Vznášadlo je sci-fi? Poď so mnou na Bajkal! (Transsibírska magistrála 3/4)

Autor: Helmut Posch | 14.4.2020 o 1:04 | (upravené 4.5.2020 o 10:20) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1173x

Po jednom dni a dvoch nociach vo vlaku sme dorazili do Irkutsku. Vonku je -19 °C a pri tomto lahodnom počasí sa vyberáme ku Bajkalskému jazeru. Okrem toho, konečne vidím pravú ruskú jazdu autom a dozvedám sa o živote miestnych.

Tentokrát nás nikto násilne nebudí ako to bolo, keď sme vystupovali v Novosibirsku. Po vystúpení z vlaku v Irkutsku ale príde prírodný budíček, -19 °CNaša sprievodkyňa, Galina, ktorá nás má zobrať ku Bajkalskému jazeru, je oblečená tak, že vyzerá troška ako astronaut. Síce je na môj vkus mierne premachlená, no po anglicky vie slušne a to sa tu cení. Vraj šup-šup do auta a ideme, nech všetko pekne stihneme!

Pre mňa opäť niečo úplne šokujúce. V meste je normálne zápcha a my viac stojíme ako ideme. Akože Novosibirsk ma troška dostal do reality, ale naozaj som nečakal, že na takomto "konci sveta" majú zápchy (v doprave)!

Zastavíme sa v obchode, aby sme si konečne zaobstarali raňajky. V sekcii s čerstvým pečivom síce nerozumieme žiadnemu nápisu, no jeden typ "taštičiek" tu majú naozaj premnožený. No, veď na to rozumieť nepotrebujem, veď vidím, že to vyzerá fajn, a tak si ich každý zopár zoberieme na cestu. Pritom ako sa nám sprievodkyňa rozrozpráva v aute o meste Irkutsk, máme čo robiť, aby sme sa nepodávili. V tých taštičkách boli hádam plesnivé ryby! Hnusná chuť a navyše to smrdí. Muselo to zvláštne vyzerať, keď sme si všetci raz odkusli a hneď to odložili. Do obeda držíme dietu.

Irkutsk, mesto veľké asi ako Bratislava, je veľmi turisticky populárne. Či už kvôli blízkosti Bajkalského jazera, alebo zachovaného historického centra. Viac nás ale zaujíma, ako sa žije v takejto oblasti, kde je bežne pod -20 °C.

"Autá majú špeciálne zariadenia v motore, ktoré ho pravidelne naštartujú na 20 minút, aby sa motor držal pri živote," odpovedá Galina na to, čo nám, mestským deťom, nešlo do hlavy. Máme pred očami ako v Bratislave neštartujú autá pri -5°C.

"Voda tu je zadarmo, platíte iba za výstavbu a údržbu potrubia. Ak si chodíte nabrať vodu k verejným vodovodom, neplatíte nič. Kúrime a svietime skoro stále, 1 kWh tu stojí 1 rubeľ. Nechávame zasvietené aj keď sme mimo domu, aspoň to majú zlodeji ťažšie," dodáva. Práve míňame miestnu nemocnicu, ktorá vyzerá asi tak 50-násobne lepšie ako naše slávne Kramáre. Tak aspoň niečo, keď priemerný miestny plat je okolo 400 euro.

Tak sa započúvam, že si ani nevšimnem, že vodič našej dodávky ide tzv. na Rusa. Predbieha do neprehľadnej zákruty, ide v protismere, na zvlnenej ceste nadskakujeme tak, že dúfam, že časť taštičky s plesnivou rybou ostane v mojom žalúdku. Závej-nezávej ide sa naplno. Napriek tomu, zďaleka nie sme najrýchlejší na ceste a držíme priemer.

"Ja keď som bola malá, bolo mi dobre, nemali sme žiadne problémy. Keď som ale vyrástla, túžila som mať viac možností, ktoré sa vďaka pádu socializmu naskytli. Prišli ale iné problémy. Moja mama by vám určite povedala, že za socializmu bolo lepšie!" odpovedá Galina troška vyhýbavo na našu otázku, či sa v Rusku žilo lepšie za socializmu alebo teraz.

Po ani nie hodine dodávka zastaví pri jazere a to je kompletne zamrznuté. Presne ako pri mori, nevidíte na koniec.

Bajkalské jazero je najhlbšie a najstaršie jazero sveta. Sústreďuje sa tu jedna pätina povrchových zásob pitnej vody sveta. Ak veľkosť jazera berieme podľa množstva vody, ktoré obsahuje, je aj najväčším sladkovodným jazerom na svete. Čo sa rozlohy týka, je "iba" 6. najväčšie. Má rozlohu ako keby ste vedľa seba naukladali 50 Balatonov. A toto celé vo februári zamrzne. Niet sa čo diviť, v tejto doslova ruskej zime.

Na ľade stojí stroj, ktorým sa máme isť po jazere preháňať. Vznášadlo! To fakt existuje? Doteraz som si myslel, že to je len v sci-fi filmoch!

Do vznášadla sa doslova dokĺzame po ľade a pri ňom nás čaká vodič Maxim. Na pohľad typický statný Rus, no správa sa veľmi priateľsky. Čo je zatiaľ z mojich skúseností na Rusa prekvapujúce.

Za pár sekúnd Maxim nakopne vznášadlo a my sme zrazu pár centimetrov nad povrchom. Skáčeme cez nerovnosti v ľade a točenie volantu sa prejaví vždy až s niekoľko sekundovým oneskorením. Stroj vytiahne asi 80km/h, no väčšinou sa s ním z celkom racionálneho dôvodu toľko nejazdí - nemá brzdy. Buď sa spoľahnete na trecí odpor, odpor vzduchu alebo urobíte otočku o 180 stupňov, aby ste prúd vzduchu nasmerovali tak, nech vás zabrzdí.

Výhodou tohoto stroja je, že je možné s ním jazdiť ako na ľade, tak na vode. Navyše, pri pohybe po ľade ho toľko nezaťažuje ako napr. auto, takže je to bezpečnejšie. Ak by ste chceli jazdiť po zamrznutom Bajkale na aute, dajte si pozor na začiatok a koniec sezóny. Sezóna sa začína, keď sa prvé auto neprepadne a končí, keď sa prvé auto prepadne.

Pri jazde po jazere sa zastavujeme pri jedinej rieke, ktorá z jazera vyteká - Angare, ktorá prekvapivo nie je zamrznutá. Je to zaujímavý pocit, stáť na zamrznutom jazere iba pár metrov od nezamrznutej časti. Po tej pláva loď, ktorá prebúrava ľad na jazere. Zatiaľ čo ona si pláva v pohode po vode, jej oveľa väčšie kolegyne sú zaseknuté v ľade.

Pokračujeme ďalej ľadovou plochou, keď Maxim zazrie asi kilometer od nás dvoch ľudí ťahajúcich za sebou sane s vecami. Zmení smer a ideme k nim. Zastavíme pri nich a Maxim sa ich niečo spýta po rusky. Po rusky hovoria asi tak ako my, takže nijak a Galina vyťahuje angličtinu. 

Idú peši cez Bajkal od severu na juh. Maxim ich nasmeruje a povie im, ako sú asi ďaleko a čo ich ešte čaká. Následne sa ich spýta, či s niečím nepotrebujú pomôcť. Vraj im došla voda. Maxim vytiahne plnú dvojlitrovú fľašu z kufra a dá im ju. Aj keď Maxim vyzerá ako ten najtvrdší Rus a zlomil by nás hocikoho na kolene, je úžasné vidieť, ako dobrý človek vo vnútri je. Sám od seba sa o nich zaujímal a nezištne im pomohol.

Inak je to paradoxné, že pri tak veľkej zásobárni pitnej vody s ňou máte problém, no aktuálne je to iba jedna veľká ľadová pustatina.

Po celý čas našej jazdy vznášadlom sa pohybujeme pri severo-západnom pobreží. Práve na ňom stojí historická Krugobajkalská železnica. Kedysi bola súčasťou Transsibírskej magistrály, no bol to úsek veľmi náročný na údržbu a vlaky tadeto mohli jazdiť iba veľmi pomaly. Kedysi to bol ale veľký úspech vtedajšieho ruského inžinierstva, vôbec niečo takéto postaviť. Je to sám tunel a most.

