reklama

Nesplnený kórejský sen

Čo vám napadne, keď sa povie Južná Kórea? Väčšine tak Samsung a Kia. Mne hlavne ideologické rozdelenie spoločnosti a utrpenie ľudí kvôli politikom. Idem si splniť sen a navštíviť symbol tohto utrpenia - Demilitarizovanú zónu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Niekto by si povedal, že ísť za takouto blbosťou cez pol zemegule lietadlom je šialenstvo. To do určitej miery chápem, a tak sme išli vlakom, 6 dní a 9 nocí Transsibírskou magistrálou do Vladivostoku a následne sme sa krátkym letom presunuli do Soulu.

Opäť sa prejavilo naše kultúrne barbarstvo, keď sa v lietadle jeden z nás spýta, či stačí, keď sa pozdraví "koničiva", teda po japonsky, alebo si musí zistiť, ako to je po kórejsky. Ak sa vám na tom nezdá nič až tak zlé, odporúčam tiež pred návštevou Kórey pár minút štúdia jej histórie (alebo dočítať tento blog).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Japonsko okupovalo Kóreu od roku 1910 až do konca druhej svetovej vojny. Nie len že ju okupovalo, etnických Kórejcov brali ako podradnú rasu a páchali na nich rôzne hnusobstvá. Takže viete si asi predstaviť, čo by sa s nami stalo, keby sme vytiahli "koničiva" na tetušku pohraničiarku - do koncentráku na Sever s vami!

My v Kórei pristávame 11. februára, keď koronavírus spôsobujúci ochorenie Covid-19 je predovšetkým ešte len v Číne. V Kórei sa vyskytlo asi 30 prípadov. Napriek tomu od prvej minúty cítime, že Kórea je na epidémiu (ktorá ich o pár dní aj reálne zastihne) už teraz pripravená.

Obrázok blogu

Ešte pred pasovou kontrolou je vyhradený koridor pre pasažierov prichádzajúcich z Číny a všetkých nás skenuje termokamera. Aby sme po odobraní odtlačkov prstov boli v bezpečí, na pasovej kontrole je pre nás prichystaná dezinfekcia. Rúška sú tu samozrejmosťou nie len počas hrozby Covid-19. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napr. v Nemecku alebo Francúzsku je v tom čase len o pár prípadov menej, no zatiaľ sa dúfa, že "to ostane v Číne". A u nás? Pche, to je ďaleko, idú voľby, nemáme čas na pandémie ...

Nastúpiť do metra bez rúška? Kórejci sú veľmi slušní a nikto z nich vás síce nepreplieska, no ten tlak očí, čo zažijete ... 

Obrázok blogu

Párkrát sme to museli podstúpiť, keď sme ešte nemali rúška zadovážené a bola to naozaj bolestivá skúsenosť. Ja som bol ešte taký drzý, že som dojedol Horalku, ktorú som si doniesol zo Slovenska. Možno som si to iba nahováral, ale zrazu som pocítil poriadne zhustenú atmosféru.

Obrázok blogu

Ak by vám nestačili takéto upozornenia, v metre neustále opakujú, kam máte volať, ak máte symptómy alebo ako sa máte zodpovedne správať. Mám pocit, že angličtina je v tomto prípade preferovaný jazyk, keďže pre Kórejcov je toto už jasné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ešte pred tým než sa vydáme do "zóny", musíme sa s miestnymi móresmi troška zoznámiť ...

Z Vladivostoku to boli do Soulu iba 2 hodiny lietadlom, no kultúrna zmena to je ako keby sme obleteli pol planéty. Z toho mesta, v ktorom som sa cítil ako niekde v Poľsku a vedel sa niekedy dorozumieť aj po slovensky, sme teraz v meste, v ktorom nerozumiem naozaj ničomu. A už vôbec nie po dvoch týždňoch cestovania Ruskom.

Stanica metra / nadzemky na letisku
Stanica metra / nadzemky na letisku 

Namiesto prázdnych ulíc a treskúcej zimy nás víta jarné počasie a davy ľudí, kde každý pozerá do telefónu a pre nás zázrakom sa s nikým iným nezrazí. Zimné bundy meníme za mikiny a pod nohami sa ušlapaný sneh mení na jeden z najčistejších asfaltov, ktoré som v meste kedy v živote videl. Tu by ste mohli z cesty aj jesť. Socialistickú architektonickú brutalitu striedajú výškové presklené budovy, pomedzi ktoré stoja malé vkusné domy a veľkých, zamračených Rusov, maličkí, usmiati Kórejci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu sa mi moja relatívne smutná nálada z Ruska mení na pozitívnu. Asi je to aj tým počasím, ale určite aj tým, ako na mňa ľudia okolo vplývajú. Teraz si uvedomujem, aká depresívna atmosféra zimné Rusko ovládala.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Južná Kórea je asi jediná krajina na svete, ktorá má namiesto reálnej mapy na Google Maps len nejakú pochybnú textúru. Dôvod? Príliš veľké množstvo predovšetkým amerických základní nie len po krajine, ale aj priamo v Soule. 

Našťastie tu majú vlastnú aplikáciu simulujúcu Google Maps, podľa ktorej sa ako-tak dá ísť. Aj tá často viac nefunguje ako funguje, ale či je to zámer, alebo chyba sa asi nikdy nedozvieme. Podobne to je s alternatívami k Uberu, ktorý tu síce je, no je pekelne drahý.

Náš byt, ktorý sme si prenajali cez Airbnb, má síce o jednu izbu naviac oproti tomu, v ktorom bývam v Bratislave, ale asi tak polovičnú rozlohu. Ledva sa do neho nasáčkujeme, v tomto meste ale nie je žiadne miesto nazvyš. Platíme asi 12 EUR na osobu / noc a sme takmer v centre, čo je na miestne pomery relatívne fajn.

Medzi modernými budovami sú často učupené ulice z malých domčekov
Medzi modernými budovami sú často učupené ulice z malých domčekov 

Jedlo. To je tá vec, ktorá ti je schopná dať facku, ak zabudneš, že si na druhej strane zemegule. Ako milovníkovi západnej kuchyne je to pre mňa vždy výzva dobre sa najesť v takýchto končinách. 

V pamäti mi v Soule utkveli dve veci. Tou prvou sú kuracie nožičky. Nie, nie stehná, nožičky! To tvrdé pod stehnami! Ak by som to mal k niečomu prirovnať, je to ako keby ste z kuraťa povyberali všetky chrupavky, dali si ich na tanier a začali to jesť. Pán Boh požehnaj tú ryžu so studeným volským okom, čo bola k tomu, inak by som mal zas raz diétu.

Kórejský obed v reštaurácii a ja zápasiaci s kuracími nožičkami
Kórejský obed v reštaurácii a ja zápasiaci s kuracími nožičkami 

Tou druhou vecou je naopak fantastické vylepšenie tzv. "all you can eat" reštaurácie. Poznáte to, príde inteligent roka, naberie si plný tanier, po dvoch lyžičkách zistí, že mu to nechutí, ide si po niečo iné a takto dookola. Tu nie, ak niečo necháte, platíte pokutu. Tá síce nie je nijak závratná, no je to dobrý psychologický ťah. Nikdy viac by sa ľudstvo nemuselo zaoberať odpadom a kapacitami prírody, aby nás všetkých uživila. Našťastie sú krajiny, kde sa to už zásadne rieši.

Nedoješ, platíš.
Nedoješ, platíš. 

Inak všimli ste si to? Rovnako ako tento, veľmi veľa iných nápisov je tu v 4 jazykoch - zhora kórejčina, angličtina, čínština a japončina. 

Obrázok blogu

Oťukali sme si miestne móresy a môžeme ísť na to, prečo hlavne mi skrsla myšlienka ísť z Vladivostoku práve do Kórey - návšteva Demilitarizovanej zóny.

Demilitarizovaná zóna (ďalej ako DMZ) je 4 kilometre široký pás zeme rozdeľujúci Kórejský polostrov na komunistickú KĽDR a demokratickú Južnú Kóreu. Vznikla po Kórejskej vojne a dodnes je to asi najnepriechodnejšia a najstráženejšia hranica na svete. Vypovedá o tom aj to, že utečenci z KĽDR radšej merajú cestu cez Čínu, Laos a Thajsko, ako by sa pokúšali prejsť priamo do Južnej Kórey. Paradoxom je, že táto Demilitarizovaná zóna je jedno z najviac militarizovaných miest na svete. 

Obrázok blogu
(zdroj: cas.sk)

Kórejská vojna je síce vedená ako občianska vojna, no ja jej rozumiem ako vojne na základe ideologických hodnôt USA a vtedajšej ZSSR. Po druhej svetovej vojne bola KĽDR okupovaná armádou ZSSR a to z nej vytvorilo komunistický štát. Naopak Južná Kórea bola okupovaná USA a tá z nej vytvorila demokratickú republiku. Pôvodne si kórejský polostrov rozdelili tieto mocnosti podľa 38. rovnobežky, čo je len pár kilometrov od aktuálnej hranice KĽDR a Južnej Kórey.

V roku 1950 ale KĽDR nečakane zaútočila na Južnú Kóreu aj s podporou ZSSR a Číny. Získala obrovské územie Južnej Kórey až na jej úplný juh. Vtedy prišlo napomoc 16 krajín pod hlavičkou OSN a zatlačili severokórejské vojská až k čínskym hraniciam. Mohutná podpora KĽDR Čínou ale dokázala potlačiť vojská OSN naspäť na úroveň dnešnej hranice KĽDR a Južnej Kórey.

Po troch rokoch zabíjania sa, sa po dlhých rokovaniach podpísalo tzv. prímerie medzi KĽDR a Južnou Kóreou. Výsledok? Hranica sa posunula o pár kilometrov na niektorých miestach v prospech KĽDR a na iných v prospech Južnej Kórey. Cena? 390 000 oficiálnych obetí.

Prímerie je oficiálne iba dohoda o neútočení počas vojny. S týmto prímerím sa dodnes nič nestalo, a teda krajiny sú oficiálne ešte stále vo vojne napriek tomu, že väčšina Kórejcov túži po jedinom - zjednotení sa do jednej spoločnej Kórey.

Obrázok blogu
(zdroj: mapshop.com)

V DMZ sa nachádza jediný bod, ktorý je vyhradený na stretávanie vysokých politikov zo Severu a Juhu, tzv. Spoločná bezpečnostná zóna (angl. Joint Security Area) v obci Pchanmundžom. Ide o niekoľko budov, ktoré sú rozdelené presne na polovicu tzv. Demarkačnou líniou, kde na jednej strane je územie KĽDR a na druhej Južnej Kórey. Presne rovnako je rozdelený aj rokovací stôl. 

Obrázok blogu
(zdroj: idnes.cz)
Obrázok blogu
(zdroj: http://zpravy.jiznikorea.eu/)

Práve sem máme ísť, čo nebolo ani lacné a naše pasy boli preklepnuté kórejskými tajnými službami. Sen sa ale rázom rozplynie, keď dostanem len pár dní dopredu email, že je zákaz vstupu návštevníkom do DMZ, kvôli vypuknutiu epidémie prasacej chrípky. A potom buď vegán, keď ti tie prasce takto zničia sen!

Keďže sa už terigáme cez Rusko, nie je cesty späť a dohodneme si tak aspoň návštevu okolia DMZ zo strany Južnej Kórey. V ten večer nemôžem zaspať, cítim sa ako keď moji rodičia za socializmu prišli o cestovnú doložku do Juhoslávie, ale rezne v chlebe už boli pekne pripravené na cestu.

Na už tak depresívny výlet sa ráno budíme do poriadne upršaného a tmavého rána. Navyše nestíhame, lebo sme si vo vlaku odvykli od vstávania o 6. ráno a vypravenia sa niekam von. Na miesto stretnutia so sprievodkyňou dochádzame asi o 10 minút neskôr.

Keďže vtedy ešte hádžem Kórejcov do jedného vreca s Japoncami, hovorím si, že tá sprievodkyňa nás musí mať za úplných nevychovaných idiotov. Našťastie, neskôr sa dozvedám, že kórejská kultúra vníma čas veľmi vágne. Stretnutia priateľov alebo rodiny sa nedohadujú na minútu presne, ale väčšinou len na nejakú približnú hodinu. Pokiaľ sa dohodnete na 8., môže sa stať, že všetci budú na mieste až okolo 9. Všeobecne ale vraj platí, že meškanie do 15 minút vlastne nie je ani meškanie. Takže vlastne nemeškáme, ale splývame s miestnou kultúrou!

Toto ráno plné depresívnych stimulov zrazu doslova osvecuje naša sprievodkyňa Nancy. Keby som zobral pozitívnu energiu všetkých Rusov, ktorých sme stretli na ceste Ruskom, nesiahala by tej jej ani po päty. S neskutočným zápalom nás uvádza do problematiky DMZ a aj keď rozpráva o časti svojej rodiny, ktorá je uväznená za hranicami a ona sa s nimi pravdepodobne nikdy nebude môcť stretnúť, vyžaruje z nej neskutočne pozitívna energia.

Viac-menej som sa hneď do nej zaľúbil, keďže aj vyzerá tak na môj vek. Neskôr z nej vypadne, že má toľko rokov, že by mohla byť pomaly moja mama. Kórejci sa neskutočne starajú o svoj vzhľad, ale toto je za hranicou toho, čo je v ľudských silách.

Bohužiaľ, keďže fotenie naozaj nie je moja obľúbená činnosť, našiel som aspoň nejakú fotku na TripAdvisore - Nancy je tá naľavo
Bohužiaľ, keďže fotenie naozaj nie je moja obľúbená činnosť, našiel som aspoň nejakú fotku na TripAdvisore - Nancy je tá naľavo (zdroj: tripadvisor.co.uk)

Ani sa nenazdáme, po pár minútach vysoké presklené budovy nahradia tri ostnaté ploty v rade, vojaci so zbraňami a strážne veže. Strážia rieku Han, za ktorou už je územie KĽDR. Práve cez túto rieku zvykli obyvatelia KĽDR utekať do Južnej Kórey, pretože relatívne často vysychá. Dnes tak už nerobia.

To predovšetkým z toho dôvodu, že si na to hraničná stráž dáva poriadny pozor. Na území KĽDR, na druhej strane rieky, vidíme iba vysekaný les. Je to tak spravené zámerne, aby ste sa nemali kde skryť, ak by ste chceli prebehnúť cez vyschnutú rieku. A hlavne, ľahšie sa po vás bude strieľať.

Obrázok blogu

Do Južnej Kórey sa touto alebo inou cestou dostalo aspoň 13-tisíc utečencov z KĽDR. Človek by si mohol myslieť, že prekročením hraníc pre neho začína raj na zemi, no vôbec to tak nie je. Najprv musia podstúpiť dvojročné "štúdium" života v Južnej Kórey a až potom sa môžu snažiť o samostatný život.

Bohužiaľ, ani potom to nezvládnu všetci. Okrem toho, že sa majú problém uživiť, pretože im chýbajú rôzne skúsenosti a schopnosti, paradoxne, často upadajú do depresií. Nevedia zvládnuť to množstvo slobodných možností, ktoré sú im zrazu poskytnuté. Už nie je ich život iba o dvanásťhodinovej práci v bani za krajec chleba a povinné oslavovanie Vodcu vo voľnom čase. Môžu ísť do kina na akýkoľvek film chcú, môžu navštevovať náboženské obrady alebo počúvať akúkoľvek hudbu sa im zachce. Hocijako nám to znie ako blbosť, táto zmena je extrémne náročná na psychiku. Asi je to niečo také, ako keby som mal zrazu neobmedzené množstvo peňazí. Predstava to lákavá, no desí ma, ako by sa mi zmenil pohľad na život.

Onedlho narazíme na most, ktorým sme mali prejsť na druhú stranu a ocitli by sme sa v DMZ. Bohužiaľ, čakajú nás iba zábrany. 

Obrázok blogu

Zastavujeme tak pri parku Imjingak, kde nachádzame prázdne parkovisko, čo je pozitívna správa. Pravdepodobne v teplejších mesiacoch tu je poriadny pretlak turistov. Park Imjingak bol vybudovaný ako symbol pre tých, ktorí sa už nikdy nemohli vrátiť do svojich domovov lebo ostali na nesprávnej strane hranice alebo majú na tej druhej strane svojich blízkych. Je to najtradičnejšie miesto, kam môžu bežní Juhokórejci chodiť, aby si pripomenuli zjednotenú Kóreu.

Soul je od severokórejského Gaeseongu iba 75 kilometrov, no pomyselne je to akoby iná planéta.
Soul je od severokórejského Gaeseongu iba 75 kilometrov, no pomyselne je to akoby iná planéta. 

Práve k pripomenutiu si utrpenia existujúceho kvôli rozdelenej Kórey slúži pamätník Mangbaeddan. Juhokórejci sem chodia predovšetkým na Nový rok a na Chuseok, čo je kórejský jesenný festival, ku ktorému tradične patrí ďakovanie svojim predkom. 

Ľutujem toho, komu túto slečnu rodičia priradia ako manželku, toľko ju fotiť ako manžel, by ma šľahlo ...
Ľutujem toho, komu túto slečnu rodičia priradia ako manželku, toľko ju fotiť ako manžel, by ma šľahlo ... 

Ďalším dôležitým bodom tohto miesta je tzv. Most slobody (angl. Freedom Bridge), kadiaľ sa vracali oslobodení juhokórejskí zajatci z KĽDR po vojne v roku 1953. Pre nich to malo naozaj symboliku prechodu z teroru vo väzení na slobodu. Taktiež sa tadeto vracala diplomatická skupina, ktorá podpisala prímerie s KĽDR. Tento most bol kedysi dvojmost (dva mosty neďaleko od seba), no jeden z nich KĽDR počas vojny zničila. Dodnes sú na ňom stopy po streľbe.

Dnes železničná trať z tohoto miesta pokračuje až do DMZ na stanicu v obci Dorasan. Na tejto stanici je absolútne všetko pripravené na spustenie železnice smerom do KĽDR a cez Pyongyang až do Ruska alebo Číny. Jediné čo tomu bráni, je uzavretý politický režim KĽDR.

Obrázok blogu

Ďalší zaujímavý symbol Kórejskej vojny na tomto mieste je lokomotíva plná dier po obstreľovaní. Vraj sa z tohoto miesta nepohla, odkedy prešla cez most ako posledná z dnešnej DMZ, takže viac ako 60 rokov.

Obrázok blogu

Všade na okolí sú ploty obvešané juhokórejskými zástavami, stuhami, popísanými odkazmi a podobnými artefaktami na vyjadrenie túžby znovuzjednotenia Kórey.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Čo ma na tomto mieste zaujalo najviac a zaujímavé je, že to nemá priame spojenie s KĽDR, je tzv. Socha ženy utešiteľky. Ide o sochu ženy (pre mňa skôr dievčaťa) pokojne sediacej na stoličke, ktorá má pripomínať sexuálne otroctvo kórejských žien japonskými vojakmi počas okupácie. 

Obrázok blogu

Kórejci stavajú tieto sochy aj pred veľvyslanectvami Japonska po celej Kórei. Požadujú aspoň ospravedlnenie za tieto zločiny, no Japonsko sa odmieta čo i len ospravedlniť, nie to ešte platiť odškodné ... pamätáte si, ako sme sa chceli zdraviť "koničiva"?

Doteraz sme sa na druhú stranu rieky pozerali do priestoru DMZ, ale teraz nás Nancy berie na vyhliadku, kde sa môžeme pozrieť priamo na územie KĽDR. Vyhliadka sa nachádza len pár kilometrov od severnej hranice Soulu.

Pripravené sú ďalekohľady a mapa s popisom dediny, ktorú môžeme vidieť. Bohužiaľ, dnes je daždivo, a teda nevidíme všetko zreteľne, no vraj, keď je dobrá viditeľnosť, je vidno ľudí na bicykloch, vojenské stráže a podobne. Táto dedina je reálne funkčná, narozdiel od niektorých v pohraničnom pásme, ktoré slúžia len na propagandu - z diaľky vyzerajú veľmi moderne, no nikto tam nežije. Cítim sa trocha ako keby som bol v Bojnickej ZOO a sledoval nejaké schovávajúce sa opičky. 

Legenda k "výbehu opičiek"
Legenda k "výbehu opičiek" 
My hľadajúci "opičky"
My hľadajúci "opičky" 

Bohužiaľ, tu náš výlet do okolia DMZ končí a za smutného, upršaného počasia sa vraciame do Soulu.

Navštívime Múzeum Kórejskej vojny, ktoré je jedno z najkrajších, ktoré som v živote videl - a to nie som zrovna milovník múzeí. Aj samotná budova mi príde ako nejaké sídlo severokórejského vodcu a je naozaj majestátna. Samozrejmosťou je meranie teploty pri vstupe.

Celkom vtipné mi príde to, že hádam každý jeden popis alebo vysvetlenie v múzeu začína vetou: "Keď KĽDR bezdôvodne zaútočila na Južnú Kóreu." Historicky to je naozaj tak a po návšteve tohoto múzea na to nikdy nezabudnete.

Námestie pred múzeom Kórejskej vojny so zástavami všetkých zúčastnených krajín
Námestie pred múzeom Kórejskej vojny so zástavami všetkých zúčastnených krajín 
Zoznamy padlých vojakov sú naozaj dlhé ...
Zoznamy padlých vojakov sú naozaj dlhé ... 

Pochmurnú náladu z múzea si ideme zlepšiť na jeden z trhov v centre mesta. V úzkej uličke sú natlačené stánky s jedlom od výmyslu sveta. Od morských príšer, cez kuratá až po zvláštne druhy zeleniny. Vône striedajú smrady a ja sa konečne cítim vysoký medzi samými Kórejcami. Turistov tu nestretáme žiadnych.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Veľký rozdiel voči trhom napr. v Bangkoku je to, že tu vám nikto nič netlačí. Ako môžete vidieť aj na fotke, babušky stoja a čakajú na zákazníkov. Na nás, ako cudzincov, sa usmejú, prípadne uklonia. Všeobecne je to asi najpríjemnejšie trhovisko, ktoré som kedy zažil.

Veľakrát je cena napísaná na tovare, a tak viete, do čoho idete. Aj keď nie je vystavená, cena, ktorú nám povedia predavači, je rozumná. Neprešiel som v Kórei desiatky trhov, ale nemal som pocit, že by sa tu vo veľkom zjednávalo ako je to bežné v iných častiach Ázie.

Keď si niečo kupujeme, predavači nám neponúkajú nasilu ďalších 10 vecí alebo netvrdia, že nemajú výdavok a že si ešte niečo máme radšej zobrať. Iba prijmú peniaze za to, čo sme si chceli pôvodne kúpiť, uklonia sa vám, poďakujú a s úsmevom sa rozlúčia.

Ale ani tu sa nezabúda na dezinfekciu a rúška. Viete si predstaviť, že by bola takto voľne dostupná dezinfekcia v začiatkoch koronakrízy na Miletičke? :)

Obrázok blogu
Aj keď si kupuješ obedár, nos masku! (Aj po anglicky pre nekultúrnych belochov)
Aj keď si kupuješ obedár, nos masku! (Aj po anglicky pre nekultúrnych belochov) 

Naša návšteva Južnej Kórey sa končí. Ostane mi v pamäti ako krajina neskutočne zlatých ľudí, čistoty, ťažkej minulosti a možno aj budúcnosti a zvláštneho jedla.

Napriek tomu, že som veľmi racionálne zmýšľajúci človek, tak, ako ma kedysi Kanada oslovila, že som nevedel vysloviť prečo presne, to isté sa stalo s Južnou Kóreou. Samozrejme, je to o inom, Kanada je pre mňa hodnotovo veľmi blízka krajina a nie je natoľko iná od Európy. Kórea je ale iný vesmír, v ktorom som sa často cítil extrémne zvláštne, no tak príjemne zvláštne. Kanadu som sa rozhodol ísť preskúmať bližšie, keď som sa tam vybral na dva mesiace. Žeby ma podobný osud čakal s Kóreou? Môže byť.

Minimálne tu mám jeden nesplnený sen a to návštevu vnútra DMZ a Pchanmundžomu. Nateraz to beriem tak, že je to symbolika nesplnenej túžby tak, ako Kórejci túžia po jednotnej Kórei. Napriek tomu, že som sa o to pokúsil najlepšie ako som vedel, nevyšlo to a ja som to nemohol nijako ovplyvniť. Pevne ale verím, presne ako Kórejci, že raz sa to podarí.

Obrázok blogu

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Helmut Posch

Helmut Posch

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  108x

Som softvérový vývojár, cyklista, bežec a rád sa flákam kade tade - teda cestujem. Cestovanie mi predovšetkým ukazuje to, aký je svet naozaj a búra mi moje spoločnosťou nanútené predstavy. Na rozdiel od veľa iných, väčšinou necestujem primárne ani za prírodou ani za pamiatkami. Najradšej chodím tam "kde nič nie je" alebo tam, "kde ma zabijú". Pretože práve tam je to najkrajšie (a najväčšia sranda). Aj preto na mojom blogu nenájdeš tipy, ktorý hotel na Malorke je najlepší. Nájdete tu skôr sarkasticky ladený opis situácii, ktoré mi niečo ukázali alebo popis miest, ktoré na mňa zapôsobili a nie sú turisticky známe. Milujem progres a neznášam mainstream. Zoznam autorových rubrík:  Irán 2018 - krajina inflácieMyanmar 2019 - domov budhizmuTranssibírska magistrála 2020Gruzínsko & Arménsko 201960 dní v Kanade (2017)Cestovateľské jednorázovkyMúdrostiOpustené miesta

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu