Dvojnásobné vystúpenie na konci sveta (Transsibírska magistrála 4/4)

Autor: Helmut Posch | 4.5.2020 o 1:05 | (upravené 8.6.2020 o 9:56) Karma článku: 10,33 | Prečítané:  3775x

Dva dni na asi turisticky najznámejšom bode Transsibírskej magistrály boli super, no teraz sa nám zažiadalo objaviť ešte niečo neturistické. Tam, kde nikoho nenapadne vystúpiť, lebo 'tam nič nie je'. Práve takým miestom je Amazar.

Akokoľvek sme chceli, o Amazare sme sa nevedeli dozvedieť takmer nič. Maximálne jedna fotka nočnej železničnej zástavky z Google Maps. To nás presvedčilo, že to bude dobrý cieľ.

Dedina sa nachádza asi 50 kilometrov vzdušnou čiarou od hraníc Číny a najbližšie väčšie mesto je Čita, ktorá je asi tak ďaleko, ako Paríž od Bratislavy.

Po tom, čo nás včera vo vlaku domáci upozornili, že v Amazare nevystupuje nikto a že tam zamrzneme, sme o to viac nedočkaví. Onedlho na to, ako sa ráno zobudíme, vlak začne spomaľovať, míňame po dlhom čase nejaké domčeky až zastavíme. Sme v Amazare. Vyskočíme z vlaku a prvé, čo uvidíme, je "stanica" a teplomer. 

Stanica vyzerá, že sa práve pripravujú na chemický útok z USA - "pancierové" dvere, zadebnené okná a vonku panuje príjemných -23°C.

Sme príjemne prekvapení miestnou živou atmosférou. Ako tradične, na zástavke predávajú babušky všelijaké dobre aj zle vyzerajúce jedlo, pasažieri pofajčievajú a dežúrné strážia, nech sa nikto nedovolene nenasáčkuje do ich vozňa. Navyše tu je kopa túlavých, no veľmi pekných a celkom zdravo vyzerajúcich psov, ktorí si pýtajú niečo pod zub. Tiež vedia, že keď príde vlak, majú šancu. Nocujú asi vonku.

No vlak tu stojí iba pár minút a všetci vedia, že odchádza na čas, a tak za chvíľu, ako lusknutím prsta, všetci naskočia naspäť do vlaku. V tom momente babušky zbalia všetky svoje improvizované stánky, rozumej kočíky alebo nákupné vozíky, a my stojíme na zástavke sami, iba so psami, ktoré tak nejak tušia, že z nás nič nebude. Nekonečný pokoj a ticho ruší iba hukot odchádzajúceho vlaku.

Na jednu stranu od zástavky sa rozlieha dedinka plná drevených domčekov, z ktorých sa kde-tu dymí a na druhej strane je relatívne bohatá železničná trať s odstavenými nákladnými vlakmi. Všade naokolo sa tu povaľuje čierne uhlie. Asi sa tu niekde v okolí ťaží a následne nakladá. Sú ho tu kopy.

Ako prvú vec by sme radi našli nejaké záchranné miesto, pokiaľ by sme sa akútne potrebovali vo vnútri schovať. Ani tentokrát ruská vlaková "stanica" nesklame a za pancierovými dverami sa skrýva vyhriata miestnosť. Nájdeme tu zoznam každodenných spojov - ten, ktorým sme prišli, ten ktorým odídeme a ďalšie dva do opačnej strany. Na lavičke sedí muž vo vojenskej uniforme a číta si noviny. Keď vstúpime do miestnosti, napriek tomu, že sa to snaží skryť, jeho prekvapenie je očividné.

Keďže máme so sebou všetku batožinu, radi by sme si ju do odchodu vlaku niekde odložili. Jeden z nás spraví osudovú chybu, keď to po anglicky skúsi pri okienku, kde sa predávajú lístky. Za krátkym "ňet" nasleduje iba zavretie okienka. Teraz už sme nie len vyzradení, ale aj odmietnutí americkí agenti.