Neskôr sa postavila elektrifikovaná trať pomimo Bajkalu, kam sa presunula všetká diaľková železničná doprava. Dnes Krugobajkalská železnica spája dedinu Baikal a Sludyanku, ktorá leží už na trati Transsibírskej magistrály. Časť od Baikalu do Irkutsku zbúrali, keď sa stavala priehrada na rieke Angare.

Maxim nás vysadí a s Galinou kráčame po trati, zatiaľ čo nám rozpráva o jej histórii. "Vlak tu chodí jedenkrát týždenne, takže pokojne môžeme ísť po trati až do dediny, kde si dáme obed." "No v pohode, keď vravíš, ty sa vyznáš," napadne mi.

Len-len zídeme z koľajiska do už nepoužívaného tunela, keď zrazu počujeme vlak priamo za nami. Keď mierne prekvapení pozeráme na Galinu, ona nám to krásne predá: "No to je úžasné! Tu chodí vlak len raz za čas, to máte šťastie, že ste ho práve videli!" Ja až tak prejazd servisnej lokomotívy, ktorú vidíme v ten deň ešte dvakrát až tak neprežívam.

Čo ale jednoznačne prežívam, je zima. Síce je iba okolo -16°C, no za to pekelne fúka. V Novosibirsku som -18°C zvládol v tomto oblečení celkom v pohode, a tak volím rovnakú výzbroj aj dnes. Vietor mi ukáže, že dôležitá je pocitová teplota, ktorá je možno okolo -25°C a ja sa trasiem ako keby som mal nejakú mozgovú obrnu. Našťastie to už nie je do dediny ďaleko, no keď ju vidím, pochybujem o tom, že v "jedálni" bude vykúrené.

V jednom z týchto domčekov nás privíta tetuška, ktorá ako keby vypadla z ruského filmu. Poriadne statná, s fúzikmi a v zástere. Ako som predpokladal, vo vnútri je také "teplo", že by som si tú bundu najradšej nechal, no to by som asi neskôr ľutoval.

Na obed je hrášková polievka a fašírky s pohánkou. Jedlo s teplým čajom mi už dlho tak nechutilo ako po vymrznutí pri jazere. Zlatá domáca kuchyňa od fúzatej tetušky.

Keď pri voľnej diskusii po obede ukážeme na obrázok prezidenta a spýtame sa Galiny, čo si o ňom myslí, zatvári sa zvláštne. Chvíľu ako keby nevedela, čo povedať, no nakoniec to skončí pri "hlavne, že tu nemáme korupciu" v ironickom tóne. Celý čas sa vyhýba vysloveniu mena Putin. Vtedy si uvedomím, že za celý čas nepovedala na Rusko nič zlé.

Debata sa celkom rýchlo stočí ku koncu a my si už onedlho pozeráme ako sa chytajú ryby na Bajkale vo februári. Vyrežete dieru do ľadu, do nej hodíte návnadu a už len dúfate, že za chvíľu vytiahnete niečo iné ako kus ľadu. Aby ste však nabudúce nemuseli vŕtať znova, tak si dieru zakryjete, aby nezamrzla.

Poobedie strávime predovšetkým jazdením po Bajkale a hľadaním tých najkrajších ľadových krýh, puklín a nezasnežených častí so zamrznutými bublinami v ľade.

Zaujímavé je sledovať ako ten samotný ľad žije. Napríklad, keď na neho stúpite, pod vami sa spraví puklina a znie to ako keď sa zlomí nejaký panel. Hej, to sa mi stalo. Odvtedy ma už chôdza po ľade moc nebavila.

Galina s Maximom nás opustia v dedinke Listvyanka na miestnom trhu. Práve tu sa predáva v tejto oblasti veľmi populárna údená ryba Omul. Túto rybu nedostanete čerstvú nikde inde na svete, keďže žije iba v Bajkalskom jazere. Ľudia sem chodia z Irkutska len kvôli tomu, aby si ju kúpili a zjedli vo vedľajšom bufete. A tak to ideme vyskúšať tiež.

Najprv sa však necháme uniesť turistickými blbosťami ako sú magnetky, pohľadnice a ... matriošky! Jedna z babiek vytiahne matriošku, na ktorej je vyobrazený Lenin. "Chlapče, pozeraj, mám pre teba unikátny kus!" a ani sa nestihnem nazdať a s Leninom tam stojí Stalin, ktorý sa v ňom skrýval. Stalin sa rozmnoží na Gorbačova, ten na Brežneva a nakoniec sa objaví aj samotný Vladimír Putin. "Toto nikde inde ako tu nezoženieš! Odkiaľ si? Tam budeš jediný, čo niečo takéto bude mať!" presviedča ma.

