzajú z 8. - 9. storočia, pričom tie najnovšie z 18. storočia.

Stretávame tu jedine kravy a o asfalte tu ani nesnívajú. Samozrejme, nemáme adresu samotného domu, kde by sme mali bývať, keďže tá neexistuje. Očakávam riadnu pátraciu akciu za pomoci miestnych pastierov, kde vlastne máme ísť.

Neviem či ma to poteší, alebo sklame, ale za pár sekúnd počujem, ako na nás niekto kričí krásnou angličtinou, že u nich bývame. Je to asi 15-ročné dievča. Tak to bolo oveľa jednoduchšie ako som čakal. Došiel som sem ako veľký pán z mesta a táto dievčina hovorí lepšie po anglicky ako ja v jej veku. No bomba.

Naša 15-ročná uvádzačka tu býva so starými rodičmi, ktorí majú tak 75 rokov. Pravdepodobne je tu iba na prázdninách a pomáha im s biznisom prenajímania izieb.

Všetko nám peknou angličtinou vysvetlí. Aby som zase nepreháňal, aké je to tu za opicami, majú tu normálne práčku, klasický záchod a sprchu. Síce všetko v jednom kúte, ale aj to sa ráta. Takže sa vraciame do 21. storočia. Bývame v relatívne moderne vyzerajúcom domčeku, asi tom najmodernejšom v dedinke. Samozrejme ma troška sklame, že nebývame v nejakom starodávnom dome, ale taký je život.

 

Priamo pred domom nám ale leží krava, pasú sa teliatka a pobehujú psy. Už toto je dostatočné na dosiahnutie môjho emočného orgazmu.

Večer sa ešte prejdeme do Ushguli, kde si dáme večeru za také slovenské ceny v dosť turisticky vyzerajúcej reštaurácii.

Nakúpime vodu a nejaké drobnosti v jednom z dvoch obchodíkov v dedine a ideme spať. Po celodennej ceste toho máme celkom dosť.

Už sme si za posledný týždeň zvykli na gruzínsku pohostinnosť a neprekvapuje nás, keď sme na raňajky zasypaní jedlom. Dominujú predovšetkým domáce produkty - syr, jogurt, med a podobne. Natlačíme sa ako to len ide, no aj tak nemáme šancu zjesť všetko, a tak troška s hanbou odchádzame.

Prvýkrát sme tu vlastne stretli reálnych majiteľov domu - starých rodičov našej mladej hostiteľky. Nevedia po anglicky ani slovo, no samozrejme po rusky vedia. Tak troška niečo prehodíme, aj keď z našej strany je to veľmi biedne. Zatiaľ čo my raňajkujeme, oni pozerajú správy.

Dnes ostávame celý deň tu, v okolí Ushguli, a podnikneme turistiku po okolí. Ako prvý cieľ máme zrúcaninu hradu, ktorý sa nachádza nad dedinou. 

Opäť nás sprevádzajú stovky motýľov a svietivá zelená farba okolia. Vzduch je tu citeľne sviežejší oproti nížinám, ale aj tak poriadne pečie. Asi hodinu šliapeme do kopca, predovšetkým po strmej lúke plnej miliónov rôznych lúčnych kvetov. Samozrejme nás neopúšťajú motýle, ktoré sú tu naozaj všade.

Ani sa hore nestihneme poriadne vydýchať a pokochať výhľadom, keď k nám z lúky pribehne pes. V Rumunsku často v takejto situácii bijeme na poplach, keďže je tam veľa psov, ktorí nie sú až takí kamarátski. V Gruzínsku je počet túlavých psov podobný, no nikdy som sa tu nestretol s agresívnym psom. Či to je iba náhoda, alebo dôsledok nejakého zaobchádzania s nimi netuším, no to je moja skúsenosť.

Presne to sa potvrdí aj tentokrát. Pes, ktorého pomenujeme Johny, je veľmi priateľský. Rozdelím sa s ním o vodu a dokonca aj kúsok tyčinky. Nakoniec sme sa toľko spolu mazlili, že nás to oboch vyčerpalo.

Hneď ako sa postavíme, Johny sa rozhodne nás sprevádzať a privedie nás až tesne nad Ushguli. Úplne inou cestou ako sme prišli. Dorazíme do niekoho de facto záhrady. Sme presne tam, kam sme sa chceli dostať vďaka nášmu novému kamarátovi  ... tým myslím to Ushguli, nie tú záhradu.

V Ushguli je život o poznanie rušnejší ako v Murkmeli. Kde sa pozrieme, tam je nejaký guest house alebo fotiaci sa turista. Výnimočne mi to ale nepokazí dojem, keďže Ushguli je historická dedina presne podľa môjho gusta a tých turistov nie je zasa toľko. Vďaka Bohu, väčšinu prefiltruje cesta sem.

Staré kamenné domy, iba vyšliapané cestičky pomedzi ne, polorozpadnuté búdky na každom rohu a všade okolo hospodárske zvieratá. Presne takto si to predstavujem.

Pokračujeme ale ďalej, do údolia rieky Enguri. Pôvod rieky je hlavne topiaci sa ľadovec Namkuani, ktorý máme celý čas na očiach. Údolie je široké niekoľko stoviek metrov, z toho časť zaberá koryto rieky a časť cesta vyjazdená džípmi a vyšliapaná ľuďmi. Vedľa nás sú aj 3000 metrov vysoké hory, zatiaľ čo tie pred nami majú výšku takmer 5000 m.n.m.

Nemôžem teda povedať, že sa tu cítim akokoľvek dominantne. Tomu pomáhajú aj stovky kráv a býkov, ktoré stretávame po ceste a ako správne mestské deti sa im oblúkom vyhýbame.

Ľudí je tu málo na to, že je viac-menej vrchol sezóny. Kde-tu nejaký Aziat a kde-tu nejaký "papaláš" vezúci sa na koni.

Až k samotnému ľadovcu neprídeme. To by bolo minimálne na celý deň. Toľko času sme si na tento smer turistiky nevyhradili a vraciame sa späť. Všeobecne sa spolu ani príliš nerozprávame, skôr si každý užíva tie krásy sám.

Po ceste späť sa v Ushguli ešte zastavíme v druhej miestnej reštaurácii na večeru.

Také nie úplne príjemné prekvapenie nám pripravia naši domáci, keď nás po príchode domov zavolajú na večeru. No my sme už jednu mali. Niečo nasilu natlačíme, tvárime sa, že si to strašne užívame a cítime sa dobre, no mne už začína byť solídne na vracanie z prejedenia. Natlačíme sa teda všetci do puknutia a ideme spať. Večeru sme dostali zadarmo, nikde v cene nebola uvedená.

Hoci by sme v Ushguli mohli stráviť aj týždeň a nezunovala by sa mi miestna atmosféra, na druhý deň ráno musíme ísť späť do Kutaisi, pretože onedlho letíme domov. Opäť nás čakala krkolomná cesta po miestnych "cestách", no všetko bolo bez problémov.

Už som počas mojich ciest videl rôzne krásy prírody, Ushguli ale bolo naozaj výnimočné a je to nutná zastávka pre každého milovníka hôr a prírody všeobecne. Ak tam pôjdete vlastným autom, bez 4x4 by som tam osobne nešiel, aj keď za rozumného počasia by to nemal byť problém. Ak sa neodvážite šoférovať, maršrutky alebo teda Mitsubishi Delica vás tam zavezú bez problémov.

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Črtá sa druhá vlna korony. Ako ju zvládnuť? (otázky a odpovede)

V stredu stúpol počet nakazených najviac od apríla.

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.


Už ste čítali?