No tak nič, poďme sa prejsť a možno niečo nájdeme ...

Nech to akokoľvek prázdno vyzerá a nie len vyzerá, ale naozaj sme nestretli, ani nevideli takmer nikoho, našli sme predsa len dve dôležité veci - obchod a kafé.

Keď sme vošli do obchodíku cez "pancierové" dvere, ktoré sú tu očividne hit, nestačil som sa čudovať. Vyzeralo to ako niektoré naše malé obchodíky v panelákoch. Síce relatívne malé, no za to tovaru toľko, že sa bojíte otočiť. Po tom, čo sme si vybrali makové záviny som si všimol, že v celku nevrlá tetuška predavačka tu má terminál na kartu. Toto zrútilo všetky moje predstavy o tejto dedine. Zaplatili sme kartou na konci sveta. Bezkontaktne.

Miestne kafé tiež na tom nebolo úplne zle. Okrem toho bolo úplne prázdne, tmavé a očividne mama s dcérou, ktoré tu pracovali, ani nevedeli, čo by sme tu tak mohli chcieť. Aby sa nepovedalo, chalani si dali kávu a ja ten najodpornejší čierny čaj môjho života. Asi oxidoval v skrinke dlhšie, ako Vladimír P. v prezidentskom kresle. 

Každopádne, tento naštartovaný biznis sme využili v náš prospech a vyjednali sme, že ak nám tu postrážia batožinu, prídeme k ním aj na obed. A už sa otvárala chyža, kam sme si mohli veci naukladať. Vyrážame teda prejsť Amazar viac.

Kafé sa nachádza v akože najviac modernej časti dediny a tomu zodpovedá aj občianska vybavenosť. Okrem Kafé a obchodíku s potravinami tu majú aj klzisko. Najviac moderná časť je to preto, lebo tu majú starú sovietsku klasiku, paneláky!

Tu by ste chceli tráviť tých -23°C, čo? Našťastie, tento panelák, ako by povedali na Luníku IX, je už tzv. vybývaný a už tam ľudia asi nežijú. Vedľa stoja relatívne nové tehlové domy.

Práve z jedného z nich vyjde dvojica mužov, keď nás uvidia, ostanú zaskočení a pýtajú sa: "Što ty zdes delaješ?" Najprv váhame, či sú len zvedaví, alebo im vadí, že sa tu túlame. Keď im ale povieme, že objavujeme Amazar a ideme z Moskvy do Vladivostoku, tak sa iba neveriacky zasmejú, chytia sa za hlavu, odzdravia a odídu.

Presunieme sa do časti dediny nad riekou, ktorá je preplnená drevenicami a často iba úzkymi uličkami pomedzi ne.

Tak trocha sa tu cítim ako v útulku. Hádam každý dom má aspoň jedného psa a každý jeden šteká, keď prejdeme okolo. Len čakám, kedy kto vybehne, že prečo mu my "Amerikánci" plašíme psy. 

Amazar je dedina takej dôležitosti, že podľa nej pomenovali aj rieku, ktorá tadeto preteká. Samozrejme aktuálne je celá zamrznutá. Ešte pred tým, než sa vydáme na testovanie pevnosti ľadu, nájdeme jednu fantastickú multifunkčnú vyhliadku nad riekou.

V tejto vyhliadkovej veži môžete: kakať, cikať alebo hocičo podobného charakteru a zároveň sa cez škáry kochať výhľadom. Otestované (len s cikaním), nemôžem si vynachváliť. Neviem, či by som si to ale užíval dennodenne pri iných potrebách.

Po skúsenostiach z Bajkalu z pár dní dozadu, kedy podo mnou praskal ľad, mám paranoju z toho, že sa ľad na rieke Amazar preborí a všetci tu zomrieme. Našľapujem len veľmi opatrne pri kraji, no v tom vidím, ako ostatní v strede rieky vliezajú pod ľad. Najprv po členok, potom po koleno až je celá noha dnu. Čo sa zbláznili?! Ja ich teda sušiť ani zohrievať nebudem! A až potom zistím, prečo sa hovorí, "ruská zima".

