reklama

Takto som si ruské mesto nepredstavoval (Transsibírska magistrála 2/4)

Posledné dva dni a tri noci sme strávili vo vlaku medzi Moskvou a Novosibirskom. Teraz máme asi 14 hodín na objavovanie mesta Novosibirsk. Problém je len to, že teplomer ukazuje -15 °C. Nasadiť čiapky, palčáky a ide sa

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Novosibirsk? Panenka skákavá, kde to je?! Tu:

Novosibirsk na mape
Novosibirsk na mape 

Mesto leží už v oblasti Sibíri, asi 3300 kilometrov od Moskvy a je aj jej oázou života. Žije tu viac ako 1,5 milióna obyvateľov a je obklopené nekonečnou, nehostinnou Sibírou. My sme sem prišli Transibírskou magistrálou, ktorej mesto vďačí za svoju existenciu.

V roku 1893 vzniklo ako osada, v ktorej žili ľudia, ktorí stavali železničný most cez rieku Ob ako súčasť Transibírskej magistrály. Neskôr začalo slúžiť aj ako železničný uzol medzi Altajom - pohorím na juhu Ruska, a Sibírou, čo mu pridalo na jeho dôležitosti. Postupne sa tak z osady stalo mesto, ktoré je dnes 3. najväčším v Rusku. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď poriadne rozospatí na lačno vystúpime na hlavnej vlakovej stanici do -15°C, nie je mi úplne jasné, ako chceme prežiť vonku 14 hodín. Táto obava existuje predovšetkým kvôli tomu, ako si predstavujem ruské mesto na Sibíri ...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

No kvôli tomuto sme sem išli, tak si to poďme užiť. Naše prvé kroky vedú do centra mesta, kde budeme chcieť nájsť nejaký podnik, kde by sme sa mohli naraňajkovať. Keďže ruský Uber - Yandex stojí pár drobných, odvezieme sa ako páni. 

Každá sekunda bez rukavice pri vyklikávaní Yandexu ma stojí nemalé utrpenie, no nakoniec sa to vyplatí a taxík dorazí. Vodič do tej zimy odmieta vystupovať a len nám z vnútra otvorí kufor. V Moskve som z vodičov Yandexu mal pocit, že každý z nich by najradšej niekoho zavraždil, no tento v Novosibirsku je hotový Breivik. Kolesá mu pri každom rozbehnutí na zľadovatenej ceste podkĺznu, jazdné pruhy musí poznať naspamäť, keďže sú často pod nánosom zľadovateného snehu. Dostane nás ale tam, kam sme chceli. A ani nás nezavraždí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za niekoľko minút už kráčame mestom pomedzi kopy snehu odhádzaných z chodníkov, ktoré napriek tomu pokrýva zľadovatený sneh. Google nám hovorí, že by tu niečo s možnosťou raňajok mohlo byť, tak to som zvedavý.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Síce je ešte stále tma, všade je dym z áut, ľudia sa tvária ako v depresívnom filme (no bodaj by nie, keď idú do práce o 7 ráno) a vonku panuje teplota hlboko pod bodom mrazu, už teraz mi toto mesto nepríde také zlé, ako som si ho predstavoval. Nepobehujú tu medvede po uliciach, miestne paneláky nie sú v stave Luníka IX a ulice centra sú preplnené barmi, kaviarňami a reštauráciami. Trojprúdové cesty sa zapĺňajú nie (len) Ladami, ale predovšetkým novými autami japonskej výroby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po asi 20 minútach, keď už nám postupne zamŕza tvár, máme už tej zimy a prázdneho žalúdka celkom dosť. Našťastie práve v tom momente dorazíme na miesto, kde nás čaká teplo, čaj a sýte raňajky.

Obrázok blogu

Popri raňajkách pozorujeme prebúdzanie sa mesta do bežného pracovného dňa. Pribúda áut, ľudí na uliciach, MHDčka je zdravo natlačená a košielkári v kaviarňach rozbiehajú svoje biznis stretnutia. Presne ako v ktoromkoľvek európskom meste.