Klepem sa od zimy, mám pocit, že som v mrazničke, no toto ma zahrialo pri srdci. Presne takéto niečo som si chcel z Ruska priniesť. Poďme zjednávať. No, som to skúsil ... ruská babka nie je ako thajská, že povolí. Táto ti dá akurát tak po hube, že odvrávaš staršej. Navyše, keď vidím jej skrehnuté ruky bez rukavíc, kašlem na to a dám jej koľko chce. Spokojní sme obidvaja.

A veruže asi budem jediný, čo niečo takéto budem mať. Celý čas som v Rusku hľadal podobnú matriošku, no nenašiel som.

No poďme na tú rybu. Pravdupovediac, ja som sa tešil na teplé do žalúdka, ale to mi nedošlo, že tie ryby majú proste ... vonku ...

Tu mi to aspoň dáva zmysel, v tomto svete vo vnútri prírodnej mrazničky sú tie ryby dokonale mrazené. Nie ako keď v Ázii alebo Afrike idú vajcia v 40°C na streche auta.

Našťastie ale babička odokryje farebnú pokrývku, vyvalí sa odtiaľ para a pod ňou sú krásne horúce kusy. Keďže ani jeden nie sme nejaký milovník rýb, zoberieme si iba jednu. Sadneme si do vedľajšieho bufetu, kde už je niekoľko skupiniek, spoločne jediacich Omula. Toto je za dnes prvé poriadne vykúrené miesto a môžu sa mi tak konečne rozmraziť končatiny.

No, čo vám poviem k tej chuti ... proste údené. Necítim v tej chuti takmer nič iné okrem údenosti. Možno aj vďaka tomu to je celkom fajn. Každopádne, nejaká hitparáda to nie je. Inak, pokým sme ju doniesli do bufetu, bola studená.

Na večeru sa ešte poriadne dojedáme za celý premrznutý deň a máme na výber dva typy miestnej rybacej polievky - tá s vodkou priamo v nej a tá s vodkou v poldecáku. Hej, už sme fakt v Rusku.

Strávime noc v Listvyanke, ráno sa ešte poprechádzame po jazere a ideme si kúpiť lístky na miestnu autobusovú búdku na autobus do Irkutsku.

Tam sedí mladá žena, robiac si okraje v zošite ako ja na základke. Spravím amatérsku chybu a spýtam sa: "Do you speak English?" Tak bezcitné "No" bez čo i len pohľadu na mňa som ešte nezažil. Až uvažujem, či to povedala ona a nemajú to už nejako automatizované.

Keď ju oslovíme po rusky, unúvne sa dvihnúť hlavu a spýtať sa, čo chceme. Nakoniec ale transakciu s lístkami dokonáme a teta si ďalej naštvane robí okraje. Až potom mi napadlo, že to má možno za trest domácu úlohu, lebo nepočúvala. To by som bol aj ja naštvaný. 

Napriek tomu, že v autobuse je asi desať nálepiek, že stáť sa nesmie, vnútro autobusu vyzerá ako 39tka idúca do Mlynskej Doliny v nedeľu večer (tak toto sú tie ruské sardinky!). Stojaci ľudia postupne vystupujú v dedinkách za Listvyankou a druhú pol hodinu aj dodržiavame pravidlá autobusu.

Títo stojací cestujúci platili priamo vodičovi. Do autobusu naskákali všetci asi za pol minúty tesne pred tým, než autobus odišiel. Pravdepodobne si vodič prilepšuje k výplate. Síce vyzerá úplne ako sicílsky mafián - baretka, cigára a drsný krok, no do Irkutska nás dovezie celých. A to si treba v Rusku vážiť.

Máme ešte niekoľko hodín do odchodu vlaku a okrem večere tu chceme niečo spáchať. Pozrieme si vraj najzaujímavejšie turistické miesta v Irkutsku a ako tradične, ani na jedno z nich nepôjdeme. Rozhodli sme sa ísť nájsť panelák. Ja viem, v Bratislave ich máme dosť. O tomto ale písali rôzne svetové média (napr. aj MSN). 

