Čo je to tá ruská zima? Ideme na Sibír. (Transibírska magistrála 1/4)

Autor: Helmut Posch | 16.3.2020 o 0:19 | (upravené 16.3.2020 o 14:02) Karma článku: 11,04 | Prečítané:  5386x

"tdm, tdm, tdm" 5 dní a 9 nocí. Keď vystúpiš, treskúca zima. Presne toto bolo to, na čo sme sa chystali niekoľko rokov a teraz vyrážame. Vydali sme sa vlakom cez Sibír zistiť, čo je to tá známa ruská zima.

Samozrejme, pokiaľ sa bavíme o vlaku a Sibíri, nemôže ísť o nič iné ako Transibírsku magistrálu. Rozhodli sme sa pre začiatok v Moskve a koniec vo Vladivostoku, pri Tichom oceáne. Dlho sme zvažovali ísť Transmongolskou magistrálou, a teda skončiť našu cestu v Pekingu, no nakoniec sme to zavrhli a spravili sme dobre. Prečo, asi v čase pandémie SARS-CoV-2 nie je treba vysvetľovať, keďže práve v Číne sa to všetko začalo a práve vtedy vrcholilo.

Keďže sme chceli zažiť tú pravú ruskú zimu, rozhodli sme sa ísť počas toho najstudenšieho mesiaca - vo februári.

Cestu sme si pomyselne rozdelili na niekoľko etáp, pričom po každej etape sme z vlaku vystúpili a niekoľko hodín / dní sme na danom mieste pobudli.

Tou prvou etapou bol úsek medzi Moskvou a Novosibirskom dlhý asi 3300 kilometrov. Vlaku by mala cesta trvať dva dni a tri noci. Fuuu, čo budeme toľko vo vlaku robiť?! To si beriem dve knihy a dvojstranový zoznam vecí, na ktorých chcem pracovať ... možno aj začnem vyšívať. Či?

Najprv nás ale čakala vraj veľkolepá Moskva.

Nezačali sme svoje pôsobenie v nej vôbec dobre. Od nejakého veľkého uja, ktorý s nami letel, sme dostali tip, od ktorého operátora si máme SIM kartu kúpiť, lebo má najlepšie pokrytie. V jeho stánku robil mladý, asi tak 16-ročný chalan, ktorý bol na pohľad viac Mongol ako Rus. Na moju otázku, koľko stojí SIM karta, odpovedal: "800 rubel, unlimited internet." Hm, asi 12 euro za neobmedzený internet? No davaj.

Bohužiaľ, za pár hodín sme zistili, že ten chlapec myslel tým "unlimited", že nám nebudú znižovať rýchlosť (ako sa to kedysi aj u nás robilo, keď infraštruktúra nezvládla nápor v niektorých časoch) a nie, že objem je neobmedzený. Alebo nás proste oklamal. Tak sme mali 5 GB rýchlostne neobmedzeného internetu. Na YouTube, Netflix a podobné opičiny vo vlaku zabudni (to som bol ešte naivný, že tam bude signál).

Ak ma niečo v Moskve oslovilo, bolo to ako chodilo metro. Videl som už rôzne svetové metrá, ale to, aby sa spúšťala minútu a pol dlhá časomiera, na konci ktorej vždy príde ďalšie metro, to som naozaj ešte nikde nevidel. My sme sa ním vozili navyše od desiatej večer do polnoci.

O moskovských staniciach metra sa toho všelikde popísalo už veľa. Sochy, maľby, lustre, busty, sklá so zobrazením pracujúcej triedy a všade mramor. To je ako keby si vbehol do paláca nejakého sovietskeho papaláša. Tak, ako my vnímame kosák a kladivo niekedy pomaly ako hákový kríž, tu ich spolu s červenými hviezdami nájdete všade. Inokedy sme zase videli rad stoviek búst, pričom každá bola iná - jedna požiarnik, druhá pilot a podobne. Tanky zobrazené v metre? Severná Kórea? Nie, Moskva. Len údržba tohto divadla stojí podľa mňa toľko, že Kočnerov majetok je šuvix.

Každopádne je vidno, že celé metro je vybudované za bývalého režimu a odvtedy nespravilo veľa krokov dopredu. Veľa moderných prvkov metra tu nenájdeme. Ak nerátame osobnú kontrolu pred každým vstupom do metra.

Po pár hodinách cestovania v metre minulého tisícročia a kultúrneho predstavenia socializmu sme sa jednoznačne chceli ísť pozrieť aj na asi najznámejší bod Moskvy - Červené námestie. 

Neviem či som očakával, že ma tam bude čakať červený koberec a na jeho konci samotný Vladimír P., no celé toto námestie mi prišlo ako nejaké veľké parkovisko. Nečudo, vraj sem smerujú všetky hlavné ulice Moskvy, tak asi aby mali kde všetky tie autá parkovať. Počas našej návštevy tam bolo niečo ako vianočné trhy, takže pravdepodobne všetky autá vypratali. Inak si to neviem vysvetliť. Navyše na zemi boli miestami aj nakreslené jazdné pruhy.

Na fotke vpravo od nás je vraj najväčší obchodný dom v Rusku a patrí k jedným z najdrahších na svete, GUM. Doteraz nerozumiem, ako sa jeho "veľkosť" merala, ale naozaj mi nepríde väčší ako mŕtve Bory Mall. To nehovorím o obchodných domoch, v ktorých som bol v Toronte alebo Teheráne.

Zaujímavosťou je, že v roku 1932 tu Stalin vystavil svoju manželku po tom, čo spáchala samovraždu. Očividne vedel, že bola shopoholička a chcel ju aj po smrti spraviť šťastnou. Pred rozpadom Sovietskeho zväzu bol GUM z časti vlastnený štátom, no dnes je už kompletne sprivatizovaný. Každopádne, pokiaľ nesnívate o Victoria's Secret gaťkách z Moskvy a podobných luxusných perlách, nie je tam nič zaujímavé.

Pred nami je okrem kolotoča Štátne historické múzeum, kam sme nešli, lebo sme skúpi zaplatiť za vstup a nechce sa nám čas tráviť v múzeu. Napravo je Leninovo mauzóleum, ktoré bolo zatvorené, ako každý piatok. Vedľa neho je historická pevnosť Kremeľ - oficiálne prezidentské sídlo, kde sme sa hecli a kúpili si vstupenku. Vo vnútri nebolo nič extra. Jeden zatvorený kostol, jeden pekný otvorený kostol, nejaké historické delá a papalášske limuzíny.

No a za mnou je Chrám Vasilija Blaženého. 

Ten by mal svojou architektúrou symbolizovať spojenie Ruska s Európou a Áziou. Ja osobne ako umelecký barbar tam teda žiadne spojenie nevidím. Vysvetlení jeho architektúry je ale viac, takže bohvie, čo je pravda. Skladá sa z 8 viac-menej samostatných kostolov, ktoré symbolizujú rozhodujúce dni v boji o Kazaň v roku 1552 proti Tatarom. Stojí tu od roku 1561, keď ho dal postaviť Ivan Hrozný.

Lešenie na minimálne pol budovy samozrejme musí byť vždy a všade, keď ja sa idem pozerať na nejakú pamiatku. Viac ako 10 eurové vstupné ma na päte otočí.

Inak počas našej návštevy Moskvy bolo približne okolo nula stupňov, takže sa nemôžeme baviť o žiadnej ruskej zime.

Sú ešte dve veci, čo musím na Červenom námestí vypichnúť. Jedna je neskutočne dobrý, škoricovo-jablkový nápoj na trhoch pred Štátnym historickým múzeom. Naozaj pecka. Druhá vec je, že som pri "ruskej hrdosti" neočakával logo McDonaldu priamo pred Leninovim mauzóleom.

Za mňa sa rozhodne nedá porovnať Červené námestie a napr. Union Square a okolie amerického Capitolu vo Washingtone. Je to aj otázka vkusu, no mňa jednoznačne viac oslovila elegancia, zeleň, voľne dostupné rôzne múzeá, pamätníky osobností a udalostí americkej histórie a súčasnosti, ako veľké parkovisko s luxusným obchodným domom a vystavenou mŕtvolou.

K večeru sme sa teda radšej presunuli do modernej časti Moskvy, kde sú samé mrakodrapy. Táto časť mesta nie je podľa mňa rozlohou o mnoho väčšia ako je naša moderná časť Bratislavy na Mlynských Nivách. Užili sme si výhľad z najvyššej vyhliadky v Európe na 83. poschodí a pomaly sa vydali na vlak.

Hej, ale počkať! Nepôjdem predsa na vlak hladný! Ak niekto z vás čítal moje blogy z Gruzínska, možno si spomenie, ako som nie zrovna vychválil jedlo khinkali (taštičky plnené hlavne mletým mäsom), resp. po mojom "šampiňóny". Tu som našiel ruskú verziu, ktorá sa volala pelmene, resp. pelmeniky.

Ja som dostal pelmeniky v tvare "šampiňónov", pri tomto jedle ten tvar ale nie je nevyhnutný tak, ako to je pri gruzínskych khinkali. Boli jednoznačne lepšie ako khinkali, ale tiež nič extra.

Teraz už je čas. Berieme Yandex (ruský Uber) a smerujeme na "Jaroslavskaja vogzal" alebo po našom, vlakovú stanicu Jaroslavskaja. Odtiaľto vyrážajú všetky vlaky smerom do Jaroslavli, čo je smer Vladivostok. Hneď vedľa stojí stanica Leningradskaja, odkiaľ vyrážajú všetky vlaky smer Petrohrad (resp. Leningrad). Milujem logicky zariadené veci.

Pred každým vstupom na stanicu v Rusku vás čaká osobná kontrola, podobná tej na letisku. Už sme nažhavení ako nevesta pred svadobnou nocou, a tak stanicou iba rýchlo prebehneme priamo k nástupištiam. Náš vlak práve dotlačili.

Každopádne, ja som očakával obriu stanicu s milión nástupišťami a chaosom, no to sa vôbec nekoná. Je tu odhadom tak 8 nástupíšť a relatívne málo ľudí. Asi je to práve vďaka tomu, že tu nie je jedna centrálna vlaková stanica, ale je decentralizovaná, podľa toho, na ktorý smer vlak ide.

Vlak vyzerá presne ako na tých milión videách, ktoré som za posledné 3 roky videl. Strieborný s červeným logom ruských železníc.

Po pár minútach vystupuje z nášho vagóna č. 10  dežúrna v uniforme a vypýta si pas. Vytiahne celkom hypermoderné zariadenie, kde nás ma všetkých nahratých a iba na základe pasu nám povie číslo kupé a číslo miesta (ak by si bol retardovaný a nevedel si to prečítať na lístku). Značne menej byrokracie ako som očakával.

Našu prvú etapu ideme vlakom č. 68. Čo to znamená? V Rusku je to tak, že čím menšie číslo vlaku, tým lepší vlak. Podľa informácií, ktoré sme mali, by to do č. 70 malo byť v pohode a potom to už je jazda historickými kusmi z čias Stalina alebo Chruščova. Začíname preto tak v strede, neskôr sa vyberieme aj horšími, ale aj lepšími.

Je možné si vybrať z troch základných tried lístkov. Prvá trieda - dvojka kupé, Druhá trieda - štvorka kupé a tretia trieda - tzv. platzkart, alebo po mojom dobytčák, asi 60 ľudí v otvorenom vozni. Začíname opäť v strede, druhou triedou. Keďže sme štyria, je to pre nás optimálne.

Chvíľu nám trvá, kým objavíme všetky vychytávky vlaku a kupé. Keď sa už usadíme, ideme sa uvariť. Cítim sa ako v Yangone (Myanmar) alebo Bangkoku počas horúcej sezóny, je tu asi 40 stupňov. Vlak ešte stojí a my tajne dúfame, že klimatizácia sa rozbehne spolu s vlakom. Síce sa snažíme na to spýtať aj dežúrnej, či to nevie nejako ošéfovať, ale tej je vidno v očiach to, čo mnoho ďalším Rusom - strč sa do zadku Amerikánec! 

Postupne sa to zlepšilo a dalo sa existovať, no až do Novosibirsku sme sa s týmto teplom borili.

Kým vonku nezmizli posledné svetlá Moskvy, pozerali sme sa z okna a asi každý z nás tak troška neveril, že sme už naozaj na ceste Transibírskou magistrálou.

Až sa rozleteli dvere na kupé a nejaká neznáma teta v zástere spustila po rusky diktát. Našťastie jeden z nás dačo po Rusky rozumel, a tak nám to preložil. Vraj čo chceme na raňajky, ktoré sú v cene. Ale len jedenkrát za celú cestu. Nakoniec sme sa dohodli, že chceme ryžovú kašu, lebo to bolo jediné, čo som ako tak rozumel.

 Vzápätí sme prišli o signál - na Transibírskej magistrále okrem staníc so signálom nerátajte. Tak teda, poďme sa baviť po starom a oslávme náš štart po rusky - vodkou. V reštauračnom vozni mali niektorí podobný nápad. Zatiaľ čo my každý dáme ledva pol deci, Rus vedľa nás stiahne celú ploskačku a brzdí to pivom.

Pri vodke preberieme dojmy z uplynulého dňa a rozhodneme sa ísť spať. Platíme vždy radšej kartou, a tak sa s malou dušičkou spýtame hlavnej kapitánky reštauračného vozňa, či sa dá. Vraj jasné. To sme nečakali, máme tu nejakú kartu?

"Aaaa ňet internet, zaftra!", no, prvý deň a už vodka na sekeru. Síce ona nevie po anglicky, my nevieme po rusky, ale aj na sekeru nám dá. Správna Slovanka!

Z nejakého dôvodu tu nevedia spracovať platby pokiaľ terminál nie je pripojený na internet. To znamená, že vždy, keď sme došli do stanice, tak sme si museli rozmyslieť, či ideme platiť, alebo budeme potom čakať až na ďalšiu. A to mohlo byť niekoľko hodín.

Osobne spanie vo vlaku je pre mňa asi to najkrajšie. Monotónny zvuk ma dokáže krásne uspať. Tentokrát to nie je až také ľahké. Predsa len som vzrušený (z vlaku) a spracovávam celý uplynulý deň a myslím na to, na čo sa treba pripraviť v tých ďalších. Už-už zaspávam, keď sa z hornej postele ozve "Aha, zastavili sme v nejakej tundre!" Ďalších 30 minút som nemohol zaspať, lebo som sledoval okolie a rozmýšľal, aká je definícia tundry. No, ťažký to život.

Ráno nám ako budíček opäť vykopne dvere tá istá teta, čo včera večer a položí nám mliečne ryže na stôl. Uštedrí nám ešte troška ruštiny a zmizne. Počas toho, ako jeme raňajky, si uvedomíme, že Moskva je už dávno preč.

Okolie je presne také, ako som si ho predstavoval. Väčšinu času široko ďaleko nič, len polia, občas brezové háje alebo ihličnaté lesy, kde-tu nejaká dedinka a cesta križujúca železnicu. V tejto oblasti by sme čo i len malý kopček darmo hľadali.

Čaká nás ale prvá dlhšia zastávka - asi 20 minút v mestečku Shariá. Tak troška sami ešte nevieme, ako to funguje. Vonku je iba pár stupňov pod nulou, takže nás ešte nečaká nejaké zásadné obliekanie. Dežúrna otvorí dvere a my môžeme vyskočiť do snehu. Niektorí v šľapkách - ruská špecialita a ostatní ako ľudia.

No, stanica to očividne nie je bohvieaká a nevyzerá, že by tu vôbec bol nejaký obchod, ktorý je naším cieľom. V tom nás stretne nejaká tetuška s plnými rukami pitia a nejakého jedla. To, či tu je nejaký obchod, vidí jednoznačne: "Ňet bufet!" A tak si kúpime aspoň nejakú vodu za asi 80 rubľov. Tetuška nám núti aj nejaké buchty, ale tie nevyzerajú bohvieako, a tak odmietame. 

Poučenie: aj ruské babky klamú. Asi minútu odtiaľ bol obchod s vodou za 40 rubľov. Tak dokúpime nejaký stravovací proviant a zoberieme si poučenie do budúcna.

Každopádne ani tieto obchodíky na staniciach nie sú nejaké lacné. Toto nás dosť prekvapilo. Určite to nie sú žiadne švajčiarske ceny, ale sú podobné tým slovenským.

Počas toho, čo my sme nakupovali, zatiaľ pasažieri vystupovali / nastupovali, do vlaku sa dopĺňa voda, potrebné suroviny a vyhadzuje sa odpad. Staniční "vlakmechanici" zatiaľ kontrolujú podvozok a obíjajú z neho ľad.

Vlak odchádza na minútu presne a opäť sme na ceste. Opäť dlhšie stáť budeme až v podvečer. To, ako často a ako dlho vlak stojí, záleží predovšetkým od jeho čísla. Napríklad vlak č. 2 stojí v málo staniciach a krátko, a preto je veľmi rýchly. Čím väčšie číslo, v tým viac dedinkách stojíte a často aj dlhšie.

Od čísla vlaku závisí aj kvalita záchodov. Keďže tento vlak nemal zrovna najnižšie číslo, záchod bol starší model a naše exkrementy išli priamo na trať bez nejakého zásadného splachovania. Takže si viete predstaviť, ako to niekedy vyzerá. Nebýva to ale úplný mordor, pretože dežúrna sa o to celkom pravidelne stará.

Podobne ako so záchodmi je to aj s reštauračným vozňom, aj keď tam sú asi menšie rozdiely. Tam je ale iný problém. Keď sme si náš prvý obed prepočítali na eurá, tak sa nám tomu nechcelo veriť. Vyšlo nás to asi toľko, čo v lepšej reštaurácii v Bratislave.

Bohužiaľ, príliš veľa iných možností nebolo, pokiaľ sme si nechceli odpísať žalúdok a s ním ďalšie veci každodenným jedením vifoniek. Takže náš rozpočet dostával poriadne zabrať. Jedlo tiež nebolo nejaký hyper luxus, ale dalo sa to stráviť.

Až do Novosibirsku sme neustále buď sledovali okolie, hrali karty, alebo preberali "kultúrne špecifiká". Z knihy, ktorú som mal so sebou, som prečítal asi dve kapitoly. Neviem, či to bolo tým, že sme boli z toho napichaní, že ideme Transibírskou magistrálou, ale pozeranie sa z okna nás jednoznačne neomrzelo. Niekedy sme sledovali jednotlivé dedinky, niekedy zasa okolitú, často poriadne zamrznutú prírodu.

A často nám robili program zastávky na staniciach, kde sme sa vždy prešli po okolí a kúpili sme si niečo v obchodíkoch.

Ako ste si mohli aj všimnúť, teploty sa zatiaľ pohybovali okolo 0 až -5 stupňov. To nebolo ani pre nás, mestské deti, nič extra a boli sme mierne sklamaní. Keď sme ale posledný večer pred Novosibirskom pozerali predpoveď, malo nás privítať zaujímavých -18 stupňov. V Omsku, jednom z posledných veľkých miest pred Novosibirskom bolo -16, a teda asi predpoveď vyjde.

Vlak mal do Novosibirsku prísť asi o 6 ráno, a tak sa poberáme skoro spať. O asi 5-tej nás zobudí nejaký muž v železničiarskej uniforme. Keď rozlepím oči, zistím, že to je ujo, čo tu vysával deň predtým podlahu. Vraj chce od nás obliečky. No chlapče, to tak rýchlo nebude. 

Potom si už nepamätám nič, len ako nás budí znova. Veľmi presviedčam moju nohu, aby mu neublížila a nakoniec sa okolo pol šiestej preberieme a postupne mu dáme, čo chce. Každopádne ráno sme ako zbité psy.

Zastavíme na veľkej stanici v Novosibirsku, vynesieme si veci na perón a ešte polospiaci sa pozrieme na teplomer. -17. Ďalší vlak nám ide o asi 14 hodín. Poďme objavovať ruské mesto v ruskej zime!

 

Ďalšia časť: Vstúpili sme na Sibír = lyžiarske stredisko v meste (Transibírska magistrála 2/4)

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?