Horšie je, že nie len životný štýl mi pripomína európske mestá, ale aj ceny. Ak by si niekto myslel, že raňajky nás stáli pár centov, tak je na prudkom omyle. Cena bola podobná ako niekde v centre Bratislavy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas východu slnka sme sa prešli k nábrežiu rieky Ob a už spomínanému mostu, ktorý bol tak dôležitý pre vznik tohto mesta. Postupne tunujeme svoje obliekanie sa do ruskej zimy, napr. ja sa učím viazať šál, keďže mi ho asi nikdy predtým nebolo treba.

Rieka, široká asi ako jeden a pol Dunaja, je takmer kompletne zamrznutá a pokrytá vrstvou snehu. Odvážime sa na ňu aj vstúpiť, ale naozaj iba pri kraji. Tam, kde nie je zamrznutá, pravdepodobne má voda vyššiu teplotu alebo inú hustotu, teda je znečistená a zatiaľ nezamrzla, no za to sa z nej poriadne parí.

Obrázok blogu

Spravíme si iba pár fotiek a hypermoderné telefóny nám zomrú. Percentá baterky padajú ako úroveň politiky na Slovensku, proste to vidíš v priamom prenose. Sme naobliekaní ako cibule, a tak nám až taká zima nie je. Ak teda odrátam námrazu na obočí a zamrznutú sánku.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

V tom okolo nás prebehne bežec, čo si prišiel troška zašportovať na nábrežie. To mi pripomína, ako ma vždy niektorí ľudia poučovali, že okolo nuly už nemám športovať, lebo ochoriem. A to nehovorím o cyklistovi, ktorý nás obiehal na moste ponad rieku.

Obrázok blogu

Na druhej strane rieky je, zdá sa, nejaká biznis oblasť a hneď pri nej je čo iné, ako ... lyžiarske stredisko! Niekto sa pýši tým, že majú v práci tulivaky, niekto tým, že majú PlayStation, no zamestnanci týchto firiem si môžu ísť počas pracovného dňa pekne zalyžovať.

Obrázok blogu

V Novosibirsku navštívime ešte múzeum ruských železníc, kde ničomu nerozumieme, lebo je všetko len po rusky, a tak si obzeráme hlavne modely vlakov. Ako v každom poriadnom ruskom meste aj tu je Leninovo námestie, kde si pozrieme sochy z ľadu a prípravu ľadovej plochy na korčuľovanie. Vyskúšame aj jednu z mála vegánskych reštaurácií v meste, ktorá uspokojí aj naše žalúdky a troška nás opäť prenesie do európskej bubliny, keďže tu mi to vôbec nesedí.

Leninovo námestie
Leninovo námestie 
S operou a ľadovou plochou
S operou a ľadovou plochou 

Poobede sa teplota vyšplhá až na -8°C a nám začína byť vo výbave na sibírsku zimu teplo. Mám pocit ako keď príde do Bratislavy jar. Svieti slnko, je teplo a aj ulice ožili. Potom si dám dole rukavice a to ma vráti do reality.

Prispôsobenie na miestne podmienky je kľúčové. V prípade hlbokého snehu vymeníme kolieska za lyže a ide sa.
Prispôsobenie na miestne podmienky je kľúčové. V prípade hlbokého snehu vymeníme kolieska za lyže a ide sa. 
Obrázok blogu
Majú tu aj podobne hnusný ParkInn hotel ako my v Bratislave.
Majú tu aj podobne hnusný ParkInn hotel ako my v Bratislave. 

Navštívime aj miestny obchodný dom, keďže potrebujeme nakúpiť nejaké zásoby na ďalší deň a dve noci, čo pocestujeme vlakom. 

Pred odchodom na stanicu sa ešte zastavíme v gruzínskej reštaurácii na večeru, kde si dám moje najobľúbenejšie gruzínske jedlo chačapuri, ktoré niekedy provokačne volám aj "ruská pizza". Príde mi to ako také prepracovanie quattro formaggi do štýlu východoeurópskych jedál. Aj tu, nie len v samotnom Gruzínsku, je fantastické.

Obrázok blogu

Po večeri mi to nedá a musím sa zamyslieť nad tým, ako zle som si predstavoval Novosibirsk. Namiesto zdevastovaných panelákov nás tu čakalo mesto, ktoré nebolo vybavené o nič horšie, ak nie lepšie, ako Bratislava. V Novosibirsku nás na každom prechode pre chodcov púšťali autá a vozili sme sa metrom. O tom môžeme v Bratislave iba snívať.

Podľa mojich prieskumov platov v Novosibirsku sa tie v mojej oblasti podobajú tým v Bratislave. Podobne ako ceny. Takže nejaká bieda sa tu netrie. 

Videli sme tak ultra bohatú Moskvu, relatívne bohaté mesto Novosibirsk a teraz už poďme ďalej na východ.

Obrázok blogu

Presne na tom nástupišti, kde sme ráno vystupovali, teraz nastupujeme do vlaku č. 72, tzn. o pár kategórií horší ako ten predtým. Problémom ale je to, že tentokrát ideme v tretej triede, tzn. v otvorenom vagóne, tzv. platzkarte, resp. po mojom - dobytčáku. Kapacita vagóna je asi 60 ľudí.

Prvé, čo nás po nastúpení ovalí je teplo, ktoré vo vnútri panuje. Väčšina ľudí je len v tielkach. Keby som povedal, že to tu extrémne smrdí, tak by som klamal, ale teda konvalinky tu tiež nevoňajú.

Okrem toho hlavného rozdielu medzi 2. a 3. triedou, že neexistujú jednotlivé kupé, je zásadný rozdiel aj ten, že na priestore, kde sa štandardne vezú štyria ľudia, tu idú šiesti. Ulička sa zúži, postele tých štyroch sa skrátia a v uličke tak vznikne miesto pre dve ďalšie postele. To má za následok, že keď si ľahnem na svoju posteľ, pravidelne dostávam po mojich trčiacich nohách do uličky od okoloidúcich mrazenými rybami alebo iným vhodným materiálom výživnú masáž.

Kým som sa ale do svojej postele uložil, tak to trvalo! Keďže tu si na tú hornú posteľ ani neviete sadnúť kvôli málo priestoru nad vami, tak hľadanie vecí v batožine je peklo. 

Prekvapivo, na to, že je to vlak o 4 čísla horší ako ten predtým, sa nám zdá modernejší aj čo sa týka postelí a záchodov. Tu prvýkrát zisťujeme, že tá postupnosť čísiel vlaku a kvality nie je úplne striktná.

Keď sa vybalíme a uložíme sa do našich skrátených verzií postelí, som spotený ako hovado. Nemôžem sa ani hýbať, pretože by som tým len zvyšoval svoju teplotu. Toto by ste na Transibírskej magistrále nečakali, čo? Veru ani ja, a preto tu mám pyžamo s dlhými gaťami.

Keď na posteli polosedím, dĺžka akurát ...
Keď na posteli polosedím, dĺžka akurát ... 

Budím sa až na zastavenie vlaku v Krasnojarsku, priemyselnom meste asi 800 kilometrov a viac ako 10 hodín cesty od Novosibirsku. Jediné šťastie, že v našom kútiku s nami spí iba Eskimáčka, ktorej jediným záujmom je telefón. Na rozdiel od niektorých ani nesmrdí, takže sme si za dobré.

Tretia trieda Transibírskej magistrály
Tretia trieda Transibírskej magistrály 

Tento vagón má ale jednu zásadnú nevýhodu. A to, že reštauračný vagón je na úplne druhej strane vlaku. Čo to znamená? Musíme prejsť asi 6 vagónov tretej triedy a 2 vagóny druhej triedy. To nie je iba o kráčaní, to je hotový kultúrno-estetický zážitok.