V tomto paneláku prasklo potrubie na vykurovanie. No super, a čo? Proste tú vodu nikto nie je ochotný zastaviť, tečie ďalej a v miestnych mrazoch bežne hlboko pod -20°C mrzne. Väčšina rodín mala dom opustiť, no štyri z nich nemali ísť kam. Doteraz tu žijú a čakajú než im štát pomôže nájsť nové bývanie.

Keďže panelák je v zlom stave, mrzne aj na chodbách a v bytoch. Bežný panelák sa tak stal ľadovým domom. Podľa médií by mal vyzerať nejak takto ...

... čo je na tom pravdy, ideme zistiť.

Problém je len dopátrať sa k adrese. Na nejakom pochybnom zdroji adresu nájdeme a ideme tak na miesto Yandexom. Tam to ale absolútne nevyzerá na to, že by sa tam malo niečo takéto nachádzať. Spýtame sa tak miestneho mladého chalana. Ukážeme mu obrázok s nádejou, že nám naznačí, kde to asi je. Jeho reakcia nás ale prekvapí: "Haha, to je brutálne, to kde je?" No dobre, toto nevyšlo.

Napriek tomu, že sme ovešaní ruksakmi, rozhodneme sa okolie preskúmať po vlastnej osi. Onedlho narazíme na búdku podobnú tej v Černobyle, kde sa nachádza radiačná kontrola. Tu nebude radiačná kontrola, no očividne tam tá búdka na niečo je. Celý areál je oplotený a na domoch sú pomaľovaní vojaci a nechýba ani model stíhačky.

Keď sa ale lepšie pozrieme na panelák za plotom, zistíme, že to je ulica ktorú hľadáme, navyše so správnym číslom domu. Toto číslo majú všetky domy za plotom. Asi celý tento areál spadá pod toto číslo a niekde vo vnútri by sa mal nachádzať aj nami hľadaný panelák.

No, keďže sa jedná očividne o nejakú vojenskú záležitosť, neviem, či sa tam chceme tlačiť. Navyše naše veľké ruksaky nám dodávajú šmrnc štvorice atentátnikov.

Postupne sa zmierujeme s tým, že toto by naozaj nebol dobrý nápad, keď o asi 500 metrov ďalej vidíme, ako babka so psom prešla za plot vyvalenou bránou. No, nie je nám jasné, či dnes neskončíme v gulagu, ale keď tam môže ísť babka, my tiež.

Problémom je, že ani vo vnútri areálu panelák nevieme nájsť a prechádzanie sa pomedzi vojenské maľby a modely stíhačiek fakt nie je najpríjemnejšie. Už-už by sme to vzdali, keď to skúsime s tetuškou a spýtame sa, či nevie, kde daný panelák je. Vie. Nasmeruje nás a za pár minút sme tam.

Voda stále tečie! Ľad na paneláku zďaleka nie je taký ako bol na fotkách v médiach. Na oknách sú ale nápisy SOS a je očividné, že vnútri niekto žije. Ba dokonca svieti. Ako Galina hovorila, svietia stále ...

Veľa z okien je vybitých a byty sú prázdne. Samotný panelák sa nachádza na úplnom okraji tohoto zvláštneho sídliska, pravdepodobne bol už predtým v zlom stave a bývali tu sociálne slabí občania. Toto spomína aj nejeden diskutujúci pri článkoch v médiach o tomto paneláku.

Už je šero, zima naberá na obrátkach a len kde-tu sa mihne nejaký človek. Poriadne depresívne miesto. Pri odchode nás zaskočí ešte mierne podnapitý miestny, ktorý sa nás spýta: "Ty z usa?" (čítaj ty z usa a nie ty z U.S.A). Keď mu vysvetlíme, že sme z Československa, ktoré už vlastne neexistuje, tak povie, že všetko je potom v pohode a poradí nám, kade ísť na hlavnú vlakovú stanicu.

Nakoniec zistíme, že areál je oplotený iba z jednej strany a že sú to bývalé domy pre rodiny ruských vojakov. Dnes už je tu pohyb voľný a teda nič nám nehrozilo. Teraz už po necelých dvoch dňoch smerujeme na vlak.

Tentokrát sme si vybrali vlak č. 100, teda už relatívne vysoké číslo a očakávame súpravu z čias Chruščova. Po poslednej etape v 3. triede sa teraz vraciame do druhej.

Prekvapuje nás ale to, že nám to tu príde novšie a krajšie ako vo vlaku č. 68, ktorým sme išli z Moskvy do Novosibirsku. Máme tu dokonca aj tzv. biotoilet, čiže záchod, ktorý funguje na princípe tých v lietadlách. Žiadne otvorenie diery na koľaje a postupné vypadávanie exkrementov so zachytávaním po ceste. Tento fakt značne napomáha aj voňavosti okolia.

Vlak ide celý večer a noc poriadne pomaly. Nie iba kvôli tomu, že je to možno starší model, ale hlavne kvôli prevýšeniu, ktoré za Bajkalom musí prekonať. Teplota klesá k -30°C a my sme teda poriadne radi, že po prechodených a premrznutých necelých dvoch dňoch na Bajkale ležíme v ako-tak dostatočne dlhých posteliach (nie ako minulú etapu v 3. triede) vo vnútri v teple.

Predsa len sa ale niekomu zachce troška čerstvého vzduchu a otvorí okno. Nemohlo to dopadnúť nijak inak ako absolútnym zamrznutím okolia.

Ja si radšej ako mrazivý vzduch doprajem teplý čaj. To nie je na Transibírskej magistrále nikdy problém, vďaka tzv. samovaru. Pre skúsenejšiu generáciu nič nové, no pre mňa, ako rozmaznané dieťa z Bratislavy, je to úplný zázrak. Vyzerá to síce ako nejaké mimozemské zariadenie, no reálne to iba obsahuje horúcu vodu, ktorú si môžete kedykoľvek zadarmo nabrať. Stačí mať svoj čaj alebo si nejaký sáčok za nekresťanské peniaze kúpiť od dežúrnej.

Okolie sa opäť zmenilo a nekonečným rovinám s občasnou tajgou je koniec. Vystriedala ich pahorkatina, ktorá je často úplne bez stromov a naokolo tak známe brezové háje hľadáte len márne. Nie je tu takmer žiadny sneh, keďže tu vládne suché a mrazivé počasie. Postupne sa začínajú objavovať aj také ruské dedinky, ako som si ich predstavoval. Drevené domčeky, často polorozpadnuté, dym ide z komínov a naokolo nie je nič.

V reštauračnom vozni ceny nepoľavili, no nemáme moc na výber. Po raňajkách, v ktorých skladbe už tradične nemôže chýbať ryžová kaša, nás osloví skupina Rusov popíjajúca pri vedľajšom stole. "Amerika?" spýtajú sa. Opäť dáme hodinu histórie a geografie, odkiaľ sme a hneď je v ich tvári pozitívnejší pohľad. Vyzvedajú, kam ideme.

Vždy sa snažím ísť v navštívených krajinách niekam, kde by to mnoho iných ani nenapadlo. Naša ďalšia zástavka je práve takýmto miestom. Keďže som takmer nič o tom mieste nenašiel na internete, iba pár fotiek z Google Maps, neviem čo mám čakať. Keď sa im o tomto mieste zmienime, ich reakcia ma presvedčí, že to bude stáť za to.

"Amazar? Čo tam budete preboha robiť?! Tam býva aj -50°C a nič tam nie je! Tam umrznete." Druhý nám desať minút opisuje, aké sú v tej oblasti zaujímavé geotermálne pramene. Potom zistí, že to je niekoľko stoviek kilometrov odtiaľ a to my sa fakt nemáme v tejto zime ako prepraviť.

Mám pocit, že diskusia o Amazare nás zblížila omnoho viac, ako keby sme im rozprávali o tom, ako sa nám (ne)páčilo na Červenom námestí alebo že sa ideme pozrieť na Vladivostok.

A čo je to ten Amazar? Je to dedinka v Zabajkalskom kraji, kde ako ste už počuli, nič nie je. A práve preto sme sa tam rozhodli vystúpiť.

 

Ďalšia časť: Dvojnásobné vystúpenie na konci sveta (Transsibírska magistrála 4/4)

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bielorusko je tragikomickou ekonomikou, no chce byť Silicon Valley

Postsovietska krajina sa chce odčleniť od vplyvu Ruska.


Už ste čítali?