Ten ľad je minimálne meter hrubý! Tak toto sa teda asi podo mnou neprelomí. To určite už dlho vie aj mama s dcérou, ktoré sa tu korčuľujú a aj vodiči nespočetného množstva Lád, ktoré sa tu preháňajú po rieke ako po diaľnici.

Keď si začnem myslieť, že som tu už videl všetko, nacúva jedno z áut k diere v ľade, vyberú bandasky a začnú si naberať vodu. Takto to vyzerá, keď nemáte vodovod a práve kvôli tomuto diery v ľade existujú.

Nakoniec sa vrátime do nášho kafé a dáme si na obed šašlik s hranolkami. Hranolky sú fantastické, poriadne presolené a tečie z nich masť, na domáco. Šašlik je ale poriadne vysušený, tvrdý a bez chuti. Toto tradičné jedlo krajín bývalého ZSSR, na ražni opečené bravčové alebo baranie mäso, teda u mňa nemá dobrú premiéru.

Ruksaky nám pekne vrátili a už už sme na odchode, keď sa ma jeden z dvoch návštevníkov kafé spýta, odkiaľ sme. Postava aj výraz tváre ako samotný Rytmus, no ten nikdy nebude mať takú pravú ruskú baranicu ako tento Amazarčan.

Ani pri slove Československo sa netvária, že by vedeli ktorým je to smerom. Napriek tomu nás volajú na pivo, no bohužiaľ, my už musíme ísť na vlak. Nakoniec sa nás povypytujú, odkiaľ ideme, kam ideme a hlavne nevedia pochopiť, prečo je to pre nás zaujímavé. A už vôbec nevedia vstrebať, prečo sme vystúpili v Amazare. Takíto exoti tu už asi dlho neboli, a tak sa s nami chcú aj odfotiť. Blížime sa k ázijským móresom.

Po ceste na stanicu stretneme pravdepodobne kamarátku dievčatka, ktoré sa korčuľovalo na rieke. Jej kamarátka sa k nej ide pravdepodobne pridať. Dobré na tom je, že tu môže ísť pekne po ceste na korčuliach a nemusí ich niesť v rukách.

Pri príchode na stanicu ma najviac dojíma miestny trh. Už ráno som si ho všimol. Odvtedy tu v aute sedia dvaja mongoloidní ľudia s na mraze vyloženými šľapkami, ponožkami, hrncami a podobnými blbosťami. Fakt by ma zaujímali ich dnešné tržby. 

Možno ale predsa len niečo trhnú, keď príde náš vlak, už tradične na minútu presne. Vtedy opäť celá dedina ožije a z ľudoprázdnej dedinky sa vyroja babušky s vozíkmi smerujúce na stanicu. 

Tentokrát ideme vlakom č. 2. Ako som spomínal predovšetkým v prvej časti, čím nižšie číslo vlaku, tým novšie a kvalitnejšie vozne. Očakávame veľký rozdiel v kvalite vlaku, keďže ideme tým najnižším číslom, vzhľadom na to, že vlak č. 1 je ten istý, akurát ide opačným smerom.

My máme pred nástupom do vlaku ešte jednu úlohu a to dopiť fľašu vodky, ktorú so sebou ťaháme z Moskvy. Tento ruský symbol sme si zadovážili, aby sme lepšie načerpali miestnu atmosféru, no zatiaľ sme z neho len krčili obočím. Nejako to do seba nalejeme a poďme dnu.

Rozdiel vo vlaku je patrný hneď pri nastupovaní. Dežúrna je oveľa milšia a ako neskôr zistíme, namiesto nula celých nula celých nula slov po anglicky ich vie dvanásť. Napočítať do desať a potom sto a tisíc. Troška má síce chaos v tom, ktoré slovíčko je tisíc a ktoré sto, no aspoň dačo. 

Samotné kupé nie je nejaké hyper ultra rozdielne voči vlakom s vyšším číslom. Jediný rozdiel je, že máme televíziu. Čo je ale hyper rozdielne sú záchody. Okrem toho, že sú len na jednej strane vagóna, sú novučké, čistučké a pokiaľ nejdete hneď po niekom, tak aj voňavučké. A splachujú ako v lietadle, žiadne vypadávanie na koľajnice, prípadne zasekávanie sa po ceste na koľajnice.

Prvýkrát sa nám stane, že po nastúpení do vlaku nemáme nikto chuť sa ani pohnúť a už vôbec nie vybaľovať a pripravovať postele a podobné blbosti. Poriadne sme cez deň premrzli a ešte obutí len tak sedíme a pozorujeme ubiehajúce okolie krajiny okolo Amazaru. Chvíľami mi to pripomína jazdu popod Strečno, až na to, že miestny Váh je pár metrov široký kus ľadu.

Po asi pol hodine sa ale vzchopíme a onedlho už sme ako-tak zabývaní. Ja si všimnem, že niekoľko dní nesprchovania sa si vyberá svoju daň a poriadne smrdím. Hrám ale že nič, aj tak to nemá riešenie. Až dokým nevletí do kupé dežúrna a nepovie nám, že za 1500 rubľov sa vieme vo vagóne prvej triedy osprchovať. Žeby som smrdel až na chodbu?

Prepočítam jej informáciu a zistím, že pravdepodobne myslela 150 (2-3 eurá). V tom jeden z nás naberie odvahu a konfrontuje ma s realitou, že by som mal ísť prvý. Tak fajn teda!

Dežúrnej v podobe staršieho pána vo vagóne prvej triedy dám na ruku 150 rubľov a ten mi otvorí sprchu. Okrem toho, že ma hádže zo strany na stranu, to má jeden háčik. Po asi 2 minútach je teplá voda fuč a tá studená je podľa mňa roztopený ľad z podvozku. Každopádne smrad je preč a to je dôležité.

Po ceste som si všimol aj kupé prvej triedy. Prvá trieda stojí pokojne aj dvakrát to, čo prvá. Každopádne si myslím, že sa to nevyplatí, keďže jediná výhoda je, že ste v kupé dvaja a nie štyria. Už druhá trieda vo vlaku č.2 nás vyšla asi dvakrát toľko ako vo vlaku č. 68.

Keďže už nesmrdím, s čistým svedomím sa rozvalím a iba oddychujeme. V tom sa nerozletia dvere ako sa to stávalo predtým, ale dežúrna zaklope a opatrne vstúpi. Keď vidíme, čo má v rukách, vystrie nás ako keby vstúpil samotný Putin. Suveníry! Áno, toto je vlak č. 2, turistov ním predovšetkým v lete chodí mraky. Nakupujeme si poháre, magnetky a perá ako správni Amerikánci. Ostane nám pár rubľov.

Na druhý deň vyskúšame aj ďalšie možnosti vlaku č. 2, keď pozeráme Titanic s ruským dabingom. Neviem, či som tie dve hodiny vedel po rusky, alebo to poznám tak naspamäť, že som si všetko vedel domyslieť. Keď už sme tak blízko k tej Číne, doprajeme si aj malý čajový obrad. Síce s gruzínskym čajom, ale ktorého pôvod a spôsob spracovania sme si boli na danej farme sami pozrieť. O to unikátnejší pre nás je.

V takmer celom vagóne sa ozýva Titanic, keďže to hrá takmer v každom kupé, zatiaľ čo vlak celkom rýchlo napreduje Sibírou smerom do mesta Chabarovsk.

Po čajovaní nám ale tradične vyhladne a ideme na večeru. V reštauračnom vozni si k vedľajšiemu stolu nápadne prisadne mladý muž. Na tvári mu vidím, že hľadá slová, ako nám skočiť do reči.

"Zdrastvujte, odkuda? Amérika?" podarí sa mu to. Slovensko nič, Československo nič, Rakúsko nič, Poľsko chytá ako prvé. Ide z povinnej vojenskej služby domov do Chabarovsku. Pýta sa nás na to, aké máme v Európe platy, koľkými jazykmi hovoríme a sťažuje sa, že v Rusku málo zarobí. Cítim z neho rešpekt a obdiv za niečo, čo sme dostali viac-menej zadarmo. Má 24 rokov a s ostatnými sa zhodneme, že síce by nás všetkých zlomil cez koleno, no vyzerá tak na 40.

Práve tu sa zamyslíme nad tým, ako si o nás môžu myslieť, že sme z "Amérika". Dlho nás počúval sa rozprávať v slovenčine, relatívne podobnému jazyku ruštine. Tak ako my sa vieme dovtípiť, či človek je zo slovanských krajín alebo skôr germánskych, tak by sme to očakávali aj v tomto prípade. Ak aj nie, tak si nedokážeme vysvetliť, ako si môže zameniť angličtinu so slovenčinou. Alebo nikdy nepočul angličtinu? Alebo netuší, ako znejú iné slovanské jazyky? Alebo nevie, že existujú aj iné jazyky ako angličitna a ruština? Pre nás nepochopiteľné.

Výhoda vlaku č.2 je, že stojí na oveľa menej zástavkách a ani sa nenazdáme, je asi 6 hodín ráno a sme po 9 nociach a 6 dňoch cestovania vlakom vo Vladivostoku. Mesto, ktoré je len pár kilometrov od Severnej Kórey a je nie len koncom našej cesty, ale pre nás tak aj troška koncom sveta.

O Vladivostoku sa veľa hovorí ako o Vancouveri Ruska. Ako niekto, kto dva mesiace vo Vancouveri býval a bežne fungoval, by som Vladivostok nazval skôr ruským Vancouverom ako Vancouverom Ruska. To je viac trefné.

Prečo sa to vlastne tak hovorí? Je tu naozaj viacero vecí, ktoré Vancouver môžu pripomínať - prístavné mesto pri Tichom oceáne, obrovský park na vlastnom polostrove neďaleko centra mesta, geografický tvar centra a "wannabe" Golden Gate.

Keď sa po meste prechádzame a objavujeme jeho viac či menej známe turistické miesta, musím uznať, že to tu pôsobí úplne inak ako v ruských mestách, ktoré sme navštívili predtým. Menej tu cítiť socialistický urbanistický masochizmus a viac sa do popredia dostáva prirodzenosť a rôznorodosť.

No až keď sa na to pozrieme do detailu, zistíme, že je to skôr paródia na Vancouver. Zatiaľ čo vo Vancouveri môžeme nájsť veľké zaoceánske parníky alebo nákladné lode, vo Vladivostoku sú to predovšetkým lode vojenské, ktoré patria k ruskej Tichomorskej flotile.

Ak ste niekto zažil vancouverský Granville island, polostrov preplnený trhmi, street foodom a pouličnými umelcami, o ktorom som trocha písal aj v jednom zo svojich kanadských blogov, tak by ste mali zažiť aj jeden z najväčších trhov vo Vladivostoku na ulici Sportivnaya. Štýlové vymaľované budovy v industriálnom štýle z Granville Islandu nahrádzajú unimobunky ako sú v Bergu pre utečencov. Namiesto Číňanov hrdo opisujúcich jedlo, ktoré predávajú, vám zúfalo tlačia šľapky a Abibas tričká za "výborné" ceny a keď nechcete ani to, skúsia to s rádiom alebo slipami.

Ono, keď ste sa poriadne prejedli na Granville Island, neďaleko môžete nastúpiť na autonómne metro chodiace každých pár minút na sekundu presne. Vo Vladivostoku som si nie istý, či miestna električka je autonómna, no určite je to minimálne obdobne intenzívny zážitok.

Ak ma niečo na Vancouveri (ale toto sa dá povedať všeobecne o Kanade alebo aj Severnej Amerike) fascinovalo, tak je to to, ako je všetko domyslené do posledného detailu, aby to bolo blbuvzdorné a super jednoducho a pohodlne použiteľné. Verte mi, že pokiaľ by niekde vo Vancouveri vedeli, že majú celú zimu pod bodom mrazu, určite by na nadchod nedali schody, ktorých hrany sú kovové. Asi nemusím vysvetľovať, ako veľmi sa šmýkali.

Inak, Vladivostok je extrémne znečistené mesto (zdroj napr. New York Times). Populárny je tu predovšetkým lodný, ťažobný a energetický priemysel, čo je najväčšie peklo pre matku Zem. Pokiaľ by niekto na to dával poctivo pozor, dalo by sa znečistenie eliminovať, no to tu nefunguje. Ak ste si hocikedy pozreli rebríček svetových miest najlepších na život, nemusím vám vysvetľovať mieru znečistenia vo Vancouveri.

Hocijako to môže vyznieť, že nadávam na Vladivostok, je to asi najkrajšie a najzaujímavejšie ruské mesto, ktoré som videl. Zaujímavé je aj to, že sme na druhej strane sveta, no mám pocit ako niekde v Poľsku. Viac-menej sú nám tu ľudia veľmi podobní a tiež miestna kuchyňa, typicky ruská. Keby sme boli iba o pár kilometrov vedľa v Číne alebo Severnej Kórei, cítil by som sa ako v inom vesmíre.

Pokiaľ ale Vladivostok niekto chce porovnávať s Vancouverom, musí si uvedomiť, že ho porovnáva s objektívne svetovou špičkou medzi mestami a navyše pre mňa subjektívne tým najlepším mestom na svete, kde som zatiaľ bol. A to je naozaj dosť od veci.

Našu cestu Transsibírskou magistrálou zakončíme symbolicky pri majáku na pobreží zamrznutého Japonského mora. Fúka tu vietor o rýchlosti aspoň 70km/h a je -16°C. Presne tak, ako som si to predstavoval.

Veľa ľudí sa obáva, že sa budú počas cesty Transsibírskou magistrálou nudiť. Veľa z nich si (ako aj ja) plánuje na ceste zrekapitulovať život, zamyslieť sa do hĺbky nad vecami, nad ktorými nikdy nemal priestor rozmýšľať, alebo hľadať sám seba. Ani jedno z toho sa vám podľa mňa na prvej ceste magistrálou nepodarí. Presne ako mne. Nenudil som sa ani sekundu, ba naopak, nestihol som nič, čo som chcel! Stále niečo, buď pozeráte z okna, beháte po stanici, jete, rozprávate sa, blúdite po vlaku, alebo sledujete dežúrnu ako vysáva. Proste nie je šanca sa nudiť.

Čo sa vám ale môže podariť je zlepšiť si ruštinu. Naozaj zabudnite na angličtinu, s ňou tu nezájdete nikam, ale že vôbec, ani vizuálne. Keby jeden z nás nevedel základy ruštiny, tak by sme sa cítili ako niekde v Mjanmarsku, kde rečová bariéra bola často naozaj problém.

Veľa cestovateľov spomína úžasných, dobrých a milých Rusov. Možno je problém vo mne, ale ja som rozhodne ten pocit nemal. Nehovorím, že sú nejakí hnusní, ale zažili ste už ľudí v Iráne, Mjanmarsku a ak nerátame turistických zlodejov, tak aj v Thajsku? Nakoniec aj v Kanade alebo Nórsku. To sa nedá porovnať. Možno keby sme sa dostali niekam hlbšie mimo civilizácie, bolo by to iné.

A viete čo? Aby som vám ukázal jednu z krajín, kde žijú ľudia, ktorí na mňa zapôsobili svojím správaním a spôsobom života, sadáme na lietadlo a letíme do Južnej Kórey.

Nenašiel si tu niečo, čo si hľadal? O lístkoch na vlak? O vízach? Či sú dežúrne pekné baby? Napíš do komentárov, rád ti odpoviem.

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?