Vstúpiš do prvého vagónu, smrad po zhnitých ponožkách, prechádzaš medzi vagónmi, -20°Cnafúkaný sneh, zvuk a otrasy ako keby išlo utrhnúť vagón a ty si v šľapkách. Druhý vagón vyhriaty ako sauna, vo štvrtom preskakuješ a podliezaš hnáty rozvalených pasažierov, v piatom zistíš ako voňajú pokazené sardinky a takto ďalej. Keď už prežiješ túto cestu a si v reštauračnom vozni, v tom horšom prípade zistíš, že nikto nezobral peniaze a v tom lepšom, že nemajú "blyničky" resp. palacinky.

A celé to vyzerá asi takto ...

Tentokrát nás prekvapí v reštauračnom vozni o dosť mladšia obsluha, ktorá dokonca vie aj pár slov po anglicky. Sme tu na raňajkách a pri vedľajšom stole už sedí mladý Rus ťahajúci vodku. Ceny sú stále vysoké, presne ako v predchádzajúcom vlaku. No ak nechceme toľko vyfonkárčiť, nemáme na výber.

Obrázok blogu

Inak na tejto fotke s palacinkami si môžete všimnúť v Rusku málo vídaný jav. Jedlo bez kôpru. Akože oni sú ho schopní dať absolútne všade a hlavne tak, aby prerazil všetky ostatné chute! Málo slané? Daj kôpor! Málo kyslé? Daj kôpor! Skončilo to tak, že sme hovorili čašníčkam, že chceme to "bez tej zelenej veci", čomu jednoznačne pochopili.

Daňový doklad level Rusko.
Daňový doklad level Rusko. 

No a čo robíme celý deň vo vlaku? Pravdu povediac, ja si tento deň vôbec nepamätám. Akože nepamätám si, že by som pil nejako ráno vodku, že by som ten deň "dal na Rusa", no fakt neviem.

Každopádne viem, že približne v tejto časti cesty si začínam na okolí všímať vypálené stromy. Len nedávno tu boli veľké požiare, ktoré boli dosť prepierané aj v našich médiach. Ja tvrdím, že to ostalo po nich, no chalani sa mi smejú, že už mám halucinácie a sú to len také kmene stromov. 

Prvýkrát zažijeme aj to, že vlak mešká. Asi 30 minút len tak stojíme. Takže za asi 3000 kilometrov sme nabrali 30 minútové meškanie, ktoré sme za pár hodín dobehli. Kam sa hrabú slovenské železnice.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Nevýhodu tretej triedy pocítime v noci, keď na jednej zo staníc nastúpi niekoľko ľudí a v celom vagóne sa zasvietia svetlá, pretože dežúrna im potrebuje dať posteľné prádlo.

Okrem toho niekomu asi 3-krát za sebou zvoní telefón. On ho nedvihne, nestíši ani nevypne. Proste to dozvoní a za chvíľu znova. Inak, pravdu povediac, ja som si prvýkrát myslel, že je to môj telefón, keďže to bolo rovnaké zvonenie ako mám ja. No nejak som si neuvedomil okolnosti a ja proste keď spím, tak spím a neriešim blbosti. Takže som sa iba prehodil na druhú stranu a spal ďalej. Pri druhom zvonení som už radšej svoj telefón skontroloval, aby som neostal na raňajky nejakému Rusovi, prípadne Mongolovi, no našťastie som v tom bol nevinne.

Ráno nás našťastie nikto tak násilne ako v Novosibirsku nebudí a my sa celkom pohodlne, síce v skorých ranných hodinách, zobudíme v meste Irkutsk. Čaká nás tu už teta vo "vesmírnom" oblečení, v -19°C. Jej cieľom je dostať nás k najväčšiemu sladkovodnému jazeru (aktuálne klzisku) na svete, Bajkalskému jazeru.

Ďalšia časť: Vznášadlo je sci-fi? Poď somnou na Bajkal! (Transsibírska magistrála 3/4)

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu