Letný tábor v Sklených Tepliciach? To je minulosť.

Autor: Helmut Posch | 27.7.2020 o 10:20 | Karma článku: 6,97 | Prečítané:  2132x

Je to viac ako 10 rokov, čo som sa vrátil zo svojho posledného letného tábora. Aby som si pripomenul, ako to na takých táboroch vyzeralo, vydal som sa pozrieť si opustený tábor v Sklených Tepliciach. 

Poznáte to, jedna z mála príležitostí byť dlhšie bez rodičov, prvé lásky a toľko možností napastovať spolubývajúcich - letné, resp. v minulosti pionierske, tábory. Ja som zažil už iba tie letné, ktoré boli v dobe môjho dospievania veľmi populárne.

Našou najobľúbenejšou vylomeninou bola tzv. "24 hodinovka", ktorú sme robili vždy prvú noc. Išlo o to, že sme nespali celú noc a museli sme vydržať celý nasledujúci deň. Bolo to neskutočné utrpenie a pamätám si, ako mi na raňajkách padala hlava do taniera alebo ako som na obed nemohol uveriť hodinám, že je naozaj iba obed. Vlastne ani neviem, akú sme mali motiváciu, bola to proste rebélia.

Dnes už sa pionierske tábory nekonajú vôbec a letné sú na ústupe. Pravdepodobne hlavne z tohto dôvodu je opustený areál táborov v Sklených Tepliciach. Poslednú zmienku o jeho funkčnosti som zachytil z roku 2003. Celková kapacita tábora bola okolo 100 detí počas jedného turnusu. V časoch pionierskych táborov približne polovica detí pochádzala z rodín zamestnancov podnikov. Odbory často prispievali na takéto pobyty. Jeden z takýchto závodov boli chemické závody v Novákoch. Druhá polovica boli deti, ktorých rodičia to museli celé uhradiť.

Napríklad na nasledujúcej fotke môžeme vidieť deti z rodín z Nováckych chemických závodov a na tej ďalšej vedúcich a praktikantov. Ide o roky približne 1993 - 1995.

Poďme sa teda pozrieť na to, ako dnes vyzerá tábor v Sklených Tepliciach. V tichu a chlade štiavnických lesov, no kúsok od cesty, nás ako prvá víta rovno hlavná budova areálu. Zvonku vyzerá zachovalo a cesta dnu je možná iba cez vybitú železnú tabuľu na vchodových dverách.

Táto budova je srdcom areálu kvôli tomu, že sa tu okrem vrátnice a administratívy nachádza veľká kuchyňa a jedáleň. 

Vrátnica je stále plná kľúčov, poplašných smerníc a kníh návštev. Úplne si za tým okienkom viem predstaviť takého šedivého pána, ktorý už prežil desiatky turnusov a keď rozdáva kľúčiky od izieb, tak s každou z nich má nejakú príhodu.

Poďme ale už jesť. Zaujímalo by ma, ako tu varili. Od známych často počúvam, že tieto jedálne boli hnusné, no ja som s nimi väčšinou problém nemal. Pamätám si iba nekonečne dlhé stoly, kde sme vždy sedeli podľa nejakého zasadacieho poriadku. Veľmi dobre si spomínam aj na nátierky od výmyslu sveta (resp. východnej Európy), ktoré sme vždy dostali na raňajky. Myslíte, že v dnešnej dobe by navarili aj pre vegánov?

Pokračujeme tam, kde sa všetky tie "dobroty" varili. Nikdy nezabudnem na nie vždy dobre naladené plnoštíhle tety, ktoré nám jedlo pripravovali.

V kuchyni sa ešte stále nachádza zariadenie, aj keď je porozhadzované po celej miestnosti.

Ak ste sa zamysleli, odkiaľ resp. kam chodil tento nákladný výťah, tak vám to prezradím - z pivnice, do ktorej sa vchádza schodmi pri kuchyni. Okrem mraziacich boxov tam nájdeme aj práčovňu, kotolňu alebo skrinky asi na odloženie civilných vecí personálu. Ak o tomto mieste niektoré deti vedeli, určite to bol pre nich tajomný, temný priestor, kam by bol obrovský zážitok ísť.

Za kuchyňou je ešte jedna časť, ktorá mi pripomína niečo ako služobný byt. Asi keď tety kuchárky boli zďaleka, tak aby nemuseli merať cestu domov a späť a mohli tu ostať. Nachádzame tu aj nostalgické Zlaté stránky, nádobky so žltastou tekutinou a "hypermoderné" televízne prijímače.

Mám pred očami ako po večeri kuchárky doumývali riady, vyložili nohy, otvorili pivko a pozerali Pelíšky na televízore s 32 farbami. To bol život!

Na nadzemných podlažiach sa nachádzajú izby. Sú takmer úplne prázdne, neostalo tu nič. Každopádne, každá z týchto izieb keby vedela hovoriť, porozpráva nám neskutočné príbehy.

Ostala tu ale jedna veľmi podstatná vec a to tieto múdrosti, ktoré platili v tých rokoch a platia aj dnes. Možno ešte viac. Ten, kto tieto múdrosti pripravoval, si ale asi nedal moc záležať na súvislosti s ilustráciou.

Napriek tomu, že som značne introvertný typ, nikdy nezabudnem na táborové diskotéky. Či už kvôli hudbe, vyblázneniu sa s kamarátmi, alebo príležitosti pozvať tancovať "slaďák" niektoré dievča. V tomto areáli mali na diskotéky jednu celú budovu! Dnes sa do nej ide síce cez garážové dvere a musíte prejsť kopami slamy, no v tých časoch to určite bol poriadny luxus.

V tejto budove bolo viacero vecí, ktoré mi naznačujú, že sa tu konali aj akcie pre dospelých. Napríklad bar alebo predaj cigariet. Keď som sa snažil o takýchto akciách získať nejaké informácie na internete, nebol som úspešný.

Ak niečo u mňa evokuje posledné zažité letné tábory a rôzne zážitky, sú to drevené chatky. Tam ste boli ťažko pozorovateľní vedúcimi a mohli ste robiť rôzne habaďúry. Napríklad v noci vyliezať cez okno za chatku a prebiehať do inej tak, aby vás nevideli. Alebo aj močiť z okna za chatku. Hej, aj to som robil.

Čerešničkou na torte je bazén v areáli. To je vážne luxus. Zaujímalo by ma, koľko sa v ňom dalo kúpať, keďže v tejto lokalite je málokedy poriadne teplo a v minulých desaťročiach bývali letá ešte chladnejšie. Z tohto miesta sa nám ukazuje aj výhľad na okolie areálu, ktoré je naozaj prekrásne.

Letné tábory si pamätám ako prvé výstrelky "samostatnosti", voľnosti od rodičov a spoznávania detí a aj dospelých z rôznych častí Slovenska. V Sklených Tepliciach už takúto skúsenosť asi deti nezažijú.

Ako to máte vy? Spomínate si na pionierske a letné tábory v dobrom, alebo ste ich neznášali?

 

Ak chceš viac obrázkov, videí a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?